„Chromé vrany“ v Himalájach
(Jamesák 2001/6)

Text a foto: Maroš Šajnoha

Časy sa menia a tak dostať sa do najvyšších vrchov našej Zeme, dnes nie je výsadou iba vyvolených. Aj z našich končín tam prichádza čoraz viac ľudí z rozličných pohnútok. Predovšetkým však buď niečo vidieť, alebo niečo dokázať. Niekedy aj oboje.

Našiel sa jeden tvrdohlavec (Ivan), ktorý, hoci nie príliš skúsený horolezec, si predsavzal dotknúť sa v v Himalájach dvoch peakov: Island (6189 m) a Mera (6449 m). Oba sú síce zaradené medzi tzv. trekingové vrcholy, ak však máte na oba výstupy krátky časový limit, získa to celkom seriózny šmrnc. A keďže Ivanova hlava bola naozaj dosť tvrdá, presvedčil najprv mňa, že v pokročilom štádiu prežívania „jesene môjho života“ by to mohla byť celkom srandovná záležitosť a potom ešte ďalších deväť, z ktorých väčšina ani pri zažmúrení oboch očí si už netrúfla o sebe povedať, že sú mladí. O to viac sme si mohli pokecať koho kde a ako čo omína, láme, bolí atď. a zároveň sa utešovať, aké je to vlastne fajn, lebo keby sme sa ráno zobudili a nič by nás nebolelo, tak to sme už vlastne mŕtvi! A tak vznikla skupina, ktorej bol dočasne prepožičaný Džonym Metlokom vymyslený hrdý titul „chromé vrany“: Kvetka a Ľudka (vekový priemer neuvádzam), Ivan, Jano, Jozef, Rudo, Brčo, ešte druhý Jano, ešte tretí Jano, benjamín Rado, čo ako-tak a aj tak neúspešne zachraňoval zas vekový priemer pánov a ja, Maroško.

Začali sme z Lukly, kam sa dá priletieť (tobôž vranám), lebo tým sa získa čas. Prvá etapa je Namče Bazar - Periche - Gorak Shep - Kalapatar, kde sa jednak dosýtosti vykocháte na úžasné vrcholy vrátane Ama Dablam a Everestu, ale predovšetkým sa môžete, či skôr musíte (ale aj nemusíte, keď ste dosť nerozumní) správne aklimatizovať na výšku okolo 5-5,5 tisíc m, ak chcete uspieť na dvoch šesťtisísovkách. Nám trvala 9 dní. Na jej konci sme dorazili do dedinky Chukhung, východiskového bodu pre base camp pod Island peakom. Potiaľto nám takmer každý deň zapršalo alebo aspoň zasmoklilo. Tu začalo snežiť a s podivuhodnou intenzitou vydržalo 36 hodín. Dolu okolo nás napadlo 20-25 cm, tam hore okolo metra, čo sme našťastie vôbec netušili a tak len čo prestalo, bielučkou, slnkom zaliatou dolinou sme vyšliapali do base campu (5200 m). Ešte v ten deň odpoludnia sme si vyniesli do 5500 m čakany, mačky, 150 m fixov (treking-netreking!) a iné drobnosti, aby sme nazajtra ráno mohli prísť, uvidieť a zvíťaziť.

Pred sebou máme predsa ešte jeden kopec! Ráno sme vyrazili pred treťou a aj sme prišli i uvideli, že sa akosi nevieme dostať do kotla pod vrcholový hrebeň. Vďaka sirdarovi českej skupiny, ktorý preliezol krátky ľadovcový zlom, pričom sa mu náramne páčil môj štand na zakopaných čakanoch aj istenie cez HMS-ku (ako sa len niekedy zíde byť podkutým metodikom!), sme sa do kotla či dolinky dostali a začali prešlapávať v čoraz mäkšom snehu k výšvihu na vrcholový hrebeň. Slnko pražilo akoby dnes svietilo naposledy, morál upadal s vyprázdňujúcimi sa termoskami, nakoniec okolo poludnia aj najtvrdším zurvalcom bolo jasné, že už „neny o čem“! Ústup úprkom k najbližšej vode, potom už komótnejšie a nazajtra deň odpočinku.

Deň plynul a odpoludnia sme od iných schádzajúcich skupín záskali podozrivú informáciu o akomsi výšvihu už na hrebeni pod vrcholom, odkiaľ sa vracali, lebo ho nevedeli preliezť. Nuž, čudný trekingový kopec! Na druhý pokus sme vyrazili prví o jednej, najväčší motkoš (ja) o druhej a opäť tichou mesačnou nocou šliapali hore. Pred siedmou som už bol v prvom výšvihu pod hrebeňom (cca 6000 m) a s fixom na sedáku som začal liezť. Podmienky úžasné: mačky len na predných hrotoch, v rukách dve zbrane, sklon 55° -60° .

„Kazila“ to len výška. Každých 15-20 krokov som musel zastať a vydychčať sa sťa malý pes. Za 18 min. (stopovali dolu) som bol v sedielku na hrebeni skoro o 100 m vyššie, zarazil do firnu dve snehové skoby a upevnil fix. Kým moje „chromé vrany“ ťapkali na žumaroch dohora, obzrel som si ten druhý výšvih, odkiaľ sa to včera vracalo. Mal určite dobre cez 60° a pod ním už sedeli štyria mladí baskovia s neveselými tvárami. Majú vraj lano, ale... Všetkých 10 vrán vyšlo či vypajdalo hore, baskovia sa furt nehli a tak druhú päťdesiatku fixu na sedák a ako predtým: zbraň-zbraň-predné hroty-predné hroty - paráda. Fix vyšiel akurát snehové skoby držali a odtiaľ už len mierny hrebeň na vrchol. A tak najprv poďme Espańa a za nimi vrany. A všetky až hore! Hoci to nebola žiadna diera do sveta, na Island peaku sme sa 9.10. o 9.30 objímali ako po ťažkom výstupe. Zas až tak celkom ľahký nebol...

Ešte v ten deň večer v Chukhungu sme začali riešiť problém Mera peaku. Kratšou trasou cez sedlo Amphu Laptse (5810 m) to nešlo kvôli vystrojeniu nosičov. Naokolo cez Luklu je to zas príliš dlhé, asi možno aj nereálne, lebo 20.10. sme už odlietali z Lukly. Ráno sme rozhodli, že musíme dať pokus! Začali sa dostihy. Do toho sa vzbúrili naši štyria nosiči, boli „odídení“, za hodinu sa nám podarilo najať štyri jaky a o druhej sme vyrazili. Ivan, Rudo a najväčší Jano hore na Gokyo, lebo im sa naháňačka nepáčila, ostatní najprv dolu do Lukly. Najmenší Jano a ja sme za zadkami jakov zaujali post naháňačov a žiaden čaj, žiadna zastávka, žiaden odpočinok. Upaľovať! Do Lukly sa chodí 3-4 dni. Dorazili sme tam pozajtra ráno o desiatej. Rýchlo prebaliť (to nie je žiadna sranda), najať štyroch nosičov (paradoxne tých istých, čo sme v Chukhungu vyrazili) a o 13.45 sme sa pustili do skoro 2000 m stúpania do sedla Zetra La (podľa mapy 5010 m). Do šiestej sme vo vlhkom rododendronovom pralese nastúpali neuveriteľných 1400 výškových metrov. Ďalší deň dopoludnia sme prešli cez sedlo (boli v skutočnosti dve) a zas príkro zišli do doliny Hinku. Tretí deň večer sme ako správne vrany všetci ôsmi zaujali bydlo na jednej prični v Tangnagu (4465 m) , čo je východisko pre base camp na Mera peak. Päť dní od dosiahnutia Island Peaku. Počas celej cesty z Lukly žiadna dedina, žiadna lodge, úprava chodníkov nič extra, blata miestami až po uši, spí sa v stanoch, každý ešte aj čakan na batohu, skrátka, čunder ako vyšitý! O deň sme už len tak vybehli 800 výškových metrov a tesne pod úpätím ľadovca, ale ešte na suchej zemi v necelých 5300 m postavili náš celkom isto už posledný výškový tábor. A zajtra zasa prví už o jednej a poslední (Ľudka a ja) pred druhou vyrážame pekne pri čelovkách po ľadovci dohora. Ticho, nad hlavou síce milióny hviezd, ale mesiac v nove, takže tma, teplota okolo mínus 15° -20° (ráno pred ôsmou tesne pod vrcholom presne mínus 17° ) roztrúseno šliapeme vychodeným, otupným, iba mierne stúpajúcim ľadovcom k vrcholu 6470 m vysokého Mera peaku. 16.10. o ôsmej sme opäť všetci hore. Radosť o čosi menšia ako na Island peaku, o to väčšia spokojnosť.

Spiatočná cesta sa zmenila tak trocha na hladový pochod, ale to už nič neubralo na pocite zadosťučinenia z naplnenia našich plánov. Hoci naše ciele neboli nijako prevratné, umožnilo to všetkým precítiť arómu expedičného podujatia. Za zmienku iste stojí aj skutočnosť, že za 24 dní v horách sme nastúpali 25000 výškových metrov.

Keďže naša akcia môže byť inšpiráciou pre ďalších dobrodruhov, na záver niekoľko praktických poznámok:

- Najmite si niektorú nepálsku agentúru (možno cez internet), ale objednajte si len povolenie na kopec, sirdara, čo však je vždy trocha lotéria a letenky do Lukly. Na stravu a ubytovanie v lodgiach potrebujete priemerne 5 US na osobu a deň.
- Skontrolujte hneď na začiatku, či sú nosiči vystrojení tak, ako potrebujete.
- Nekonzumujte povrchovú vodu, všade kúpite v plastových fľašiach, ešte lepšie a celkom bezpečné je všade piť čaj. Všetci jedenásti sme prežili celú akciu bez jedinej črevnej poruchy.
- Potraviny pre dni vo výškach síce kúpite aj v Namche Bazare, ale nejaké údeniny a liofylizovanú stravu si zoberte z domu.
- Denne doplňujte vitamíny a minerály.
- Kľúčovou vecou je aklimatizácia a preto ju nesmiete unáhliť.