MOUNT COOK - jedna dobrá skúsenosť
(Jamesák 2001/5)

text a foto Jozef Kopold

Prechádzam sa po ľadovci s vysokými ambíciami i keď hory som doposiaľ videl len na obrázkoch pestrofarebných kníh a časopisov. Hustú hmlu strieda prudký vietor a unavne blúdenie v spleti ľadovcových trhlín ma pomaly dostávajú do obrazu ...

Južné Alpy, niekde úplne ďaleko zašité na našej plánete, hory, na ktorých vyrastala legenda Everestu Edmund Hillary. Aoraki ako ho volajú domorodí Maori, Mt. Cook 3766 m, najvyššia hora Nového Zélandu. Začiatky dobývania a objavovania týchto hôr sa píšu z čias neskorého 19. storočia, kedy zopár odvážnych chlapov svojimi divokými expedíciami popreliezalo zasnežené vrcholy. Ich výstupy však dodnes patria medzi kvalitnú ukážku aj pre "náročnejších turistov". Ale za históriou sa na Zéland nechodí a viac než kostoly zo 40. rokov a staré poľnohospodárske haraburdy ma ako magnet priťahuje krása hôr a túžba vyliezť na ne. Je silnejšia než predstava všetkých padajúcich lavín úradujúcich po celý rok.

Kým všadeprítomným Japoncom stačí pohľad z autobusu a so svojimi objektívmi si horu priblížia do najmenších detajlov, ja si musím zbaliť batoh a ísť sa tam pozrieť zblízka, keďže moja technika je o čosi zastaralejšia a odvoz pohodlným vrtuľníkom nezaplatiteľný.

Za moje prvé krásne zážitky môžem poďakovať nekonečnému stopovaniu a potom počasiu, neznalosti terénu v bojových podmienkach s čerstvými spomienkami na armádu a fanatických dôstojníkov… To všetko ma rýchlo obrátilo čelom späť.

Pár dní na to, keď sa už konečne šťastie usmialo aj na mňa, spolu s dvoma Francúzmi a Škótom lezieme v neďalekom Arthur Pass National Parku, kde sa "prejdeme" po krásnej hrane Mt. Rollestonu a neskôr sólo preliezam jej strmú severnú stenu, keďže mojim spolulezcom uškodili poldecáky zo slovenskej hádzanej a čakaťna ich vyliečenie by trvalo dlhšie ako celý výstup.

Aby sme ostali pri lezení a nepokračovali cestou agroturistov presúvame sa s našimi karavanmi pod Cloudy Peak, miesty bigwall. Ľadové brodenie v potokoch na úvod, predieranie cez husté kríky a pralesy z nás skôr robia dobrodruhov ako lezcov. Nikto totiž nepozná správnu cestu pod stenu (i keď pochybujem, že nejaká tam bola) a to všetko absolvujeme len kvôli niekoľkým dĺžkam! Dosť bolo celodenného šliapania za malým kusom skaly, mrhania času sledovaním počasia a populárneho rugby. Je čas opäť vyraziť pod Aoraki, mraky pretínajúci velikán. Iba so Škótom, keďže sa mi nepodarilo zbaliť slečnu v informačnom centre a Francúzi odmietli akýkoľvek pohyb v tomto tieni, kráčame Hooker Valley pod západnú stenu Mt. Cooku. Častý výskyt lavín od mája do novembra, otvorené ľadovce a nepriechodný terén - o tom všetkom nám síce rozprávala krásavica z info, lenže v tej chvíli sme zrejme mysleli na niečo úplne iné. Teraz skáčeme medzi trhlinami a s ťažkými batohmi sa pohybujeme skôr smerom naspäť.

Ľadovec Tasman (najdlhší na svete - 29 km!) bolo jedno z riešení, ako sa vyhnúť západnej strane a tiež dlhšiemu pobytu v Mt. Cook Village, kde cenové relácie hraničili so zdravým rozumom. S autom sa šikovne dostaneme až k ľadovcu a odtiaľ je to už len "kúsok" pod 1600-metrovu východnú stenu Cooku, Caroline Face, zvanú tiež Everest Nového Zélandu. Vzhľadom na náš úbohý výstroj, pozostávajúci z piatich frendov a dvoch ruských skrutiek do ľadu, hľadáme najrozumnejšiu výstupovú cestu v tomto snehovo-ľadovom kráľovstve, kde sa za hodinu presypali dve lavíny. Ako najbezpečnejší variant je dlhá, dvetisícmetrová východná hrana za 4 (zo sedem stupňovej klasifikácie). Táto obtiažnosť nám aj tak nič konkrétne nehovorí a nejaká vybodkovaná línia v sprievodcovi poskytne zábavu snáď na celý deň, ak nie na dlhšie.

Snívať o výstupe popri pive je však vždy ľahšie, ako ráno vstať a vyraziť ešte so zatvorenými očami do zimy. Tak aj ja premýšlajúc o skutočnosti, že Nový Zéland nie je žiaden tropický ostrov uprostred Pacifiku a dokonca tu aj mrzne, sa takto sám, ráno, s mojimi piatimi frendami a skrutkou poberám do roboty. Notorické blúdenie po ľadovci, zvlášť pri mojej poistke, ktorá mi skončila hneď ako som odbočil z turistického chodníka, ma trochu znepokojuje. Prechádzam cez sedlo Cinerama Col až po Grand Plateau, a potom už len hore po hrebeni. "Aké jednoduché", hovorím si. Ešte stihnem pofotiť, keď sa zrazu niekde nado mnou utrhne masa ľadu. Ako živý terč pobehujem a snažím sa schovať. Spokojný, že som nakúpil iba šuter do nohy, radšej zostupujem niekam do bezpečia pred prípadnou ďalšou lavínou. Jedna dobrá skúsenosť, ktorá ma donútila popremýšlať o bezpečnejšom výstupe. . .

Pár týždňov na farme mojej sestry mi dalo dosť času na rozmyslenie. Áno, idem tam znova! Tentokrát však prejdem spodný úsek v noci, aby som sa vyhol teplotným rozdielom, ktoré uvoľňujú všetky tie predmety nado mnou a tiež, aby blúdenie medzi trhlinami nebolo až také" jednoduché". Posledný týždeň do môjho odchodu, posledná šanca. Počasie je perfektne, čo mi dáva nádej na úspech, aj keď podmienky tento rok sú viac než zlé a vyhnúť sa 360-tim ľadovcom nie je možné. Moja silná motivácia vyliezť, doterajšieskúsenosti a znalosť terénu je všetko, čo teraz potrebujem. Úplne na ľahko, možno trocha trúfalo bez spacáku a kvanta železa na istenie, si prešliapávam stopu k vrcholu. Nebezpečný úvod pod hrebeň tentokrát prechádzam bez "nákupu" a samotný hrebeň má už čaká s vyfúkanými snehovými prevejmi s trochou ľadu na záver.

Stojím na vrchole a nič nevidím! Žiadne krásne panorámy, nebeské výhľady. Len nekonečné hviezdy zakrývajú mračná vanúce vetrom. „Krajina dlhých, bielych oblakov"- takto ju ju volajú...

Na záver: Ďakujem mojej sestre za pomoc a podporu, tiež šoférom, ktorí mi zastavili a takisto Novozélanďanov za pohostinnosť.

Najznámejšie lezecké a horolezecké oblasti:

Castle Hill

Boulderingová oblasť so špecifickým lezením. Skala je väčšinou položená, hladká, sú tu malé šmykľavé dierky a zverské obliny. Je tu asi tri tisíc bouldrov a neskutočne veľa možností na nové projekty. Raj rajbasu, ale nájsť sa tu dá všetko. Najlepšie sa tu lezie, keď je skala studená a suchá, teda neskoré leto a jar je najlepším obdobím. Dá sa tu však pôsobiť celý rok, len treba vystihnúť počasie. V lete tu býva príliš horúco a treba počkať s lezením na večer.
Prístup: Z mesta Christchurch na západnom pobreží smerom na Arthur’s Pass. Pokračujte ďalej hlavnou cestou a Castle Hill nemôžete minúť. Bouldre sú situované asi 15 minút jazdy od Porter Pass po ľavej strane. Najbližšou dedinou je Springfield. V oblasti je zakázané spať. Najbližší kemp je v Craigieburn State Forest. Pitnej vody je dostatok v okolitých potokoch, nepite však tú, čo je hneď pri skalách.

Mount Cook

Mt. Cook/Aoraki sa nachádza v srdci Južných Álp v rovnomennom národnom parku. Nie je až taký vysoký, že by bol zaujímavý svojou výškou, 3754 m, ale svojimi podmienkami si získal rešpekt horolezcov z celého sveta. Jeho steny majú výšku cez 1000 metrov, nachádzajú sa tu nebezpečné ľadovcové trhliny, premenlivé snehové a ľadové podmienky a povestné sú prudké zmeny počasia. Na vrchol Mt. Cook vedie veľa ciest, žiadna z nich nie je jednoduchá a bezpečná. Najčastejšie lezenou je cestou Linda Glacier Route. Východiskom je chata Plateau Hut. Prístup k nej trvá jeden a pol dňa po náročnom, strmom a nebezpečnom teréne. Väčšina lezcov využíva letecký prístup pod kopec.

Hulk Hogan Wall

Hulk Hogan Wall (previsnuté šialenstvo), vzdialená od akejkoľvek civilizácie, je pás dvesto metrového previsu na bouldering a ďalšie množstvo skál navôkol. A lezenie? Každý, kto si myslí, že má veľa sily, tu o nej bude pochybovať. Dlhé prešahy, stisky v strechách, nadherné skoky a opäť príjemné pády do mäkkej trávy na cestu a tiež všadeprítomných lajen. Skala je mäkký vápenec. Zatiaľ je tu vyše 60 bouldrov. Lezenie po celý rok, i keď zrovna tu vydržíte len pár hodín.
Prístup: Z mesta Dunedin na západnom pobreží do Oamaru. Tesne pred ním odbočte doľava na Weston. Sledujte značky na Enfield a Ngapara. Hulk Hogan Wall sa nachádza po pravej strane. Najlepší kemp je v Duntroon Domain

Wanaka

V bridlicovej oblasti Wanaka je niekoľko stoviek športových ciest a je jednou z najpopulárnejších na Novom Zélande.

Jardines

Boudrová oblasť s ostrou skalou. Sú tu lišty, dierky, obliny, špáry, platne a previsy. Bridlica je miestami rozlámaná hlavne v bouldroch, ktoré sa často nelezú.
Prístup: Bouldre v Jardines sa nachádzajú na miernych svahoch východne od Queenstownu. Pozemok je v súkromnom vlastníctve, ale lezenie je tu povolené. Dodržujte všetky pokyny. Táborenie nie je dovolené priamo pri bouldroch, ale pri neďalekom jazere je niekoľko free táborísk.

The Darrans

Horolezecká oblasť The Darrans v Fiordland National Park patrí medzi najkrajšie na Novom Zélande. Nachádzajú sa tu dlhé alpské cesty. Mnohí túto oblasť prirovnávajú k novozélanským Yosemitom. Najvýhodnejším obdobím je čas od decembra do apríla. Východiskom pre väčšinu ciest je Homer Hut, pri ktorej sa aj na neďalekom parkovisku kempuje.

O lezení v tejto krajine sa dá pokračovať aj v ďalších oblastiach, ktorých je tu viac než dosť. Všade kvalitná skala, prijemní ľudia, krásna príroda. Množstvo nových možností pre dobrých lezcov a tie najťažšie cesty. I keď je Nový Zéland dosť od ruky, akokoľvek sa sem oplatí prísť. A nielen bouldrovať! Južné Alpy, ľadovce a lavíny, krásne pláže, sopky a Maori, ovce a kravy...
Rada: treba sa vyvarovať dotieravým vtákom Kea, ktoré radi kradnú vaše jedlo, devastujú material a auto, ináč je tento ostrov bezpečný. Viac info na www.powerband.org.nz.