Tour de Grossglockner
(Jamesák 4/2001)

Peter Hargaš

Tí, čo majú radi prekrásne hory a v nich klasifikáciou síce nenáročné, avšak plnohodnotné lezenie, tí by si v nasledujúcich riadkoch mohli nájsť zaujímavé tipy pre budúcu sezónu. Aspoň dúfam, že sa mi to tak podarí napísať...

Náhode treba niekedy pomôcť a to bol aj môj prípad. Pôvodne som totiž chcel ísť na Grossglockner s jedným-dvoma kamarátmi. Potom pri jednom polopracovnom stretnutí som túto tému len trocha rozviedol a veci sa dali do pohybu - trocha iným, ale stále správnym smerom. A napokon som sa ocitol v devätčlennej medzinárodnej skupine novinárov, pre ktorých Osttirol Werbung zorganizoval štvordňový trek v oblasti najvyššej hory Rakúska. Ako sa neskôr rýchlo ukázalo, bola to priaznivá zhoda okolností. Podujatie bolo totiž perfektne zorganizované, s precízne pripraveným, zaujímavým programom a dokonalým harmonogramom. Full-servis aj s horskými vodcami.

Ako klient som bol v horách prvýkrát a priznám sa, že to bolo príjemné a jednoduché. Nemusel som sa starať o nič, akurát dobre makať do kopca a naplno vnímať okolitý svet, ktorý je aj v tomto kúte Álp prekrásny. Samozrejme, vedúci guide Sigi čoskoro zistil, že nie som v horách prvýkrát, a tak svoju pozornosť sústredil na nehorolezcov a ja som len s uznaním sledoval, že je naozaj profík. Osttirol Werbung má vo svojej ponuke aj produkt s obchodným názvom Alpinroute Hoch Tirol. Je to šesťdňový trek cez vrcholy a sedlá, nocuje sa na chatách, ktorých je tam požehnane. Pre našu grupku, ktorú tvorili traja Nemci, dvaja Rakúšania a štyria slovenskí novinári, trasu i program skrátili na štyri dni. Zlatým klincom mal byť Grossglockner - pri dobrom počasí. Po brífingu v dedinke Prägraten, kde sme odstavili auto, sme sa teda zbalili na niekoľkodňové putovanie a vyrazili za slávou. Trek sa začína na chate Essener Rostocker Hütte vo výške 2208 m. Do ústia doliny sme sa odviezli mikrobusom, odtiaľ je to po chodníčku riedkym lesíkom a potom strmými lúkami asi 2 - 2,5 hodiny. Dolina je krásna, ale to som zistil až na druhý deň, pretože teraz najprv pršalo a potom až po chatu lialo. Vnútri však bolo útulne a teplo, do rána sme vcelku oschli.

Najprv nás chodník priviedol do sedla Turmljoch (2790 m) a potom som párkrát v živote zažil "Via Ferrata", turistické lezenie také populárne v Dolomitoch, o ktorom som dovtedy len čítal. Preliezli sme fungl novú vypreparovanú cestu na vežu Turml (2845 m). Naši sprievodcovia ju dokončili v júni a boli sme jedni z prvých, čo tadiaľ liezli. Nalieza sa pár desiatok metrov nad sedlom sprava a trojočka dlhá asi 200 metrov a odistená oceľovým káblom, do ktorého sa zapínaš (alebo nezapínaš), bola príjemným bodom programu. Nasledovalo totiž nekonečné klesanie až do 2121 m na chatu Johannishütte a potom zasa susednou dolinou na do výšky 2962 m, kde sme prespali na chate Defreggerhaus. Tam som u zahraničných kolegov zožal veľmi lacno slávu, pretože som v sparťanských podmienkach v rekordnom čase zakúril v dvoch izbách, kde bolo inak asi päť stupňov nad nulou. Samozrejme, že som nepovedal, ako som sa túto zručnosť (ako aj všeličo iné) naučil v kotolni na Chate pod Rysmi u Viktora...

V pláne bol výstup na štvrtý najvyšší kopec Rakúska Grossvenediger (3674 m). Našťastie v noci snežilo, takže projekt výstupu pri čelovkách korunovaný pozorovaním úsvitu z vrcholu sa nekonal a išli sme na túru ako normálni ľudia - po aspoň päťhodinovom spánku a za svetla. Výstup na Grossvenediger z tejto strany je bez problémov: snehové svahy s mierne exponovaným záverečným vrcholovým hrebeňom. Na vrchol sú to tri hodiny, na ľadovci nie je veľa trhlín a kedže ide o jeden z populárnych kopcov, v dobrom počasí je stopa vyšliapaná. Pri tvrdom snehu minimálne v hornej časti odporúčam mačky, my sme mali mäkko, a tak stačili paličky. Z vrcholu je krásny výhľad, v diaľke nad oblakmi sme videli aj cieľ nasledujúceho dňa - Grossglockner. Ale od neho nás delilo najprv 1550 výškových metrov zostupu, potom presun autom o niekoľko dolín ďalej do malebnej dedinky Kals a odtiaľ znova hore ešte stále autom k horskému hotelíku Lucknerhaus (1920 m). Keď sme sa na parkovisku prebaľovali, cítil som, že "v nohách mám už tisíc míl". Naša partia sa scvrkla o tri ženy a jedného muža, na Glockner pôjde len dvojica Rakúšanov a traja slovenskí novinári. Motáme sa pomaly hore dolinou a o deviatej večer sme zasa o 900 metrov vyššie na Stüdlhütte (2802 m). Je to na vysokohorské pomery veľká stavba v tvare valca s moderným a účeľným interiérom s kapacitou asi 120 ľudí. Ešte stíhame pivo aj niečo pod zub a potom v asi 40-miestnej nocľahárni na prični s číslom 8 pod mäkkučkou a čistou dekou padám do kómy. V podvedomí registrujem búrku, ktorá v noci prehrmela nad nami a nevyzerá to, že bude vrcholové počasie. Ale predpoveď je dobrá a v jedálni o piatej ráno vládne čulý ruch. Postavím termosku na pult k ostatným - čaj na cestu je v cene nocľahu. Zo Stüdlhütte treba ísť kúsok suťovým chodníkom, smer Erzherzog Johann Hütte. Je to najvyššie položená vysokohorská chata v rakúskych Alpách (3451 m). Výstup vedie najprv ľadovcom a neskôr treba v hornej tretine snehového svahu odbočiť vpravo na skalný hrebeň a ním pokračovať až na chatu. Ťažšie miesta hrebeňa sú vyfixované oceľovým lanom, vylieza sa priamo pri stene chaty. Táto časť výstupu nám trvala dve a štvrť hodiny. Dáme malú pauzu a vtedy sa opäť potvrdilo, že svet je naozaj malý - v jedálni som sa zrazil s Tatrancom Petrom Šperkom, ktorý tu vodí!

Úsek z chaty na vrchol je v spodnej časti snehový, sklon svahu podľa sprievodcu do 35°, vyššie sú mixy a hore trocha skalného lezenia. Stopa je už prešliapaná a z terasy chaty vidíme, ako z opačnej strany, ako sme príšli my - od populárneho obrovského parkoviska Franz Joseph Hohe - stúpajú skupiny lezcov. Treba vyraziť, kým hore nie je nával. Snehovú pasáž máme za sebou asi za hodinu, pod začiatkom mixového terénu nechávame paličky a vyberáme cepíny. Počasie sa medzitým naozaj zlepšilo, rosničkári mali chvalabohu pravdu. V ceste začína byť husto. Nad nami sú dve skupiny s vodcami a zhora sa začínajú vracať ranné vtáčatá, ktoré tu spali na chate. Lezenie nie je náročné, sprievodca píše II+, sneh dobre drží, ľad nie je nikde. Netrvalo dlho a sme na vrchole Kleinglocknera (3783 m). Pod ním je sedielko, najnepríjemnejšie miesto výstupu, pretože prejsť sa dá jedine po snehovej lávke širokej asi pol metra. Je to tam pekne exponované, vpravo i vľavo solídna šluchta, takže sa treba sústrediť. Máme šťastie, pretože zhora nik nejde a nemusíme čakať. Nasleduje asi 70 metrov ľahkého lezenia v pevnej skale a k novému prekrásnemu krížu na vrchole Grossglocknera nás dovedie mierny snehový hrebeň. Riedke oblaky čochvíľa láskavo odhalia panorámy na všetky svetové strany a moji kolegovia Peter Púchy s kameramanom Tónom Kachničom rýchlo točia vrcholové zábery do relácie Extrémne v horách. Náš guide Sigi si zatiaľ pofajčieva a cigaretka vo výške 3798 m mu očividne chutí. Mne zase dobre padol glg pálenky, ktorú ako starý mazák ušetril na vrchol.

Zostup tou istou cestou bol v pohode - až na spomínané sedielko, nad ktorým vznikla doslova zápcha. Nastal chaos v lanách, niektorým ľudom už tiekli nervy a sápali sa bezohľadne dolu a hrozilo, že ostatným postúpajú mačkami po rukách, iná grupka vliekla zase smerom hore aj dve dvanásť-štrnásťročné deti, ktoré očividne nevedeli, čo v takomto teréne robiť... Ale napokon sa všetko dobre skončilo a nikto vari z dvadsiatich ľudí natlačených na kuse skaly nezletel dolu Pallaviciniho kuloárom ani na druhú stranu. Viem si však predstaviť, že v zlých podmienkach to tu môže byt veselé. Sigi pri zostupe ukazuje, kde dochádza najčastejšie k smrťákom - v najstrmších snehoch, keď je terén zľadovatelý a neskúsení lezci zakopnú mačkou. Potom fatálne udalosti nadobudnú doslova veľmi rýchly spád, ročne sa to stáva tak päťkrát. Asi o poldruha hodiny pijeme pivo na chate a potom s občerstvovacou prestávkou na Stüdlhütte zostúpime pod páliacim slnkom až na Lucknerhaus, kde nás čaká teplá izba, sprcha a iné radosti. Bola to slušná porcia: Za tri dni sme hore a dolu našliapali dohromady 7400 výškových metrov, vyliezli sme na tri kopce úplne odlišného charakteru s Grossglocknerom ako zákuskom na záver. Odchádzam s dobrým pocitom, že som prežil zasa niekoľko krásnych chvíľ.

Praktické rady: trek, ktorý som absolvoval začiatkom júla v optimálnych snehových aj poveternostných podmienkach, je samozrejme len jednou zo sto možností v tejto oblasti. Stačí na neho päť dní, pričom z Bratislavy je to asi 650 km. Treba ísť diaľnicou na Klagenfurt a Villach, ďalej smer Spittal, potom už len okresnými cestami na Lienz a cieľ je v dedinke Prägraten (v automape Rakúska je vyznačená). V miestnom infocentre poskytnú všetky aktuálne informácie vrátanie cien za nocľahy na chatách a poradia, ako si naplánovať túry i dopravu z miesta na miesto.

Kontakty: Venediger Bergführer Hoch Tirol, A-9974 Prägraten am Grossvenediger, St. Andrä 35a, tel.: 0043 4877 5464, fax: 0043 4877 200 21, e-mail: venedige-bergfuehrer@utanet.at, internetovská stránka: www.venediger-bergfuehrer.at.   Kto by chcel ísť bleskovo iba na Grossglockner, odporúčam prísť okolo poludnia na chatu Lucknerhaus (obočiť vpravo na konci dediny Kals am Grossglockner a potom ešte 7 km, v polovici sa platí mýto 70 šilingov), odstaviť auto na veľkom parkovisku vpravo oproti hotelu a ešte v ten deň vystúpit cez Stüdlhütte až na Erzherzog Johann Hütte. To je tak na päť hodín šliapania. Tam prespať, ráno vyraziť na vrchol a zísť až do doliny k autu. Hore je to 350 a dolu 1900 výškových metrov, no celé sa to v pohode dá stihnúť za 8 až 10 hodín. Pravda, potom by som určite ostal na noc v Lucknerhause, ale to už je otázka názoru.

Kontakty: Bergführerbüro Kals am Grossglockner, A-9981 Kals am Grossglockner, Kodnitz 31, tel./fax: 0043 4875 8263. Z výstroja treba mať v každom prípade mačky, cepín, jedno lano stačí aj pre štvorku, chodí sa na krátkom lane. Z matroša stačia dve-tri slučky, pár karabín. V skalnej vrcholovej časti sú bórháky, inde v exponovanejších miestach sú zatlčené vysoké oceľové rúry, o ktoré sa dá istiť. Ambicióznym vysokohorským turistom by som si dovolil zdôrazniť, že hoci ide o ľahkú horolezeckú túru, ani v ideálnych podmienkach to nie je žiadna prechádzka. Treba mať prax v chôdzi na mačkách a určite ísť v takom tíme, kde sú aj naozaj skúsení horolezci. Dobrá kondícia je samozrejmosťou. Alebo choďte s vodcom, čo síce nie je lacné, no na druhej strane sa vyhnete problémom a ak budú leziteľné podmienky, určite s ním bezpečne vystúpite aj zostúpite. No a to už je naozaj všetko.