Z prázdninového denníka
(Jamesák 2001/5)

Vladka Tatarková

Z prázdninového denníka - Tieto riadky venujem môjmu ockovi z vďačnosti za to, čo pre mňa doteraz urobil.

Dolomity. Úžasný svet vápencových veží, stien, ihiel. Tieto nádherné stavby vyrastajú priamo z bielych sutinových násypov, či rovno z krásne zelených lúk plných kvetov. Keď je táto krása zaliata lúčmi letného či jesenného slnka, je to niečo, čo sa nedá spozorovať všade. Je to raj na zemi. Raj horolezcov. Dolomity sú snom a cieľom mnohých horolezcov a turistov. Na týchto talianskych či tirolských chatách a parkoviskách majú asi vždy plno. A hlavne za slnečných dní, pretože Dolomity bez slnka nie sú Dolomity. Nám tieto hory ukázali obidve svoje tváre.

Keď sme vkročili do tohto kráľovstva, nevedela som, kde sa mám skôr pozerať. Vpravo, vľavo... všetko bolo bezchybne krásne a nedostupné. Ale to, čo som videla po ceste z auta, to bola len akási predohra, či príprava na to, čo príde: Pohľad na Tre Cime di Lavaredo. Tre Cime z juhu. Úžasný pohľad na ich mohutnosť a eleganciu, týčiacu sa rovno k oblohe. Vrcholy boli priam zapichnuté v kumulách pekného počasia. Veľkolepá na Troch Cimách zo severu je jednoduchosť ich línií. Z plochých háld sutí vyrastajú zvisle nahor severné steny, ako keby obor, ktorý ich stvoril, postavil nesformovaný blok na hranu a rozsekol ho majstrovskou ranou sekery. Keď sa mu potom jeho dielo zdalo príliš ťažkopádne, odštiepil dvoma opatrnými ranami hlboké prielomy vpravo a vľavo od Veľkej Cimi. Tak vznikli tri vrcholy, ktoré spolu súťažia o eleganciu a čistotu línií.

Väčšinou, keď sa predo mnou zjaví vrch, ktorý mám zdolať, zľaknem sa. Ale priznám sa, tu som ten pocit nemala. Cítila som šťastie, ohromnú radosť, že som mohla prísť až tam. A teraz nastal v mojich pocitoch zmätok. Bola som naučená, že pred vrchom treba mať rešpekt. A zrazu, keď som sa tešila na lezenie, zľakla som sa, že som ten rešpekt stratila a to by mohlo mať zlé následky. Ale nebolo to tak. Ja som sa jednoducho tešila a nebála sa. No potom som sa zasa bála, že sa radujem a že sa mi preto niečo stane. Takže ten rešpekt som mala napokon až priveľký a to je dobre.

Zakempovali sme rovno pod južnými stenami Tre Cime. Krásny výhľad na jazero Misurina, Gugliu de Amici a tirolské údolia. Oblaky pod nami a my, akoby sme na nich plávali. Boli sme nad oblakmi, kde kraľovali Tre Cime. Hovorí sa, že človek je pánom zeme, ale tu hore to neplatilo. Veď čo len zmôže človek, maličký človiečik, oproti tej veľkej hore? Nič. Keby hora chcela, tak ho pohltí, kedy sa jej zachce.

Pomaly padol súmrak, nastala noc. Všetci spia, aby si čo najviac odpočinuli a pripravili sa na zajtrajší výstup. Ráno... Štyri hodiny, takže sa to na ráno ani nepodobá. Odpor k vstávaniu a vertikálne myšlienky bojujú s ospalými viečkami. Túžba po dobrodružstve ma vytiahla z pohodlného spacáka a pomaly ma postrkuje vpred. Oblečení do prvých slnečných lúčov kráčame pod nástup. Sem-tam padne nejaké slovo v zrýchlenom dychu. Prichádzame do východného sedla. Mlčíme. Ukázali sa severné steny Tre Cime di Lavaredo. Impozantné 500-metrové zrázy zahalené tmou a strašidelným tieňom. Tu sa slnko ešte nestačilo dostať. Tu vládne chlad. Prichádzame pod Dibonovu hranu. Až tu padli prvé slová – pod severnou stenou Cimi Grande. Okolo nás prechádza chlapec s dievčaťom, Taliani. Smerujú pod Cimu Ovest. Žiadne zbytočné reči. Ani pozdrav. Len nepatrný úsmev na mojej a jej tvári. Áno úsmev. Malý pohyb ústami, ale vyjadruje mnoho a vie úžasne povzbudiť.

Prvý dotyk s vrchom je vždy vzrušujúci. Najprv len mysľou, potom už naživo prstom, rukou aj nohou a najkrajšie je úplné spojenie sa s horou. To je niečo, čo je na každej hore iné a to je na tom krásne. Prvé chyty mi podávajú svoje malé i veľké ručičky, veselo sa na mňa škeria: „Jéé, teba sme tu ešte nevideli!“ Pomaly sa teperím hore, myseľ už dávno prepla na iný program. Super lezenie. Nezabudnuteľné. Nad hlavami sa týčila strmá Cima Piccolo. To je v preklade Malý vrch. Cime Grande siaha do troch štvrtín. Keď som sa pozrela na Malú Cimu, krk som si pri tom musela vykrútiť kolmo hore a vrchol som stále nevidela, mohla som si domyslieť, koľko ma ešte čaká na Cimu Grande.

Deň bol prekrásny. Slnko nás hladkalo svojimi zlatými lúčmi. Obláčiky, ktoré poletovali po oblohe, boli neškodné. Všetko bežalo v úplnom poriadku. Bolo to vzrušujúco krásne, keď som sa držala tých istých chytov, ako v roku 1913 prvovýstupca Dibon a po ňom mnoho významných horolezcov. Je to zážitok v zážitku. Lezieme vyššie a vyššie. Čas beží. Sme stále bližšie k vrcholu. Už iba pár dĺžok a sme tam. Ďalej sa ísť nedá. Všade vôkol sú len oblaky. Sme na vrchole. Dosiahli sme vrchol Cimi Grande. Sme šťastní. Padáme si do náručia a nehovoríme nič, dojatí tým, čo sme dosiahli. Ale aj opojená radosťou si uvedomujem, že ani toto šťastie nie je dokonalé. Ešte sme nedosiahli cieľ dňa. Mali sme „iba“ vrchol. Čaká nás ešte zostup. A na ten treba niekedy vynaložiť ešte viac síl. Radovať sa budeme môcť až dole v chate pri čaji.

Začali sa robiť podozrivo veľké mraky, tak sme sa museli vydať na zostup, aj keď sa naši kamaráti ešte neukázali na vrchole. Vrátili sme sa na predvrchol, kričali, pozerali do steny a ich nebolo. Už sa nedalo dlhšie čakať, tri hodiny bolo dosť. Hore nebol nikto okrem nás. Vodca s klientmi už dávno odišiel. Iba sem-tam priletel nejaký vtáčik, pozrel sa na nás svojimi šibalskými očami a znova zmizol v hĺbke. Tento zostup bol veľmi ťažký na orientáciu. Išli sme chodníčkom a ľahkým lezeckým terénom. Počasie bolo vo vývoji. Prišli sme na policu pod vrcholom. Bola dosť široká a na nej dva krásne bivaky. Skala okolo nás mala bielo-oranžovú farbu a pod nami ešte neuveriteľná hĺbka. V opise zostupu čítam: zostupujeme odpudivo vyzerajúcim komínom. Zbadali sme ho rýchlo. Nebolo ho treba hľadať. Vyzeral naozaj hrozne. Niečo také som ešte nevidela. To som si bola istá.

Mali sme jedno lano. Mohli sme mať dve, keby sa naši kamaráti niekde nezamotali. Rátali sme s nimi, ale teraz sme boli odkázaní sami na seba a na naše jedno tenké, 8 mm lano. Stále som myslela na Jožka a Miša. Kde len mohli byť, kade liezli, že neprišli na vrchol? Bola to pre nás záhada. Mysleli sme na najhoršie. Ale museli sme sa sústrediť na náš zostup.

Na začiatku odpudivého komína sme našli zlaňovaciu retiazku. Ocko ma začal spúšťať. Bol to odporný pocit, aj keď mám spúšťanie a zlaňovanie rada, toto bolo nepríjemné. Vzďaľovala som sa od ocka a mizla v temnej hlbine vlhkého, tmavého, neznesiteľného komína, pripomínajúceho roklinu. Začal sa nado mnou akosi zatvárať a ja som išla stále hlbšie do jeho vnútra. Našla som štand. Zaistila som sa a na rade bol ocko. Do polovice som ho spúšťala, potom lano skončilo. Ten komín v jeho vlhkosti sa zliezť nedal. Ocko musel zabiť skobu, a tak prišiel ku mne. Pritom sme stále boli len v polovičke tejto žraločej čeľuste. Druhý a tretí zlaňák bol už lepší, lebo som videla, kam idem - cez previs až na terasovitú časť steny. Keď sme sa z nej pozreli na komín, vyzeral naozaj ako žraločia čeľusť. Veľký zubatý oblúk, v ňom tma a vlhko. Úžasný výtvor prírody. Rýchlo sme odvrátili hlavy a podľa opisu zostupovali vľavo do prvého sedielka, potom do druhého sedielka. Z neho zlaňák na policu. Tu sa začali ďalšie, ešte horšie problémy s následkami. Ako som spomenula, počasie bolo vo vývoji. V zlom vývoji. Urobila sa kompletná hustá hmla. Viditeľnosť asi na 10 metrov, ani nie. Ocko zišiel ku mne na policu. Z nej ešte krátky zlaňáčik do žliabku. Začalo popŕchať. Situácia: hmla, viditeľnosť malá, dážď a otec s dcérou blúdiac v polovičke južnej steny Cimi Grande. Začal poriadny lejak. Prvé blesky a prvé hromy. Museli sme vysloviť tie zvláštne slová. Bivak, celta. Nemali sme dobré miesto. Zhodili sme lano a sadli sme si naň. Železný materiál hodil ocko bokom, lebo železo v búrke? Veď vieš. Ruksaky na kolená, celtu na seba. Bivakovali sme v polovičke steny, v búrke len my dvaja a Boh. Áno, bol tam s nami, lebo ináč by som tieto riadky už nepísala. Sedeli sme tam ani neviem ako dlho. Nevnímala som čas. Bolo dôležité nepodľahnúť panike a zúfalstvu. Tak zneli ockove slová. Dážď nám prudko búchal na celtu. Sem-tam sme ju museli zdvihnúť, aby sa pod ňu dostal čerstvý vzduch. To som mala na starosti ja. Zdvihla som ju veľakrát, kým sme tam sedeli. A situácia sa nemenila. Hmla, dážď, blesky. Tma ešte nie. Nebolo tak veľa hodín. Nestrácala som nádej a bola som zmierená so všetkým. Znova som odkryla celtu, kvôli čerstvému vzduchu a skoro mi vyrazilo dych. Nie ten čerstvý vzduch, ale niečo iné. Skríkla som: „ Oci, vidno!“ On: „Čo?“ „Všetko!“ Moja odpoveď bola jasná. Rýchlo sme strhli celtu a začali baliť. Na malej úzkej poličke nastal zhon. Javilo sa to ako okamžik záchrany. Bolo vidno do doliny, bolo vidno chatu, len my sme boli hore. Chceli sme ísť, ale nevedeli kde. Toľko možností a zároveň iba jedna. Vrátili sme sa naspäť pod zlaňák. Vystúpili sme takých 10 metrov hore do štrbinky. Keď som sa odtiaľ pozrela pod seba, zlaňák v žraločej čeľusti nebol oproti tomu ničím. Pod nami roklina, obrovská roklina, roklinisko so zaklíčenými balvanmi, s prevismi a kolmými stenami. Jej koniec nebolo vidno. Po celej jej dĺžke sa týčila strmá Cima Piccolo a jej povestná Žltá hrana bola ako napasovaná do rozmerov tejto rokliny. Dnu do jej hĺbky viedli skalní mužíci, čo bol znak zostupovej cesty. Zlaňovacia retiazka. ZÁCHRANA. Keby sme ju nenašli, nešla by som dole tadeto. Nikdy by som neverila, že sa tadiaľ dá zísť. Zase som bola na rade ja. Ocko ma začal spúšťať dole do tej strašidelnej diery. Ja som prvá objavovala tajomstvá tejto temnoty. Super, ďalšie smyčky na zlanenie. Už sme vedeli, že ideme dobre. Museli sme ísť len dole a dole, veď nakoniec hore by sme sa po tom mokrom vápenci aj tak nedostali. Nekonečne dole, tým Božím, či prírodným útvarom. Suť vo Forccela di Piccolo sa blížila. Už len pár krokov, keby sme vydržali bez šmyknutia a pádu. Už len meter. Áno. Krása. Okamžik druhého narodenia. Druhý august 2000 – streda. Stojíme na suti. Už žiadna stena, komín, roklina. Už žiadna „žraločia čeľusť“ a búrka. Už iba chodníček, ktorý sa kľukatí drobnými kamienkami a trávou na značkovanú cestu. Rýchlo, ešte stále v príjemnom šoku, sa vzďaľujeme od tohto silného vrchu, ktorý nás mohol zagniaviť, keby chcel. Silný vrch Lavareda nám ukázal obidve tváre. Bielu pri výstupe a čiernu na zostupe. Utekáme. Za chrbtom máme Žltú hranu na Cimu Piccolo aj Cimu Grande. A dnešný deň. Sme takí šťastní, tak by sme sa radovali, ale nemôžeme. Nevieme vôbec nič o našich kamarátoch. Nevieme, či sa nestalo niečo zlé. Ponáhľame sa do chaty, potom do auta. Tam nás čaká pokojný šofér Jaro. Vystrašení sa nesmelo pýtame, kde sú. „Išli vám naproti,“ zaznie z Jarových úst. Teraz pociťujeme naozajstnú úľavu a uvoľnenie. Z jeho mobilu im voláme. O hodinu sme všetci v chate. Pijeme horúci čaj a máme búrlivý rozhovor. Hádame sa, sme šťastní a vysvetľujeme si situáciu. Jožko s Mišom nešli na vrchol a po polici, ktorá obiehala celú stenu, sa dostali na miesto zostupu a zastihli tam akurát vodcu a za ním zišli ešte pred búrkou dole. My sme ich tri hodiny čakali na vrchole, a tak nás chytila búrka a tým pádom aj bivak. Ale teraz bol cieľ dňa dosiahnutý.

Je večer. Sedíme na chate opití vzduchom, slnkom a obití dažďom, s naplneným srdcom - každý vo svojom tichu a príjemnom vyčerpaní, lebo vyčerpanie môže byť škaredé alebo pekné, smutné alebo šťastné. Schúlená do hrubých diek na mäkkej posteli zaspávam. Mám divný pocit v hrudi aj v duši. Nechápem to, čo sa dnes stalo. Ešte mi nedošlo, kde som bola a čo som prežila. Veď predsa stále to bolo len mojím snom. O Dolomitoch a Cimách som iba čítala. Bolo to pre mňa niečo neprístupné, nedosiahnuteľné. Nie, to je len sen! Cima Grande – Dibonova hrana? Veď zajtra ráno uvidím. Zobudili sme sa. Slnečné a hmlisté ráno. Cítim príjemnú bolesť celého tela. Vedľa mňa leží vo fľaši voda z bivaku, ktorá tiekla prúdom popod nás.

Nebol to len sen, ale teraz už krásna skutočnosť. Vyjdem von. Vrchy Lavareda nevidno. Sú zahalené bielym závojom. Poobede sa idem prejsť do sedla, odkiaľ sme nastupovali. Stále hmla. Vari už nestrhnú zo seba ten závoj? Chcela by som si vás na pamiatku odfotiť. „Strhnite ho zo seba!“, v duchu som Cimi prosila. Nie. Ich odpoveď bola nie. Mali svoju hrdosť. Až keď sme sadli do auta a opúšťali ich kráľovstvo, ukázali kúsok svojej krásy. Ale iba na okamih a zase sa zatiahli. Nie zbohom, ale dovidenia, Tri vrchy Lavareda.