Posledná reťazovka
(Jamesák 2001/6)

Vladka Tatarková

Od Vladky Tatarkovej sme dostali list, z ktorého vyberáme: ...Viem, že môj ocko znamenal v horolezeckom svete veľmi veľa, a preto nechcem, aby sa o jeho poslednom dni a tragédii, ktorá sa nám stala, hovorilo v nejasných dohadoch. Chcem, aby tí, ktorých to zaujíma, si prečítali náš krásny a zároveň posledný príbeh...

Už za dlhých zimných večerov skrsol ockovi v hlave nápad - ešte však nejasný, ale predsa naznačoval lezecké rondo, reťazovku, jednoducho niečo veľké. Ocko mal vždy fantáziu na lezecké akcie, ktoré mali šmrnc. Nemali sme presný plán. Najprv sme chceli spojiť Galériu Ganku s Obrovským kútom na Kežmarský štít, ale to sme zrušili pre veľkú vzdialenosť. Nasledovala príprava, tréning, no myšlienka stále nebola konečná. Prišlo to postupne. Pomaly sa vypracoval plán: Štyri Puškášove cesty v oblasti nad Popradským plesom. Ideálne vzdialenosti, aj obtiažnosť. Študovali sme mapu, v mysli merali časy, rozmýšľali, kde začať a skončiť a hlavne, ktorou cestou začať. A akým smerom ísť reťazovku na počesť Arna Puškáša = Puškášove rondo. A potom to prišlo. Bol 16. august 2001. Horúci deň - tatranská sezóna v plnom prúde. Smokovec plný ľudí a dlhé rady v potravinách. Prišla som na horskú službu - všetko bolo nachystané a systematicky porozkladané po dlážke - ako sme zvykli. S nabalenou sviňou a ruksakmi nás Tomáš Petrík s Bohušom Štofanom odviezli na Popradské pleso.

Slnko sa schovalo za Patriu, dolina sa zatiahla večerným tieňom a nastal chlad. V hoteli sa už nenašlo pre nás miesto, tak sme spali v saune. Mala som divné pocity: Úzkosť zmiešaná so strachom bojovala s túžbou po veľkosti úspechu a zážitku. Aj ocko bol nervózny, a tak veľa nehovoril. Každý bojoval so svojimi myšlienkami a pocitmi.

Ráno 17. august 2001 - 4.00 hod. Tma ako v rohu. S ruksakmi stojíme pred hotelom na Popradskom plese a nasadzujeme čelovku. Ticho. Žiadny vietor, vtáky ... Nič. Len niekde v diaľke šum vody. Kráčame tesne vedľa seba za svetlom jednej čelovky. Cítim sa neurčito. Chvíľami mám strach, ale ten v zápätí vystrieda radosť a očakávanie. Kráčame po známom chodníku v známej doline. Rozprávame sa nahlas, pretože v lese sa stále bojím. Pri odbočke na Rysy skladáme baterku a vyzliekame sa. Šliape sa nám tak príjemne. Sledujeme počasie. Zopár mrakov je v závere doliny nad Volovkou a Žabím koňom, čo nás znepokojuje. Tipujeme, či s východom slnka zmiznú, či nie! Ocko spomína na jeho reťazovku troch severných stien: Javoráky, Galerka, Kežmarák. Nemáme také tutové počasie.

Obidvaja zbožňujeme tieto chvíle. Tváre nám žiaria a túžime po cengote karabín a jemnom ťahu lana. 0 5.10 hod. sme na Žabích plesách. Tých 10 minút nám špatí čas. 0 6.00 hod. začíname liezť prvú cestu dňa - Puškáša na Voliu vežu. Leziem s ľahkým ruksačikom, v ktorom mám topánky, vodu a dve müsli tyčinky. Skala má svoju raňajšiu vlhkosť - lezečky dobre nedržia. Aké je zvláštne a zaujímavé liezť tak skoro ráno. Všade ticho. Ticho, ktoré až bolí v ušiach. Ticho. Prerušil ho len slabý povel "Poď". Cesta je krásna. Ten sokolík ma nadchol. Posledné chodácke dĺžky doslova bežíme. Ocko mi ešte stihne ukázať zlaňák do Stanislawského cesty a už sme na vrchole Volej veže. Je 7.40. Hladia nás prvé slnečné lúče. Potichu si hovoríme panorámu a intenzívne sledujeme počasie. 0 8.00 hod. odchádzame spod Volovky. S ruksakmi na pleciach bežíme do doliny, v ktorej je ešte tieň. Stretávame Poliakov, ktorí idú na nástup pod Žabí kôň a vypliešťajú oči, že my máme Volovku už za sebou a bežíme voľakde ďalej, ale mne sa toto náhlenie páči.

Naším druhým cieľom je Puškášov pilier na Galériu Ganku. Na chodníku k Chate pod Rysmi stretávame Viktora Beránka. Pozdravíme, ocko stíha hodiť aj nejakú reč a ja sa len mlčky ponáhľam a v mysli mi chodia ockove slová: "Pobehni, ale kľudne!" Na chate máme malú pauzu. Dievčatá nás privítali, obslúžili a davaj do Váhy. V sedle stojím prvá a pozerám vôkol. Slnko sa už zobudilo - je 9.30 - avšak mraky stále sedia pri vrcholoch. Severná strana vyzerá chladne a odpudivo. Mysľou sme už túžili byť na Galérke. To by sme mali to najnepríjemnejšie za sebou. Pod stenu sa ide veľmi nepríjemným terénom. Vôbec som sa nepozerala okolo seba, len išla za ockom. Pod kotlom sme boli o 10.10 hod. Zase desať minút navyše. V ockovi aj vo mne bolo veľké napätie, a určite množstvo rešpektu. Sme prvýkrát spolu pod touto obrovskou a strašidelnou stenou. Makáme. Rýchlo, rýchlo! Obidvom nám v ušiach znie: "Len sa dostať na pilier, len preč z tohto kotla, v ktorom sa zbiehajú všetky cesty!" 010.30 hod. sme na Puškášovom pilieri a mierime hore. Sú to opatrné fukoty. Každý stup či chyt si vyskúšam najprv dvakrát, kým sa ho pevne chytím. Viem svoje

o Galerke, aj ked tu leziem prvý raz. Ocko natahuje lano ako malý pavúčik v tomto žulovom múre, ako bezbranný človiečik v tých veľkých horách. Na Galérii Ganku sme o 12.15 hod. Cesta nám trvala 1 hodinu 45 minút. Zapisujeme sa do vrcholovky, ktorá je v schránke na užitočnej tyči a začíname traverzovať do Rumanovho sedla.

Rozbitý terén, pekné kvietky a opatrnosť nám nechýba v týchto popoludňajších chvíľach dňa. Ááá, konečne sme prerazili na vytúžený juh. Nálada sa zlepšila a opadol z nás stres. Smerovali sme ku Ganku pod Puškášov pilier. Jazyky sa nám trošku rozviazali, aj napriek únave, ktorú som trošku cítila. V nástupe sme si dali rumbu. Osladila nám horkú chuť v ústach. Lezieme. Stále rovnakým tempom. Pri manipuláciách si rozumieme aj bez slov. Sme maximálne zohratí. Nikdy predtým sme si nerozumeli viac ako v tomto období. Spoliehame sa jeden na druhého. Ockove blonďaté vlasy krásne vejú vo vetre. Jeho modré tričko sa vyníma na skale a jeho pohyby dodávajú istotu. Dĺžka sa míňa za dĺžkou. Osud nás vedie tadiaľ, aká cesta nám je určená. My sme sa dostali do piatej dĺžky v pilieri na Ganek. Mraky nad životom sa zatiahli. Povzbudzujúca modrá farba trička zmizla v hĺbke a blonďavé slnko môjho života zhaslo. Slnko zapadlo, ale už nevyjde. Nevyjde tak, ako sme obyčajne zvyknutí, lebo toto slnko bolo výnímočné a jediné.

Zhaslo navždy. Avšak teplo blonďavých lúčov neprestane hriať moju dušu. Jeho paprsky budú navždy prenikať každým, kto toto úžasné slnko spoznal.

Žalm 121: Pozdvihujem si oči k vrchom; odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.