Mama to vie najlepšie
(Jamesák 2001/5)

Greg Child
preložil: Vladimír Linek

Svoju mamu neoblafneš. Áno, môže ťa nechať v tom, že si ju prekabátil, ale nakoniec pochopíš, že dávno predtým ťa prekukla. Leziem už štvrť storočia, ale moja mama nebola nikdy svedkom tejto aktivity, hoci čítala všetky moje články v časopisoch aj knihy a poslušne navštevovala moje diashow.

Jednou z nich bola i prednáška o mojom výstupe na K2. Prednášková miestnosť bola plná, čo utešilo a uspokojilo pocit vlastnej dôležitosti, no keď sa objavili diáky na plátne, ako zelektrizovaný som videl iba moju mamu sediacu v prvom rade ako civela na mňa. Jej trvalá s nádychom do modra žiarila ako štyridsaťwattová žiarovka. Moja mama je pokorná, trpezlivá a navyše aj šťastná žena, keďže akceptuje rozdiely medzi ľuďmi ako Dalajláma. Má nekonečnú schopnosť starať sa o vlastné plemeno a v jej tele nie je ani kúsok panovačnosti. A tak neviem vysvetliť, prečo sa mi od nervozity triasol hlas a prečo som mal pocit, že zvyšok prednášky musím adresovať priamo jej, ako keby tu neexistovali ostatní platiaci diváci. Ale tak to v skutočnosti bolo.

Zrazu som si predstavil, že som 12-ročný skaut oblečený v tom smiešnom obleku: šortky, vysoké ponožky, na hlave klobúk a rukávy na košeli, ktoré boli obťažkané väčším množstvom odznakov, než mali sovietski generáli medailí. Stál som na pódiu v miestnej skautskej hale, aby som dostal cenu za verejnú pomoc a mal som predniesť prejav. Zozbieral som viacej fľašiek na recykláciu ako hociktorý iný skaut. Pravdou bolo, že sme spolu s mojou skupinou spravili Molotovov koktail s ďalšími stovkami fľašiek, čím vzniklo na parkovisku inferno - peklo, čo zalarmovalo hasičov. Po prednesení mojej reči som sa pozrel do očí mojej mamy. Mama sa nedala oklamať. Vedela o Molotovovom koktaile, rozbitom skle, ktoré bolo všade, o hasiacom prístroji na zlikvidovanie vatry. Moje ocenenie bolo podvodom a na to nebolo medzi nami treba žiadnych slov.

Moje spomienky na skautské zločiny prišli v najhoršom čase, počas dia prednášky, keď sme bojovali s búrkou, aby sme vystúpili na vrchol K2. Bol to kľúčový moment a ja som musel udržať divákov na okraji ich stoličiek. Ale mama striedala svoj pohľad medzi scénami alpinistického zúfalstva na plátne a mojou tvárou. Obával som sa, že vystúpi na pódium, aby mi napravila golier, alebo že si nasliní dlaň a zmetie mi z líca nejakú smietku. Podozrieval som ju, že považuje moje rozprávanie za bullshit, že je zvedavá, či autor Molotovho koktailu sa už stal mužom alebo nie. Vtedy som sa rozhodol, že divákom poviem presne, ako to bolo na K2 - bez vytvárania napätia. Vtedy sa mama uvoľnila a z jej pohľadu som mohol čítať: "No nie je to takto lepšie povedať ľuďom pravdu?" A ja som vystúpil na vrchol a potom aj z pódia s primeraným aplauzom.

"Je to také nebezpečné. Ako v tom môže byť zábava?" To bola moja mama, bohyňa rétoriky a univerzálnej pravdy, keď mi do telefónu odpovedala na informáciu, že idem na ďalšiu expedíciu. Vie, že na túto otázku nie je racionálna odpoveď.
"Pretože to tak je, sľubujem, dám si pozor." To som bol zase ja, snažiac sa vysvetliť príčinu, prečo sa idem šplhať na nejaké veľké šutrovisko. Mám však veľké podozrenie, že aj Reinhold Messner, Edmund Hillary, Doug Scott a všetci tí ostatní alpinisti sa museli prieť so svojimi mamami-ochrankyňami.

Faktom však zostáva: žiadna z horolezeckých literatúr na svete nemôže presvedčiť naše mamy, že existuje nejaká príčina, prečo by sme mali riskovať svoje životy kvôli lezeniu. Mamy nás splodili a hory hrozia, že nám život vezmú. Možno presvedčíš manžela, manželku alebo kamaráta, že je v nebezpečnom horolezectve nejaká duchovná hodnota, alebo, že horolezectvo je klamná púť na naplnenie vnútorných túžieb. Lenže mamy vedie pravdu - lezenie je nebezpečné a my lezci sme pochabé indivíduá a mali by sme sa vrátiť domov práve teraz. Ako som už povedal, mama ma nikdy nevidela liezť, a tak som sa rozhodol, že ju zoberiem na miestnu skalu a ukážem jej, ako sa lezie. Istiť ma bude moja žena Salley a potom polezie ako druhá, potom zídeme dolu v pohode a v bezpečí a ukážeme mame raz a navždy, že lezenie je bezpečný šport.

Vybral som skalu s prístupom 10 minút. Mama je dobrá športovkyňa a hoci mala problémy na skalnej cestičke, došla pod skalu iba jemne zadýchaná.
"Mami, toto je lano", povedal som, keď som rozbalil 10,5 mm dynamický motúz na zemi, "a priviažeme si ho na sedačku."
"Je pevné?"
"Áno, mami, lano je pevné, môžeš na neho zavesiť aj auto."
"Dobre, v to dúfam. Ako dostanete lano tam hore?"
Ťažko som zalapal po dychu. Takúto otázku by som očakával od koníkov, ale od mojej mamy nie. Salley ma upokojovala: "Len kľud, zaujíma ju len tvoja bezpečnosť." A tak som mame vysvetlil, že teraz idem vybrať cestu na skale. Keď to počula, pozrela sa na skalu z jedného konca na druhý a vrhla na mňa zmätený pohľad.
"Ako vieš, kadiaľ polezieš?"
"Budem sledovať chyty a stupy."
"Nevidím žiadne chyty ani stupy, tam hore je to hladké ako detská prdelka. Čo sa stane, ak ich stratíš?"
"Nestratím."
"Čo sa stane, ak padneš?"
"Nepadnem, len sleduj a uvidíš, aké je to bezpečné."

Vybral som si cestu za 5.11 s ľahkým, ale neodistením začiatkom, a tak po nedávnom daždi som nastupoval opatrne. Mama prišla bližšie ku skale. Zdalo sa, že sleduje prácu mojich nôh.
"Pekné lezečky, páči sa mi ich farba, hodili by sa k môjmu gauču."
Zdvorilo som sa usmial. Stál som tak dva metre nad zemou. Rozkročil som sa na veľký stup, z ktorého som chcel založiť istenie. Neočakávane som frčal k zemi. Počul som mamin výkrik a potom šplechnutie. Šplechnutie? Bol som na zemi roztiahnutý v bahnitej bačorine.

Mama sa priblížila ku mne a nervózne ochkala, miesiac svoju tašku ako cesto. Salley mi pomohla vstať, mama vytiahla z tašky vreckovku a začala čistiť moje zabahnené kolená, pričom sa znova a znova pýtala, či som v poriadku. Uistil som ju, že som v poriadku, ale musela otestovať každú kostičku v mojom tele, či je to ozaj pravda. Pod mojím novým špinavým lezeckým úborom som mal červenú tvár. Bol som nezranený, ale riadne naštvaný. Všetky tie prípravy a potom sa šmyknem zo stupu!

Rozhodli sme sa nepokračovať v lezení a ísť na čaj s koláčikmi. Pri návrate mi mama dala ruku na rameno, ako keby som bol zranený a previedla ma hore cestou v rýchlom tempe. Pošepla mi: "Nevadí, to je v poriadku." Bol som opäť jej malý chlapec a bol som veľmi vyľakaný. Nepovedal som nič. Bol som zlikvidovaný, ale zobral som to ako muž. A tak, keď diskutujeme v našej rodine o lezení, mame nič neprikrášľujeme. Videla totiž absolútnu pravdu a tá je, že lezenie je ozaj nebezpečný šport. Býva v Sydney v Austrálii, kde žije v nádeji, že jej syn - keď dorastie - si nájde iného koníčka.