Youth UIAA Camp "Elbrus 98"
(Jamesák 1999/4)

Lenka Baková

V Jamesáku sa objavila krátka správa o mládežníckych horolezeckých táboroch v zahraničí (organizovaných Youth UIAA-Youth UIAA mountaneering camps) a jeden z nich bol poriadaný na Kaukaze s výstupom na Elbrus (5642 m. n. m.).

Pohľad od chaty Prijut 11 s panorámou Kšeldy, Ušby a Don Guzaron.

Po pár telefonátoch s priateľmi sme dohodli jasnú zostavu našej malej výpravy: Rado Bonk (Rádio), Vlado Fejdi, Miloš Kyselica (Kyso) a ja, všetci bývalí, alebo terajší študenti Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Potom pár telefonátov s Rusmi, pár vzájomných mailov, skresanie ceny takmer o 40 % až sme konečne sedeli vo vlaku smer Kyjev. Výstroj tvorili štyri spacáky (ktoré sme nakoniec nepotrebovali), sedačky, zbrane (ktoré sme tiež nepotrebovali) a dva páry lyží. Okrem toho ešte horda konzerv, fliaš, cigariet (bakšiš) a cesnaku namiesto parfému. Cesta bola jeden z fenoménov, ktorý mi ešte stále rozbúcha srdce. Vlak (na lietadlo nebolo) je pre bývalých "Rusov" súčasťou života, tak ako pre nás cesta MHD a cestujú ním všade, presedia na stanici aj celý deň a vo vlaku dni ďalšie. Pre nás sa stalo domovom na tri dni, nie veľmi komfortné kupé so štyrmi lôžkami, s ranným čajom podávaným vedúcou vagóna. Keďže nie každý si vo vlaku viezol všetku poživeň v batohu, na každej stanici čakajú bábušky s taškami plnými domácich produktov, zmrzliny, sušených solených rýb a pod. Neodolali sme ani my a po druhom dni sa s nami viezla jedna nedojedená sušená ryba, ktorá sa stala našim talizmanom a páchla nám ešte zopár dní. Od spolucestujúcich domácich sa zhovorčivý Kyso s príšernou ruštinou dozvedel, že najlepšie chutí s pivom, ale to sme nemali. Cestu dokonale využil na regeneráciu Rádio, ktorý celú cestu, okrem prestávok pre prijímanie potravy, bez pohybu prespal. A tak sa mojim vlakovým partnerom stal Vlado, s ktorým sme sa bili o kovbojky v češtine. Chvála Bohu a ruskej železnice sme sa po troch dňoch ocitli v Minerálnych Vodách, východisku pre Kaukazské veľhory.

Napriek skreslujúcim informáciám masmédií a hrozivým predpovediam mojej mamy sa v tomto menšom kúpeľnom mestečku neprechádzali len ozbrojení vojaci, ale vládol tu bežný ruch. Posledné nákupy na trhu a pár hodín čakania na letisku na siedmych Švajčiarov a už sme sa viezli v autobuse do Terskolu (od letiska všetko zabezpečovali Rusi). Cesta trvala asi tri hodiny a z doliny s kukuričnými poliami sme sa postupne vyšplhali do výšky vyše 2000 m.n.m., kde stál hotel Čeget, veľké komunistické monštrum, zasadené do nádhernej prírody a poskytujúci nám ubytovanie so stravou a komfort o akom sa nám doma ani nesnívalo. Strava trikrát denne (raňajky o deviatej), sprcha na izbe a naše spacáky a variče a konzervy v ruksakoch (veď človek nikdy nevie).

Prvý deň na Kaukaze bol nádherný a my s mačkami v ruksakoch sme sa tešili na prvú túru (s lezením to totiž nemalo nič spoločné). Na naše sklamanie to bola túra pre "matky s deťmi" a dostali sme sa len pod čelo ľadovca. Okolie však bolo nádherné a videli sme Pik Kaukaz a strmé steny Kšeldy. Druhý deň sa k nám pripojili piati Rakúšania a dvaja horský vodcovia Timur a Žeňa. Tieto nasledujúce štyri dni sme sa venovali turistike (kvázi aklimatizácii). Počasie bolo nádherné a tak sme sa raz ocitli Ja, Vlado a Kyso vo výške 3500 m.n.m., sediac na skalách a kochajúc sa okolitou prírodou, počúvajúc padajúce lavíny, zatiaľ čo ostatní vystupovali vyššie. Za nami idúci Žeňa sa nás s obavami spýtal, či vládzeme. My sme mu s úsmevom potvrdili, že je nám fajn, ale asi nám neuveril, lebo jeho nasledujúca veta, s ktorou sa pobral vyššie sa stala našim heslom na dlhú dobu (mne znie v ušiach doteraz) - Ju chef tu treining (you have to training). Konečne piaty deň sme s nabalenými ruksakmi a dvoma pármi lyží boli pripravení na odchod do Priutu adinácať, vysokohorskej chaty pod Elbrusom vo výške cca. 4000 m.n.m. (dozvedela som sa, že týždeň po našom odchode vyhorela do tla). Aj tu sa potvrdil charakter celej akcie, lebo sme sa lanovkami vyviezli do výšky 3700 m.n.m. a odtiaľ sme v mačkách pokračovali lyžiarskym svahom do Priutu 11. Z diaľky sme videli skaly Pascuchova, cieľ nášho ďalšieho aklimatizačného dňa. U niektorých členov sa prejavili aj výškové problémy, ktoré však rýchlo zmizli.

Výstup na vrchol začal skoro ráno o tretej hodine po vypití nedostatočného množstva tekutín a nejakej čokoláde. Neboli sme v to ráno jediní, pred nami už vyrazili skupiny Američanov a Španielov, ktorých sme však po chvíli predbehli. Mráz bol úctyhodný a tak v mačkách, Vlado s Rádiom na lyžiach sme nenaviazaní šliapali smer Pascuchove skaly, kde bola krátka prestávka. Potom nekonečný stupák a prvé lúče slnka, obraz ktorý som už toľkokrát v horách videli, ale vždy musím ostať stáť a pozerať na tú nádheru, osvetľovali postupne velikánov Kaukazu - Kšeldu, Užbu, Don Gurazon atď. Uvítala som príchod dňa a predstavu tepla, lebo už mi začal omŕzať nos. Tempom zodpovedajúcim danej výške sme sa dostali do sedla, medzi východným západným vrcholom, kde sme doplnili energiu a tekutiny, nasadili okuliare, nakrémovali ústa. Asi 400 metrov pod vrcholom museli chaloši pripevniť lyže na batohy, lebo svah sa stal strmším. Na vrcholovom plató sme stretli skôr vyrážajúcich Rakúšanov a Švajčiarov s Timurom už schádzajúcich dole a prišli prvé gratulácie. Vystúpili sme na asi 10 metrov vysokú vrcholovú pyramídu a stáli sme štyria Slováci na najvyššom vrchole Európy. Až vtedy je možnosť uvedomiť si rozsiahlosť tohto pohoria a jeho nádheru. Vladova najvyššie vyfajčená cigareta a odhodlanie prestať fajčiť, nejaké sladkosti a samozrejme vrcholové fotenie. Pobudli sme na vrchole asi hodinu a museli sme uvoľniť miesto ďalším prichádzajúcim (na vrchole bol aj jeden Čech, opäť sa raz potvrdilo, že svet je malý). Obloha bola bez mráčka, na fotkách to síce vyzerá dobre, ale nastala horúčava a slnko sa stalo úplne neznesiteľným. Chaloši nasadili lyže a ležérne ukrajovali z nadmorskej výšky. My s Kysom sme sa pobrali na dlhší a menej pohodlný zostup po vlastných. Návrat na chatu, kamienok z vrcholu vo vrecku a hrejivý pocit na duši. Ďalšie tri dni vo vlaku, nepríjemný sprievodca a už sme boli v Čiernej nad Tisou. Telefonáty domov, že sme v poriadku a vlakom smerom na Bratislavu. Bolo fajn.

P. S.
O celej akcii sme si mysleli, že sa bude niesť v horolezeckom duchu, avšak organizátor Mountaineering Federation of Russia hodil všetky povinnosti na cestovku a tak z toho vzniklo "len" trekovanie v nádhernej krajine. Nevadí, sľúbili sme si, že sa ešte vrátime neorganizovane a skúsime aj niečo poliezť. Nerada by som, aby ostal pre mňa Kaukaz len ako spomienky na hotely, lanovky, bez bivakov a zimy, ktorá k tomu patrí. Proste bez ozajstného dotyku hôr. Napriek všetkému Mládežnícke tábory UIAA odporúčame, môžte tam stretnúť množstvo ľudí, spoznať krajiny a tiež nie je tábor ako tábor. Prípadným záujemcom o podrobnejšie informácie radi vyhovieme na adresách Lenkab@pobox.sk alebo Milosk@pobox.sk.