Paklenica
(Jamesák 4/2001)

Lenka Mičicová

Nielen skalkami je lezec živý. Dôležité je tiež zakúsiť lezenie vo veľkých stenách, kde je zrazu všetko nejaké iné.

Krásne počasie, perfektná lezecká zostava a Paklenica. Bolo to 28. 4. - 1. 5. 2001 v čase pretekov Big wall speed climbing, ktoré usporadúva Boris Čujič, mimochodom veľmi náročné po fyzickej ale aj psychickej stránke. Veď preliezť 250 m steny, ktorú Miro s Kazom zdolali za 36 minút je určite nielen v mojich očiach obdivuhodný výkon a to už nehovorím o čase víťazov 29:41?

Tieto tvrdé preteky som mala možnosť sledovať už po druhýkrát a je to fantastický zážitok, ktorý ma motivoval vyskúšať lezenie vo veľkých stenách. Miro s Kazom práve dopretekali a schádzajú popod stenu dole, kde všetci očakávajú príchod pretekárov. Hoci poslední sú ešte nalezení v stene, tí najlepší už s úsmevom na tvári, spotení a vyčerpaní kráčajú dole. Cesta na Debeli Kuk vyzerá zdola nádherne. Tiež neodolám a vyberám sa s Mirom preliezť ešte raz tento big wall.

Pri sledovaní zdola ďalekohľadom na Silva Kara, Borisa Čujiča, Mira, Vlada, či Erika Švaba to vyzeralo celkom ľahko. No omyl. Pri nalezení do prvých dĺžok zaberám a po celodennom lezení čerpám z posledných síl. Hoci ani jednu dĺžku som neliezla na prvom konci, vyliezť túto cestu nám trvalo skoro dve hodiny. Neuveriteľné, zdolať ju za 30 minút. Cesta je síce odistená, ale každý kto tam nalezie určite si rád ešte založí nejaký ten čok, alebo friend. O tom, že to asi ani pre pretekárov nebola prechádzka, sú krvavé štandy od roztrhaných prstov. Je zbytočné toľko o tom písať, každý musí skúsiť a zažiť. No jeden nezabudnuteľný zážitok a zakúsenie, čo je lezenie vo veľkej stene sa mi naskytol v nedeľu, kedy sme sa s Mirom a Kazom vybrali liezť cestu KLIN na Aniča Kuk. Je to 13 dĺžok, ale nie 10 metrových.

Do steny vyrážame o 9 ráno. Napravo, naľavo naliezajú ďalšie dvojky do vedľajších ciest. Prvé dĺžky sú plných 50 metrov s jedným až dvoma isteniami, ak si založíš. Sú však ľahké. Asi od štvrtej dĺžky začína pekné lezenie, kútiky, traverzy, previsíky. No keď človek lezie vo veľkej stene, všetko sa zdá zrazu nejaké iné. Pre šetrenie času lezieme s Mirovými dvojičkami. Prvý dolezie do štandu a doberá oboch naraz. Ďalšia zaujímavá skúsenosť. Pri nalezení do štandu sa cvakáme všetci do jedného kruhu. Tento pocit mi nie je veľmi známy a tiež ani príjemný. Výmena materiálu a prvolezec sa stráca v previse. Skala je pevná, ale veľmi ostrá. Do steny začína svietiť slnko, je teplo a my naliezame do najkrajších dĺžok celodenného lezenia – nášho výstupu, kde si Kazo a Miro krochkali. Mierne previsnuté, veľké nádherné chyty rôznych tvarov, iba síl nejako ubúda. Výlez spod previsu bol vcelku exponovaný a náročný, ani nie fyzicky ale na morál. Komu chýba, asi by sa tam vytrápil a vybál, veľmi vzdrušné. Posledné lezenie je za 3, 4. Sme na vrchole. Doliezame, utierame pot spod prilieb a naskytne sa pekný pohľad na more, do ktorého by sme sa najradšej hodili. Zostupová cesta je zvláštna, ani nie tak samotný chodník, ale skala, ktorá vyzerá, akoby tam bolo more iba nedávno. Môj prvý skutočný BIG WALL. „Rozhodne, skalky to nie sú.“

Po prelezení dvoch bigwallových ciest s chalanmi som sa rozhodla preliezť si bigwallovú cestu i ja ako prvolezec. A hoci nebola dlhá, iba štyri dĺžky, dobre som sa vybála, krásny zážitok pre prvolezca. Mám však dobrý pocit a skláňam klobúk pred, ako som ich nazvala „horolezcami, alebo lepšie povedané „lezcami“, ktorí dokážu liezť náročné cesty fyzicky i moralovo vo veľkých stenách, kedy si odsadávajú do čokov, hexov, robia prvovýstupy. Kto zažije, pochopí. Takže, ak chcete zakúsiť pocit big wallu zájdite do Paklenice. Nemusíte sa ani báť, že by ste museli zakladať friendy, kľudne vám postačia expresy, cesty sú najnovšie odistené borhákmi.

Zápis do vrcholovej knihy, dňa 30. 4. 2001 Mirka, Vladka, Lenko.