Druhý pokus
Telemarkom severnou stenou Pik Lenina
(Jamesák 2001/5)

Peter Kollár
Foto: Evka Žilinská, Peter Kollár, Jiří Pleskač.

... 6700 m.n.m. a ja sa musím otočiť a začať zostupovať. Ďalej to nejde, padá hustá hmla a fučí. Vrchol sa odkladá... Vtedy sa písal rok 2000 a vo mne zostala spomienka na Kirgizstan, Pik Lenina a jeho nádhernú severnú stenu, ktorá priam vyzýva na zlyžovanie. Niekedy to musím skúsiť znova a dole severnou stenou.

Sen o druhom pokuse sa stáva skutočnosťou 27. 7. 2001. Pod hlavičkou Telemark Club Slovakia sme dali dohromady malú slovenskú expedíciu PAMÍR 2001, ktorej sa okrem jeho dvoch členov Petra Kollára a Evky Žilinskej účastnia aj Ľudovít Lapúnik, Jozef Žitniak (všetci Považská Bystrica), Juraj Kákody (Žilina) a Štefan Tóth (Rimavská Sobota). Cieľom expedície je výstup na 7134 m vysoký Pik Lenin v severnom Pamíre. Nasadáme do lietadla smer Moskva – Bishkek – Osh. Cestovanie po tejto trase je zážitok sám o sebe a vydal by na ďalší článok, ale 28. 7. večer našťastie sedíme ubytovaní v Oshi pri miestnom pivku a pripravujeme sa na presun do BC. Čaká nás deväťhodinová jazda terénnym UAZom, pri ktorej sa nám dokonale premiešajú všetky vnútornosti, o obsahu radšej nehovoriac. Vytrasení ako staré detvy vystupujeme vo výške 3880 metrov na Lukovej Poľane v base campe. Začíname. Odteraz sú našimi spoločníkmi ťažký batoh, hučiaci varič, špinavé hrnce, neuprataný stan, vlastný smrádeček a jeho veličenstvo - Pik Lenin. Za pomoci miestnych domorodcov, ich koní a somárov, presúvame náš náklad do prvého výškového tábora, ktorý je tento rok posunutý o niečo vyššie. Výškomer nám ukazuje 4300 m. Tábor budujeme hneď vedľa moravsko-českej expedície, s ktorou celé pôsobenie v Kirgizstane spoluorganizujeme. Ozývajú sa prvé príznaky rýchleho postupu do týchto výšok. Ludvíkove pľúca chrchlú ako starý hrniec a ja si z posledných síl sadám na akéhosi miestneho Hatátitlu a vraciam sa do základného tábora. Po štyroch dňoch spolu s Evkou stúpame späť do C1.

Práce na kopci zatiaľ pokročili. Pôvodný zámer vystúpiť cestou cez Lipkinove skaly sa nekoná. Česi sa rozhodli pre výstup priamo severnou stenou a naši pomaly pracujú na výstupe „normálkou“ cez Rozdeľnuju. Po asi hodinkovej diskusii vzhľadom na zámer zlyžovať z vrcholu severnou stenou sa rozhodujeme s Evkou pripojiť k skupine vystupujúcej priamo severnou stenou. Ďalší deň ráno sa balíme, chrbty obšťastníme ťažkými batohmi a stúpame smerom k dvojke v severnej stene. Cesta pomedzi trhliny je vskutku vzrušujúca, hlavne kvôli asi desaťčlennej skupine Francúzov, ktorí si v 4600 m nacvičujú pohyb v tomto teréne a ohromne zdržujú. Juraj so Štefanom zahajujú predvrcholové sústredenie v treťom tábore pod Rozdeľnoj. Zatiaľ netušia, že tam strávia „pekné“ štyri dni. Po ôsmich hodinách sme v unavení v dvojke. Česká časť tu vybudovala kvalitný tábor, do doliny sa môžeme kochať pohľadom dokonca z niekoľkých nadúrovňových terás na ktorých sú stany. Celkom komfort, ak sa toto slovo dá vo výške 5450 m použiť. Slnko pomaly zapadá, tiene sa predlžujú, stena a okolité kopce dostávajú ten pravý večerný oranžový nádych. V nose štípe mrazivý vzduch a nebeské ticho narúša len hukot variča. Nálada, ktorá ma vždy znova a znova ťahá do hôr.

Druhý deň návrat do C1, pribaľujem lyže a znova hore. Teraz sa pridávajú aj oddýchnutí Česi, ktorým sa predtým podarilo dostať asi do 6600 – 6700 m, ale pre veľkú zimu sa vrátili. Plánujeme spoločný útok na vrchol. Presun z C2 do C3 je hádam jeden z najnamáhavejších. Stena je strmá, zľadovatelé polia sa striedajú so snehovými, starostlivo ukrytými pod vrstvou namrznutej krusty. V ten istý deň chalani v trojke na normálke ukončujú svoje štvordňové predvrcholové sústredenie a po nekonečných desiatich hodinách stoja na vrchole. Pri návrate ich v stane víta Jožko s Ludvíkom, ktorí sa medzitým presunuli z C2. Svoj stan nechali kvôli zostupu dole a Ludvík preto pohotovo buduje záhrab. Nakoniec sa ale všetci tlačia v jednom stane, kde už nie je miesto ani na státie. Záhrab teda slúži ako toaleta a nevie si ho široké ďaleké okolie vynachváliť. Závetrie je závetrie ...

Veterná noc, kosové ráno. Po nekonečnom roztápaní snehu naliati ako špongia, štartujeme siedmi do posledného úseku v severnej stene. C3 je vo výške 6080 m, čaká nás 1054 výškových metrov. Je zima, ale počasie sa ukazuje pekné. Desať, pätnásť krokov, oddych a množstvo nádychov. Donekonečna. Petr Novák má energie snáď na rozdávanie. Väčšinu cesty prešľapáva na čele. Stokrát sa zastavujem a stokrát presviedčam sám seba pokračovať. Keď sa dostávame na hrebeň, cieľ sa zdá na dosah. Ešte asi hodina a stojíme na vrchole. Pocit víťazstva? Nad čím? Možno sám nad sebou. Stojíme na streche sveta. V diaľke vidíme Ludvíka ako pomaly zostupuje po normálke do C3. Pred pol hodinkou stál tu, kde my teraz. Výškomer na GPS ukazuje presne 7134 metrov. Pripínam lyže a zahajujeme zostup. Lyžovať v siedmych tisícoch je poriadna drina. Telemarkové oblúky dávajú pľúcam a stehnám poriadne zabrať. Lyžiarsku techniku (nielen telemarkovú) nie je možné vždy kvôli zložitým snehovým podmienkam dodržať. Občas na nás musel byť komický pohľad.

Piati schádzame na lyžiach, dvaja pešo. Konečne sa dostávame do C3, niekto varí a niekto iba unavený zalieza do stanu. Až v teple spacáku mi to dochádza. Druhý pokus sa podaril. Návrat do C1 prebieha bez väčších problémov, aj keď batohy sú znova naložené a občas si s nami robia čo chcú. Po ceste stretávame zvyšok expedície, chystajú sa zbaliť a zniesť C2. Chvíľu pomáhame a potom pokračujem ďalej. Blahopriania a stisky rúk. Piť, jesť, znova piť a potom spať. To sú základné potreby po návrate do základného tábora. Slaninka s chlebom a cibuľou chutí božsky, na oslavu padne aj nejaká slivovička a samozrejme miestne pivo.

Zo šiestich Slovákov sa štyrom podarilo vystúpiť na vrchol. 11. 8. vystúpil severnou stenou spolu s českou skupinou na vrchol Peter Kollár, ktorý uskutočnil telemarkový prvozjazd touto stenou. V ten istý deň vystúpil cestou cez Rozdeľnuju na vrchol Ľudovít Lapúnik. Deň predtým sa to podarilo tou istou cestou Jurajovi Kákodymu a Štefanovi Tóthovi. Z českej skupiny sa vrchol podaril Petrovi Novákovi, Alici Korbovej, Milanovi Hurtíkovi a Jirkovi Pleskačovi. Niekoľko desiatok výškových metrov od vrcholu chýbalo Luďkovi Kopeckému a Jirkovi Kalouskovi.

Hora nás prijala a ukázala nám svoju krajšiu tvár. Každý z nás si z nej niečo odniesol. V srdci.

Použité vybavenie:
Oblečenie: spodná vrstva – Moira, stredná vrstva – Mammut Extrem, vrchná vrstva – GTX Warmpeace,
Výstroj: paličky – Austria Alpin Alpamayo s nástavcom na hrot cepína, batoh – Mammut Karakorum (doporučujem), lyže – K2 World Piste, viazanie – Rottefella Chili, lyžiarky – Garmont Veloce

PS: Ďakujeme firme Motorola za vysielačky, Žilmontu za laná, Alphasportu za lyžiarky a tiež Petrovi Novákovi za jeho výkon.