Strecha sveta
(Jamesák 2001/6)

Text a foto: Jozef Skokan a Paľo Jackovič

Je štvrtok tretieho októbra a my sme práve dorazili na parkovisko pod Cimy. Prší. Tento uzimený večer nám na nálade nijako nepridal a tak radšej rozkladáme stan, varíme a po dúšku pálenky zaspávame.

Ráno je jasno, ale hrozná kosa. Pre istotu si ešte logneme, balíme veci do batohov, zbytok navešiame po nich a pomaly vyrážame. Chodník pripomína korčuliarsku dráhu a po suti sú snehové polia, ktoré nás spomaľujú v postupe pod stenu. Pri nástupe vyťahujem ďalekohľad, ktorý nám pomáha nájsť smer v strechách 150 m nad nami. Naväzujeme sa, vešiame na seba materiál, zbytok zbalíme do svine a naliezame. Je jedenásť hodín. Pomerne rýchlo sme na prvom štande, čo sa nám obom začína páčiť. Druhé dve dĺžky sú pevnejšie a sme na mieste konca minuloročného pokusu.

Napravo od nás je obrovská odštiepená veža, ktorej trhlinou pokračuje výstup. Paľo do špáry postupne kladie slidre, čoky a frendy a vyhýbajúc sa akémukoľvek mláteniu kladivom sa dostáva nad vežu. Keď vyberám istenia von, cítim pohyb tohto kolosu a som celkom rád, keď som od neho preč. Sme na štvrtom štande a ťaháme kladkou sviňu na našom dlhom lane. Ešte jedna plná dĺžka a sme pod plafónom. Zlaníme dole po našej 150-tke a ideme spať. Ráno berieme vstávanie zodpovednejšie a o ôsmej už žumarujem luftom pod veľkú strechu. Je to riadna otročina. Keď sme hore, vyhlceme zbytok čaju a začína sa veľký smäd. Po prežehnaní sa, začína Paľo oklepkávať kladivom tenučké šesťmilimetrové nitíky, o ktorých silne pochybujem, že sú schopné nás udržať. Po zavesení sa do prvých exemplárov vidím že asi áno. Posielam hore ostatný materiál na pomocnom lane a naliezam.

Po prelezení prvého päťmetrového stropu a obrátených schodov som na prvom štande v streche a pri pohľade dole kontrolujem, či sme dobre naviazaní. Pokračujeme kratšou strieškou do ďalších kaskád a sme pod osemmetrovou kompaktnou tabuľou. Nitíky ňou prechádzajú v mieste, kde je najširšia. Prvovýstupcovia sa tak vyhli kuloáru v hornej časti steny, ktorým pravidelne lietajú kamene. Paľo sa vešia do nitov tušiac na ich konci hranu strechy. Nasleduje ešte previsnutá stienka a dvojmetrový previs a sme na hrane. Pohľad dole je nádhera. Sme päťdesiat metrov od steny vonku v priestore. Ešte jedna dĺžka doprava do ľahšieho terénu a sme šťastní. Je sobota šestnásť hodín.

Ešte v ten večer balíme a sadáme do auta. Dole nás čaká už len pizza grande a vino bianco. Strecha sveta VI+A4e, Pavol Jackovič Jozef Skokan, 4. - 5. 10. 2001