Ogre, alebo ak chcete Baintha Brakk, je meno ľudožrúta žijúceho v Baltistane. Keď mieša svoj v hmle zahalený kotol, strach sa začne vkrádať nielen do duší Baltov. Koľko expedícií už toto monštrum ohrozilo a poslalo domov porazených a demoralizovaných? Akú polievku si uvarí z Iwana, Thomasa a mňa? Po tejto akcii som mal pocit, že si nás dokonca obľúbil.

Trinásteho júla 1977. Mám „už“ deväť mesiacov. S očami plnými otázok sa snažím preniknúť do nového a cudzieho sveta, zatiaľ čo Doug Scott a Chris Bonington pozorujú západ slnka zo 7285 metrov vysokého vrcholu Ogre. Nikto z nich netuší, aká odyssea ich na zostupe ešte len čaká. Doug vylepšuje zlaňák. Pridáva skobu, pošmykne sa a padá do kúta. Obidva členky má zlomené a počasie sa zhoršuje. Pri zostupe ku základni západného hrebeňa padá aj Chris a výsledkom je niekoľko prasknutých rebier. S pomocou Mo Anthoinea a Cliva Rowlanda sa im po sedemdňovom epickom boji darí uniknúť z čeľustí Ogre. Viac ako 20 výprav sa pokúša zopakovať ich výstup. Porazení sú ale všetci, väčšinou je príčinou zlé počasie. Lov na votrelcov pokračuje, hora nahlodáva nervy ašpirantov, ktorých rešpekt rastie. A Ogre svoje skóre stále zvyšuje...

V apríli 2001 prichádzame do basecampu a sme trochu prekvapení množstvom ľudí. Väčšina je tu kvôli južnému pilieru. Vyhýbajúc sa akejkoľvek forme súťaženia, Silvo Karo a jeho slovinskí priatelia sa pokúšajú o výstup východným pilierom. Dvaja Američania z jeho tímu sa zatiaľ držia pôvodného cieľa, kým Hans Kammerlander a jeho veselá družina sa už premiestňujú pod britský západný hrebeň.

Ráno sme preniesli posledný náklad do predsunutého basecampu. Roztápam na variči sneh pre Iwana a Thomasa, ktorí práve fixujú nástupový kuloár. Hans Johnstone a Marc Newcomb, dvaja Amíci, vystupujú v ich stopách. Zdá sa, že si až príliš navykli na našu prítomnosť. Mohol by z toho byť nebezpečný závod, ktorý môže otupiť naše schopnosti vnímať skryté nebezpečenstvá tejto hory a viesť nás tak ku nesprávnym rozhodnutiam. Po krátkej diskusii s „nápadníkmi“ sa Thomas a Iwan vracajú. Rozhodujeme sa zmeniť plány a pokúsiť sa o výstup na Ogre III. Pri pohľade na do neba trčiaci pocukrovaný ihlan sa vynárajú pochybnosti o novej voľbe nášho cieľa. Japonci sa neúspešne pokúsili o výstup na tento strašný štít JV hrebeňom. Podobne pôsobili aj talianske tímy v rokoch 1999 a 2000. 13. júna si rozdeľujeme úlohy, aby sme našli spôsob, ako sa dostať cez bludisko ľadopádu, ktorý je prekážkou vstupu do kuloáru. Počasie sa ale kazí a ďalších dlhých päť dní sme uväznení v BC. Konečne večer osemnásteho sa vyjasňuje. Presne tak aj znela predpoveď počasia z „veštiarne“ v Innsbrucku: dvojdňové okno totálneho „plechu“.

Rakúski proroci ani nemohli byť presnejší. Pod takmer bezoblačným nebom si razíme cestu ľadovcom, potom tisíc metrovým kuloárom pozdĺž rozbitého previsnutého rebra a na mieste Campu 1 padáme do snehu totálne vyčerpaní. Organizmus si ešte nezvykol na výšku, preto som prekvapený ako tvrdo dokážem spať napriek všetkým tým bizarným snom. Ráno vyrážam s Iwanom a mixovým terénom postupujeme rebrom, ktoré vedie k základni JV piliera Ogre III vo výške 6300 metrov. Pomerne skoro dosahujeme skalný stupeň. Až k päte piliera postupuje na čele Thomas. Ďalší deň vyrážame skoro, aby sme sa vysporiadali so zložitým terénom, v ktorom nájsť správny smer je rovnako náročné ako samotné lezenie. Po šiestich rozbitých a oľadnených dĺžkach si uvedomujeme, že sa až príliš vzdaľujeme od fixov a plynu. Preto aj napriek perfektnému počasiu zostupujeme do BC. Tyrolskí stúpenci Svätého Petra sľubujú ďalšie dva dni dobrého počasia a tak 30. júna o štvrť na dve ráno vyrážame. O ôsmej sme v jednotke. Po krátkom oddychu zafixujeme niekoľko lán a zvládneme ešte ďalších 5 dĺžok obtiažnosti do 6+. Dobehli sme zameškané a zajtra máme serióznu šancu dostať sa na vrchol.

Iwan opúšťa tábor o jednej, ja s Thomasom, aby sme sa vyhli zmätkom na fixoch, v polhodinových odstupoch. Prvé dlžky nad fixmi je v čele Iwan. Začína svitať a Iwan sa prediera v snehu hlbokom po pás až k ďalšiemu strmému úseku. V nasledujúcich troch dĺžkach sa síce menej namordujeme, ale obtiažnosť je značne vyššia. Mixové lezenie do M6+ vo výške 6600 metrov. Na rade som ja a po boji cez zaľadnenú previsnutú stienku sa dvere k vrcholovému snehovému poľu otvárajú. Thomas sa derie 150 metrov nahor a v 50- stupňovom svahu necháva za sebou hlbokú stopu. O druhej poobede vystupujeme na vrchol a sme šťastní, že sa nám podarilo dosiahnuť prvý cieľ v tejto magickej krajine. 6900 metrov a až doteraz nezlezený. Ale Ogre stále čaká... Napíname zrak, aby sme našli vhodný spôsob, ako sa vysporiadať s náročným horným úsekom. Pokúšame sa zazrieť Američanov, ktorí vyrazili z BC v rovnaký deň ako my. Vidíme ale iba miesto ich bivaku na hlave piliera. Až neskôr sa dozvedáme, že kvôli bezodnému snehu zostúpili z vrcholového hrebeňa.

Na druhý deň prichádzajú do BC Marc a Hans, aby nám pogratulovali. Tu v tábore vychádzame perfektne, ale tam hore sa to zdá byť nemožné. Ambície sú príliš veľké. Škoda, ale taká už je ľudská povaha. Po dvoch dňoch prenechávajú južný pilier nám, takže nakoniec začíname pracovať nikým a ničím nerušení.

Ďalšie z mnohých skorých prebudení. O 2.30 vstať, niečo zjesť a vyraziť do tmy. Cez ľadovec do predsunutého BC, kde sme pred mesiacom uskladnili nejaký materiál. O desiatej začíname liezť skalným pilierom. Úžasné alpské lezenie v drsnej žule. Po siedmych dĺžkach preberá vedenie Thomas a naťahuje ďalšie štyri dĺžky. Voľne, obtiažnosti 8. O štvrtej poobede sme na hrebienku, ktorý vedie až k miestu druhého tábora vo výške 5900 m. Dnes končíme, zlaníme pod pilier a skôr, ako sa zotmie, pripravujeme večeru v predsunutom BC.

Spíme do pol štvrtej. Iwan a ja vylezieme a zafixujeme včerajšie posledné 4 dĺžky, zatiaľ čo Thomas ťahá sviňu. Tvrdá práca, veľmi často nedocenená. Do dvojky prichádzame o 14-tej. Iwan je rozhodnutý pokračovať a ušetriť čo najviac času, kým to ešte ide. Thomas istí a ja sa trápim s ťažkými sviňami. Zvečerieva sa, balíme a vraciame sa do BC. Deň oddychu a chystáme sa na záverečný útok. Potrebujeme najmenej štyri dni stabilného počasia. Kúzelníci z Innsbrucku predpovedajú na víkend brázdu vyššieho tlaku, ale skôr, ako vyrazíme (o druhej ráno!), má Thomas tušenie a rozhodujeme sa zostať. Rozumný ťah, lebo silná búrka zahaľuje hory na celý deň. Tvrdosť nie je jediná dôležitá vlastnosť dobrého alpinistu. Rosničkári nás neskôr uisťujú, že nasledujúce štyri dni bude počasie pekné a ustálené. Keď opúšťame BC, je ešte zamračené a v jednotke začína dokonca snežiť. Nikto so zdravým rozumom nebude pokúšať túto horu v takomto nečase. Naša nekonečná viera v schopnosti veštcov z Innsbrucku nám ale hovorí, že počasie sa musí zlepšiť! Ak nie, môžeme to rovno zabaliť. Motivácia je obrovská, stále veríme v úspech. Po dvoch hodinách čakania sa obloha začína vyjasňovať. Ďaleko sa ale nedostaneme. Po asi 500 metroch na zasneženom ľadovci, začne inak vždy slušne sa vyjadrujúci Iwan kliať ako pohan. Ľadová škrupina sa láme a jeho ľavá noha je v momente kompletne mokrá. Hrozia omrzliny, ale naštastie sa párom suchých ponožiek podarí utrieť topánku aspoň spolovice dosucha. Slnko sa prediera cez mraky, čo síce zvyšuje vyhliadky na úspech, ale rovnako aj náš strach z doskovitých lavín v kuloári. Vstúpime, len ak nájdeme fixné laná. Dostať sa k nim bude mimoriadne namáhavé. Iwan sa na hranici totálneho vyčerpania prediera meter a pol hlbokým prašanom. Tomas, nahnevaný na tento nechutný úsek, preberá vedenie. Prehrabáva sa svahom ako bernardín, Iwan ho povzbudzuje a ja sa pýtam sám seba, čo tu vlastne robíme. Konečne sa zbrane zachytávajú v ľade a Thomas sa dostáva cez okrajovku. Situácia sa ale vôbec nezlepšuje. Musíme sa dostať cez lavínový svah a nájsť fixy. So šťastím ich Iwan vykopáva zo snehu. Pokračujeme kuloárom, lavíny hučia odvšadiaľ. Keď sa dostaneme do dvojky, kuloár je už kompletne vyčistený. Pripravujeme portaledge a chystáme večeru. Vrchol sa rozhodne zdá byť bližšie ako pred pár hodinami.

Z histórie

Ogre, 7285 m, Central Karakoram, Pakistan, Britská cesta, prvovýstup JZ stenou a Z hrebeňom, 13. 7. 1977

Lindsay Griffin

Členovia expedície: Mo Anthoine, Chris Bonington, Paul ‘Tut’ Braithwaite, Nick Estcourt, Clive Rowland a Doug Scott (vedúci)

Pred príchodom Scottovej expedície sa o ťažký vrchol Ogre, najvyšší kopec v oblasti Biafo Glacier, pokúšali 4 expedície. Cieľom dvojice Braithwaite a Scott bol výstup nádherným južným pilierom alpským štýlom, zvyšok skupiny chcel postupovať expedičným štýlom JZ stenou. Po prelezení relatívne bezpečného ľadového rebra sa Bonington a Estcourt pokúsili o nebezpečný traverz lavínami ohrozovanej JZ steny na hlavný vrchol. O 4 dni sa neúspešne vrátili. Odmenou im však bol výstup na nižší západný vrchol. Braithwaite a Scott boli J pilieri taktiež neúspešní a kvôli zraneniu Tuta, na ktorého padol v spodnej časti kameň, zostúpili. (Prví, kto preliezol J pilier boli Francúzi v roku 1983, dosiahli výšku 7000 metrov.) Braithwaite bol vyradený z hry a tak sa Scott rozhodol pripojiť k zvyšku expedície a pokúsiť sa o výstup na Ogre JZ stenou a následne cez Z vrchol hrebeňom na hlavný kopec. Z bivaku v snehovej diere vo výške 7000 m sa Bonington a Scott vydali na vrcholový útok úplne naľahko bez bivakovacieho materiálu. Záverečná 100 metrová stena bola takmer kolmá. Druhá dĺžka bola ťažké voľné a technické lezenie s obrovským kyvadlom v strede do ďalšieho špárového systému. Potom liezli ešte niekoľko ťažkých dĺžok na vrchol, na ktorý sa dostali tesne pred zotmením. Krátko po tom, pri vodorovnom zlaňáku tesne pod vrcholom, sa Scott šmykol a spravil nedobrovoľné kyvadlo krížom cez stenu a padol do skalného kúta. Pri náraze si zlomil obidva členky. Od tohto okamihu sa stal zostup bojom o život, alebo ako Scott poznamenal, začala sa celkom nová hra s úplne inými pravidlami. Po tvrdej noci bez bivakovacieho materiálu, dvojica pokračovala v zlanovaní. Pri zostupe stretli Anthoineho a Rowlanda, ktorí im pomohli do snehovej jaskyne. Celý čas sa Scott plazil po rukách a kolenách. Nasledujúcich 24 hodín, počas strašnej snehovej búrky, bola táto štvorica uväznená v jaskymi. Došla im strava a pri ďalšom zostupe podal fantastický výkon Rowland, ktorý ich previedol cez Z vrchol do nižšej, ale oveľa horšej snehovej jaskyne. Nasledujúci deň bolo počasie horšie, ale títo výborní horolezci pokračovali v zostupe pomáhajúc Scottovi, ktorý sa mohol len plaziť, k stanom v Z sedle. Akoby už toho nebolo dosť, situácia sa ešte zhoršila, pretože spadol aj Bonington. Zlomil si dve rebrá a škaredo zranil ruku. Z tejto šlamastiky im mohli pomôcť len Anthoine a Rowland. O štyri dni neskoršie, keď sa Scott konečne doplazil cez morénu do základného tábora, boli jeho šaty úplne roztrhané, kolená mal holé a krvavé. Braithwaite a Estcourt už odišli, pretože už nedúfali, že by ich kamaráti mohli ešte žiť. Anthoinemu a Rowlandovi sa podarilo zohnať miestnych nosičov, ktorí odniesli Scotta za 3 dni do najbližšej dediny. Priletela po neho helikoptéra, s ktorou odletel do bezpečia, ale pri zlom pristátí sa pokazila, a tak musel Bonington čakať na odvoz ďalší týždeň. Nasledujúci rok sa japonskej expedícii takmer podarilo doliezť novú a nebezpečnú cestu v J stene, ale po odvážnom výstupe vo vrcholových svahoch museli zostúpiť, hoci ich od cieľa delilo necelých 15 m. JZ stena sa stávala stále viacej ohrozovaná padajúcimi lavínami a tak sa ďalšie expedície zamerali na J a JV pilier. Najvyššie dosiahnuté miesto bolo 300 m pod vrcholom. Prvovýstup na Ogre patrí bezpochyby medzi najlepšie výkony britských horolezcov.