Kuloár Couturier
Severná stena Aiguille Verte (4122 m), oblasť Mont Blanc
(Jamesák 2001/4)

Rastislav Križan

Tá istá už rutinná 750-kilometrová celonočná cesta z Bruselu do Chamonix na vopred vyhliadnuté miesto na parkovisku, kde sa v aute ukladáme ku krátkemu trojhodinovému spánku. Predpoveď počasia na víkend je výborná a kombináciou internetových informácií som dostal výslednicu rovnajúcu sa dobrým snehovým podmienkam v severných stenách v oblasti Mont Blanc. Dôvod sa teda našiel.

Je sobota 12. mája. O budíček sa nám starajú miestni lyžiari hrnúci sa k poslednej v tomto období fungujúcej lanovke. Vlastníkov nezaujíma, že snehu na lyžiarskych svahoch vo vybraných lokalitách je zatiaľ dosť. Predpis je zákon a trhový mechanizmus si môže trhnúť nohou. Narýchlo balím ruksaky. Tentokrát vynechávame prehliadku mesta a mierne ospalí sa presúvame k lanovke smerujúcej z Argentiere na Aiguille des Grands Montets do výšky 3293 m. Pri východe z lanovky sa pretláčame zástupom lyžiarov a po krátkom zjazde cez ľadovec stojíme okolo obeda na ľadovci Argentiere vo výške 2700 m, kde panujú tropické horúčavy. Pozorne sledujem severné svahy Aiguille Verte a Les Droites týčiace sa nad ľadovcom. Je to presnežené a zdá sa to byť pevné. Program na zajtra ide podľa plánu, už len sa rýchlo aklimatizovať.

Po chvíľkovom rozhľade po okolitom teréne sa rozhodujem pre sedlo Argentiere dvíhajúce sa 800 metrov nad ľadovec do výšky 3552 m. Sprievodné vozidlo v podobe mojej manželky ostáva na ľadovci na úpätí svahu a prizerá sa, ako miznem z dohľadu v miernom stúpaní nemajúceho konca smerom k sedlu. Moje zo začiatku optimisticky svižné miznutie sa postupne spomaľuje až sa nakoniec z neznámych príčin zastavuje. Rýchlosťou blesku sa prepadávam štartovým poľom. A je to tu. Dlhodobý niekoľko mesačný aklimatizačný pobyt vo výške 50 metrov nad morom v Belgickom kráľovstve „priniesol“ svoje ovocie. Nevládzem sa ani pohnúť. Potím sa ako „somár v kufri“ a neviem si spomenúť ako cicavce zvyknú vdychovať redší vzduch. Dav spoločníkov všetkých vekových a váhových kategórií sa už otáča v sedle a odovzdáva mi cenu útechy. Posledných 100 metrov rozľahlej planiny prekonávam po polhodinovom heroickom zápase s príšerne riedkym vzduchom. V sedle sa zvalím do snehu a nemôžem uveriť „podrazu“, spáchanom na mne mojim vlastným organizmom. Takú lekciu vo výške mierne nad 3000 m som ešte nedostal. Smerom dole to ide o niečo rýchlejšie. Lyžovačka zo sedla je nenáročná a výškové prevýšenie 850 m zdolávam smerom dole za pár minút.

Nocujeme v Chamonix a 13. mája ráno nastupujem už sám do prvej lanovky odchádzajúcej z Argentiere tým istým smerom ako deň predtým na Aiguille des Grands Montets. Namiesto zlyžovania na ľadovec Argentiere, traverzujem popod severné steny až sa dostávam pod cieľ mojej cesty samotný kuloár Couturier dominujúci severnej stene Aiguille Verte.

S náskokom 30 minút sa predo mnou už trojica domácich borcov snaží práve prekonať poriadne otvorenú okrajovú trhlinu predstavujúcu dvere do severnej steny. Nevyhnutné prípravy mám rýchlo za sebou a vyrážam v ich stopách. Je 9.30 a slnko pečie ako na pravé poludnie. Až pri vstupe do steny si uvedomujem jej obrovské rozmery a strmosť, ktorých kombinácia vo mne začína vyvolávať zmiešané pocity a strach. Samotný kuloár na svojej dĺžke 800 metrov neklesá prakticky nikde na strmosti pod 50 stupňov. V strednej časti, kde dosahuje strmosť až 55 stupňov (300 metrov), je mierne zalomený. Na spodnej časti je nepríjemne predelený asi 2 metre širokou okrajovou trhlinou a ukončený na viacerých miestach otvoreným ľadovcom des Rognon´s.

Vystupujem pomaly, ale predsa rýchlejšie ako deň predtým. Podmienky sú výborné, o čom svedčí aj „nával“ lyžiarov v stene. Podklad je síce tvrdý, ale vrchná asi 10 až 20-centimetrová vrstva je zmäknutá a prilepená dôkladne na podložku. V strede steny je plocha vytečeného ľadu asi 2 metre široká a 30 m dlhá na ktorej dôkladne precvičím obidva Charlety a mačky. Skúška ostrosti hrotov materiálu ešte len príde v momente, keď sa nado mnou objaví lyžujúca dvojica, ktorú doprevádza už vyššie zmienená vrstva pôvodne dôkladne prilepeného snehu na podložku. Zákony fyziky však platia aj pre lepidlo a bolo by odo mňa neférové, žiadať teraz niečo iné. Nedbám na svoje náboženské (ne)presvedčenie a prosím všetkých možných bohov o prebudenie a zmenu blížiaceho sa osudu. Zbytočne, kopa snehu sa nezadržateľne rúti nadol. V sekunde zatínam cepíny po lakte do ľadu a pritláčam sa na stenu. Nohy sú menej presvedčivé. Tlak na plecia stúpa. V tichosti dúfam, že nepribudne aj lyžiar. Cítim, ako mi povoľujú nohy a mačkami škrabocem po ľade. Žiaden strach, sú tu ešte bicepsy. No a po nich by prišli na rad zuby, mihalnice, otčenáše a zdravasy. Široký repertoár športovcov tohoto druhu. Tlak slabne a vynáram hlavu zo snehu, ktorý ma celkom pokryl. Miestni borci sa snažia ku mne priblížiť nakoľko im to dovolí povaha terénu, nadviazať konverzáciu, zistiť mieru poškodenia a ospravedlniť sa. Stručne to vybavíme a pokračujem smerom nahor k nekonečnému horizontu. Asi po 3 hodinách, vo výške približne 3850 m, dosahujem hrebeň na pravej strane kuloáru, po ktorom ešte vystúpim pár metrov k jeho začiatku.

Vrchol Aiguille Verte si odpúšťam, stále sa otepľuje a jahoda na šľahačke je predsa podo mnou. Oddychujem, pijem vodu a snažím sa predstaviť si cestu zostupu. Tak teda začnem vľavo, potom traverz doprava, pri skalnej polici zase vľavo, vyhnúť sa ľadovej platni, rovno dole, zase doprava, vyhnúť sa lavínou poškodenému svahu v ľavej časti, držať sa vpravo, stále dole až k „okrajovke“, potom traverz doprava ponad ňu, rovno dole asi 20 metrov, skok cez okrajovku, vytriasť gaštany, vymeniť plienky a hybaj do Chamonix do krčmy.

Obúvam lyže, posledná vizuálna kontrola viazania a lyžiarok a ide sa. Začiatok celkom ide, strmosť tak do 50 stupňov, povrch je viacej nasvietený, je tu viacej snehu, Lyže síce držia lepšie, ale sa to viacej sype. Pri traverze doprava asi v dvoch tretinách steny sa to pritvrdí. Strmosť ide na 55 stupňov a sneh kladúci odpor lyžiam sa vytratil. Na vytvrdnutom povrchu lyže odskakujú a obraty sa stávajú problematické. Žiadna frajerina v štýle piškótového „freeride“ sa nekoná a každý obrat sa tu poctivo rozlyžováva do strán pokiaľ to pustí. Základom úspechu sú dlhé a tvrdé dosky pod nohami a britvy po ich hranách, s ktorými sa žiaľ holím už tretiu sezónu. Po prekonaní tohto asi 300-metrového najťažšieho úseku sa postupne približujem k okrajovke. Tesne nad ňou traverzujem asi 50 metrov doprava popod stenu po stále strmom a tvrdom povrchu ťahajúcom sa nadol k trhline. Približujem sa k miestu návratu z ríše Hádesa na zem. Radšej pridám do koní a s dostatočnou rezervou preskakujem túto „drobnosť“.

Je 13.30 hod. Balím cigaretu na ľadovci a po 4 hodinách konečne vychutnávam pocit uvolnenia. Po krátkom odpočinku pokračujem nadol ďalších 2000 výškových metrov do Chamonix, kde ma už čaká moja manželka Ela. Zostup ako vždy za všetky drobné. Ešte v ten večer pakujeme a šviháme na sever, smer Brusel, plniť si svoje pracovné povinnosti. V pondelok ráno 8.30 hlásim príchod na pracovisko, sadám na svoje úradnícke kreslo a strúham ceruzku. Už sa rodí ďalší plán. Treba ho len nechať nejakú dobu vykvasiť.

Základné údaje o zjazde

Orientácia na sever, prevýšenie 950 metrov. Strmosť smerom zospodu: 200 metrov 51 stupňov, 300 metrov 55 stupňov, 150 metrov do 50 stupňov, zvyšok až po vrchol Aiguille Verte 45 stupňov (nelyžované z vrcholu Aiguille Verte, ale z hrany kuloáru z výšky cca 3950 m). Mierne exponované – subjektívny pocit. Prvý zjazd uskutočnil Serge Cachat-Rosset 1. augusta 1973. Podľa vyjadrenia domácich si treba počkať na snehové podmienky, niekedy aj roky.