Milénium a Fram
(Jamesák 1999/5)

Text a foto Igor Koller

Tak, ako driftujúce kryhy a ľadové tarosy bránili na začiatku storočia Fridjofovi Nansenovi dostať sa s jeho ľoďou Fram na Severný pól, tak veľké lezecké ťažkosti, ale hlavne zlé počasie posledných rokov bráni dolezeniu cesty Fram na Marmolade. Tohtoročné leto, žiaľ, tieto slová plne potvrdilo.

Keď sme sa v lete 1989 s Petrom Ondrejovičom prvý raz pustili do dlho pripravovaného projektu Fram v najhladších, ale aj najkrajších platniach južnej steny Marmolady, nikto netušil, aká Odysea sa z toho vykľuje. Náš pokus vtedy skončil v nezaistiteľných miestach a s ním aj predsavzatie nepoužiť v tejto ceste nity. O rok neskôr nám ani s Jarom Vonderčíkom nepomohol dostať sa vyššie ani ten nit. Až v parádnom lete 1991 a v dobrom počasí prerazil Becko vyššie, aj keď za cenu kaskadérskych pádov a po tvrdých bojoch sme sa prepracovali do Ryby. Po bivaku sa mi podarilo natiahnuť nádhernú osmičkovú dĺžku, Peter uchmatol stene niekoľko ďalších tvrdých metrov, ale potom nasledovali pády s háčikmi a dilema, či máme preraziť najťažšími platňami Rybieho piliera na 2. terasu akýmkoľvek spôsobom, alebo ustúpiť. Rozhodli sme sa nechať problém otvorený, veď ani Fram nedoplával na Severný pól, ale prišli ďalší, silnejší, možno aj s lepším vybavením a pól nakoniec dosiahli.

Medzitým dostal Fram po Rybu niekoľko prelezení, vrátane isteného sóla, ktoré urobil skvelý Pietro dal Pra z Cortiny d'Ampezzo. Ale do dĺžok nad Rybou sa nikto ani nepozrel. Po rokoch, keď som si oddýchol od Marmolady, sme sa tu znovu ocitli koncom leta 1996 a začalo druhé dejstvo snaženia o dosiahnutie Severného pólu. A hlavne tu bol nový silný "polárnik" Miro Piala, ktorý mal tiež veľký záujem o vyššie lezecké méty. Stena s nami však tvrdo zatočila. Najskôr sme boli v trojke s Mirom Dvoršťákom ťažko naložení a pomalí. Keď sme sa odľahčili a výrazne zrýchlili, dážď a krúpy nás spláchli s úplnou ľahkosťou bez toho, aby sme sa vôbec stihli pozdraviť s Rybou. O rok neskôr sme zaútočili s Mirom vo dvojici stredne nabalení na bivak. Nešlo to zle, Ryba nás privítala neskoro popoludní a po celodennom lezení už nebolo dosť síl vyliezť na ďalší štand. Miro sa vrátil dosť unavený z polovice dĺžky, ale bola pohoda. Zajtra ráno po bivaku pokračujeme samozrejme ďalej. Pohoda skončila o polnoci prudkou búrkou a natiahnuté laná poslúžili ako vodovodné potrubie. Kým sme na to prišli, boli sme slušne mokrí. Ešte horšia však bola ráno stena nad nami, v každom chyte voda, všetko čierne. Miro zo zúfalstva necháva v Rybe aj svoj slávny ždiarák, veď ešte môže niekomu pomôcť. A my sme boli tiež rozhodnutí sa sem vrátiť.

V lete 1998 boli na Marmolade také búrky, že sme sa radšej zverili pod ochranné krídla nášho nebohého kamaráta Fea Maffeia a jeho previsnutej platne, kde sme boli ukrytí pred lejakmi a Feovi sme venovali náš nový ťažký prvovýstup. Na Fram nebolo ani pomyslenie.

Že počasie môže byť ešte horšie, nás presvedčilo toto leto. V polovici augusta sme prišli pod našu stenu slušne nažhavení, dobre pripravení, keď sa aj mne podarilo liezť viac ako iné roky. A tiež poučení z minulých pokusov. Zima, vlhko, hmly a dažde sa však dokola striedali. Tak sme sa rozhodli vrátiť najskôr k starému projektu v Gorbiho stene, tam sa dá fungovať aj v horšom počasí. Aj keď výšľap do sedla Ombretta nie je najkratší. Prvé poobedie sme ukrojili niečo vyšše dvoch dĺžok, tá druhá sa zaradila medzi lezecké bonbóniky. Tretia bola jasne kľúčová, pretože ani zblízka sa nedalo spozorovať nič vhodné na lezenie okrem šedého pruhu v mierne žltej a mierne previsnutej platni. Ale línia impozantná, najpriamejšia v stene. Ďalší deň Miro po tvrdých bojoch, voľnom lezení a háčikovaní dolieza na štand. Ledva stihneme zlaniť, fixy ostávajú v stene, a už prší. K večeru a v noci priam leje, zajtrajší program môže byť ľubovoľný, len nie lezecký. Oddych sa nakoniec celkom hodil.

Napriek hmlám a zime stúpame opäť hore. Na poslednom štande mám chuť na kadečo, len nie na lezenie, ale musíme byť tvrdí. Škára za 5+, ktoré občas môže zaskočiť aj prvovýstupcov. A nakoniec piata dĺžka v strmej hladkej platni s dierkami tak akurát na hornej hranici siedmeho stupňa. Aj keď bol Miro občas na spadnutie, bombové lezenie dáva zabudnúť aj na mizerné počasie. Sme v celej stene jediní blázni liepajúci sa po vlhkých skalách. Rozhodujeme sa cestu pomenovať Milénium, aj keď sa sem ešte musíme vrátiť, aby Miro preliezol voľne tretiu dĺžku. To sme ešte nevedeli, že to bude naša posledná nová cesta v tomto tisícročí...

Naše myšlienky však už v tom čase boli vo veľkých strieborných platniach Framu. V oddychový deň špekuľujeme nad taktikou, chceme to istotne skúsiť, ale bivak v neistom počasí sa nám nezdá ako dobrý nápad. Takže vsadíme na jeden deň bez dažďa a na rýchlosť. Cestou Italia za pol dňa do Ryby, potom sa prebojovať na druhú terasu a ak to vyjde, skúsiť vyliezť celý dokončený Fram vkuse. Vstávame ráno o druhej. Tak skoro sme nenastupovali ani v zime do severnej steny Les Droites... Potme vyžumarujeme dve natiahnuté dĺžky zo včerajška a Miro s čelovkou lezie dlhú dĺžku, keď minul originálny štand. Obloha je čierna a ťažká ako olovo a dážď ma chytá po asi desiatich metroch lezenia. Všetko je na kočku, nadávam na čoky, ktoré nejdú vybrať, zatiaľ čo mi do rukávov tečie voda. Nadávam na všetko, aj na Mirom minutý štand. Leje ako z krhly, hoci je ešte pred svitaním. V napätej atmosfére to zaiskrí aj medzi nami. Nemajú to moji spolulezci so mnou občas ľahké. Neslávne zlanovanie, zatiahnuté a zachmúrené to ostalo na všetkých frontoch. Ešte aj na druhý deň, hoci cez mraky vykuklo slnko. Moc toho nenavravíme, ja to idem rozchodiť dolu do Malga Ciapeli, Miro naopak hore až na Cimu Ombrettu. Večer sa medzi nami zase vyjasnilo, aj keď je obloha opäť zatiahnutá. Nuž aj takéto situácie je treba vedieť zvládnuť.

Znovu ideme do Milénia, kde na Mira čaká voľné prelezenie tretej dĺžky. V tejto hmle je to naozaj viac záležitosť vôlového lezenia a bojovania, lezecké umenie by na to rozhodne nestačilo. Ale Miro je tvrďas na pohľadanie. Dĺžka je fantasticky vygradovaná na konci pri poslednom nite. Revem na Mira z plných plúc, keď vidím, ako v zúfalej póze naberá do zubov lano a priam to cítiť v ovzduší, aký boj zvádza medzi zapnutím lana, či chytením sa expresky, aby sa zachránil pred dlhým pádom, keď sa mu už ľavá ruka otvára v chyte. Cvaká! Ďalšie kroky po štand sú všetky na spadnutie, ale Miro to už nepustí. Paráda! Tvrdé deviatkové lezenie, kde som rád, že sa mi na druhom konci podarilo s pár odsadnutiami urobiť všetky kroky. Zlaníme a popod stenu fotografujúc nádherné kvety, málo plaché horské kozy s mláďatami, ale aj hromady plechu a konzerv, ktoré sem padajú z chaty na vrchole Penia. To by sem lezúci a bivakujúci horolezci nenahádzali ani za ďalšie tisícročie. Aj to je jedna z tvárí Dolomitov.

Opäť laná v prvých dvoch dĺžkach Ryby, opäť vstávanie o druhej. Dĺžky na policu idem prvý, lebo ich lepšie poznám. Potom po štrnástich rokoch opäť leziem Italiu. V takej hmle, že sa voda zráža na lanách i oblečení a dať dolu goretexové vetrovky z firmy Yak a Yeti neprichádza do úvahy. Kúty a škáry za 5+ sú v tejto zime dosť ťažké a prsty sa pri najmenšej nepozornosti farbia od krvi. Lezieme nádherné dĺžky, ale veľmi ich nevychutnávame. Niekoľko najťažších miest je dokonca mokrých, a tak sa do Ryby dostávame až o pol tretej. Čaká nás tu dotrhaný Mirov ždiarák a na mieste zvyčajného bivaku menší potôčik. Tak tu prečkať noc... Vyrážam do ťažkej dĺžky na Rybou. Lezenie sa zvrhne na čistý boj so zimou, na menších stupoch si nohy vôbec necítim. Laná sú ťažké od vody a zimné oblečenie tiež nepridá. Miestami krútim hlavou, ako som sa to mohol pred rokmi dostať vôbec hore. Pomáham si všetkým, čím sa dá, háčiky, slučky tricami. Na štand sa dostávam dosť zničený. Napriek tomu je pohľad na lezúceho Mira fascinujúci. Zhora vyzerá dĺžka celkom hladká a neleziteľná, všetky diery sú skryté. Tak vyťahujem foťák a medzi poryvmi hmiel fotografujem. Je už dosť neskoro, keď Miro vyráža k Beckovmu poslednému nitu a skobe. Má to málo spoločné s lezením, je to boj s háčikmi a Miro len krúti hlavou, "Ten Becko sa tu musel asi zblázniť!"

Skutočnosť je krutá, v tejto zime to nejde ani voľne, ani s háčikmi, perspektívy mizerné, nikde nie je vidieť žiadnu rozumnú možnosť ďalšieho postupu. Začať nitovať? To asi nie. Na riešenie takéhoto tvrdého oriešku treba optimálne všetky podmienky. Mirovi tečie krv spod skoro každého nechtu, dosť nás to drása aj vo vnútri. Máme o čom rozmýšľať, ale teraz môžeme len zlanovávať. Po šestnástich hodinách dosť drsného alpinistovania stojíme opäť pod stenou. Ale už na druhý deň sa v našich hlavách pomaly začínajú odvíjať myšlienky o prekonaní nedostupných pólov, čo budú večne lákať nepokojných ľudí dobrodružného ducha.