Patagónia - Krajina vetra
(Jamesák 2001/3)

Foto: Martin Heuger

Patagónske žulové šípy sú svetovou alpinistickou oblasťou. Všetci ju poznáme, pravdaže hlavne z časopisov a filmov. Všetci vieme, že tam strašne fúka, ale málokto to skúsil na vlastnej koži. Všetci vieme, že nádej na úspech je tam malá, ale len pár z nás dokáže dať do toho všetko a skúsiť sa presadiť napriek veľkému riziku. Šestica slovenských lezcov to však urobila, išla s kožou na trh, a aj keď sa vrátili bez veľkej cesty s kožou silno doráňanou, istotne to stálo za to. Tu je rozprávanie Pacha Milana Packu, Nosatého Mathiasa Maťa Heugera a Chromého (nie na dlho) Dušky Dušana Myslivca o tom, ako je to v Patagónii naozaj.

Tak toto je koniec! Po prvý krát si úplne jasne uvedomujem krutú pravdu. Je päť hodín ráno a začína sa brieždiť. Ležím v ľadovej jaskyni kdesi na druhom konci sveta, nado mnou sa vypína závratná, 1200 metrov vysoká, východná stena Torre Central del Paine. Vonku zavíja vietor, husto sneží a našu stenu nie je vôbec vidno. Dnes je posledný deň, kedy musíme začať liezť, ak máme mať aspoň teoretickú šancu cestu doliezť.
V duchu hreším a nadávam, ale môžeme si za to sami. Kto nám kázal trepať sa do Patagónie? Každý predsa vie, že tu sa hlavne čaká. Čaká na tých niekoľko dní, keď bude aspoň trochu leziteľno. Napriek tomu sem každý ide s nádejou, že jemu to vyjde, že táto sezóna bude určite lepšia, že práve on bude mať viac šťastia. Prd s makom. Za celý mesiac, čo sme tu, boli možno dve - tri trojdňové periódy kvázi dobrého počasia, o ktorom sme si vtedy samozrejme mysleli, že to je ešte to zlé. Medzitým sa strieda dážď so snehom, sneh s dažďom a vietor vytvára nad hlavou kulisu vlakovej trate, ktorou bez prestania jazdia francúzske TGV. No a keď začne fučať aj pri zemi, tak nie je problém zalietať si aj s batohom, o čom by vedel zasvätene rozprávať Nosatý.

Po 4 týždňoch čakania máme vylezených 500 metrov steny, zlomenú jednu nohu (ale zato dvakrát), zjedené takmer všetky zásoby, sme prevlhnutí, zarastení, špinaví a náležite smrdíme. Na vrchol máme ešte minimálne päť dní tvrdého lezenia, dva dni na zlanenie a zrámovanie materiálu a týždeň na dopravu toho všetkého do Buenos Aires, aby sme stíhali lietadlo domov. To všetko za trápne optimistického predpokladu, že počasie nebude ani jeden deň typicky patagónske. S pribúdajúcim svetlom sa aj počasie trocha vylepšuje, stena sa na chvíľu ukáže, ale tento pohľad už poznám. Vršok osrienený, stredná časť suchá (vždy je suchá), spodná tretina absolútne biela. Kde končí skala a kde začína ľadovec si môžem iba tipnúť.

Celé to začalo asi pred rokom, keď sa náš plán zrodil. Pol roka sa nedialo nič, potom už bolo skoro neskoro. Ako vždy. Kolotoč príprav sa roztáča na plné obrátky až koncom leta, zháňanie sponzorov, výstroje, oblečenia, lezeckého harampádia, …nám zaberá celú jeseň. To všetko popri práci, ktorá každého z nás predsa len živí. K tomu aspoň symbolicky tréning, aby svedomie toľko nehlodalo. Škoda, že deň má len 24 hodín. A tak som skutočne nesmierne šťastný, keď 12. januára sedím konečne v lietadle. Síce nie na linke do Madridu, ako mám kúpenú letenku, ale do Frankfurtu, nie v spoločnosti Iberia, ale Lufthansa, za to však s pevnou vierou, že všetky cesty aj tak vedú do Buenos Aires. Tam skutočne na druhý deň aj dorážame, ale naša batožina pre istotu nie. Začiatok ako sa patrí. Tu sa naše cesty rozdeľujú – šťastnejšia polovica našej výpravy letí ďalej, druhá pokračuje spolu s 250 kg kargom, ktoré sme sem poslali vopred, autobusom.

„Šťastie“ nás neopúšťa ani na ďalšej ceste, ale po týždni sa predsa len všetci stretávame v kempe v Národnom parku Paine. Síce okradnutí o nejaké peniaze, pasy, letenky a družicový komunikátor, ktorým sme mali posielať maily priamo zo steny, ale aspoň zdraví. My – to znamená šesticu horolezeckých bláznov, do ktorej patrí Dušan Myslivec, Jaro Dutka, Maťo Heuger, Ivan Štefanský, Vlado Plulík a Milan Packo.

Ďalší týždeň sa nesie v znamení vláčenia nášho 600 kg nádobíčka hore dolinou Ascensio až na ľadovec pod vlastnou stenou. „Vynes na horu svoj sud“ – Duškova parafráza sa ujíma. Sudy sme zvolili na ťahanie namiesto svíň, podstatne viac vydržia, veci v nich ostanú vždy suché, ale strašne idiotsky sa nosia. V praxi to vyzerá tak, že sa do batohu naloží cca 30 kg vecí a prázdny sud sa priviaže navrch. Celkový efekt je skutočne zaujímavý, hlavne ak je dotyčný vlastníkom nôh môjho typu, a o záujem má postarané. „Basura, basura, (smetiak)“ – naša obvyklá odpoveď na otravné otázky vyjavených trekerov, čože to v tých sudoch môžeme hore dolinou nosiť. Na ľadovci je spústa starého snehu, do ktorého za dva dni vykopeme luxusnú jaskyňu aj s vodovodom, ktorá nám umožní vcelku bezproblémové prežitie nasledovných týždňov. Tu sa naše cesty po druhýkrát rozchádzajú, aspoň cez deň. Maťo, Ivan a Duce sa do steny zahryzujú v spádnici výrazného výlomu vľavo od Raiders on the Storm, my sme mali pôvodne v pláne to isté, ale vpravo. Zdravý rozum však víťazí a tak nakoniec naliezame do El regallo de Mwoma, povestnej anglickej cesty autorov Pritchard, Yates, Crayne, Smith, z pred desiatich rokov. Nasledujú spomínané tri dni dobrého počasia, kedy len trochu sneží, alebo prší, ale liezť sa vskutku dá. Využívame ich a naťahujeme všetky naše fixy až na štíhlu vežičku, 500 metrov nad zemou. Kým prvých tristo metrov je pomerne položených, tu sa stena začína dvíhať. Ďalej vedie systém previsnutých kútov a porúch, až na vrchol. Úžasná línia v absolútne previsnutej stene.

Maťo a spol. po vylezení 250 m v totálnom kameňolome prehodnocujú situáciu a rozhodujú sa presťahovať do Juhoafrickej cesty. Ďalší deň sa počasie kazí a my znova čakáme. Našťastie len jeden deň. Potom prichádza deň D. Je zatiahnuté vysokou oblačnosťou a po prvýkrát vôbec nefúka, je absolútne ticho. Vlado s Duškym žumarujú na koniec fixov s cieľom natiahnuť ešte dve dĺžky, aby sme využili aj lezecké laná. Ďalší deň nanosíme veci do steny a ďalej už lezieme kapsulovým štýlom. Ja sa zatiaľ mocem okolo diery, suším veci, počúvam muziku a v pohode si pofajčievam.

„Pachó, Pachó, kde si v riti, Dušan má zlomenú nohu“! Duceho vyrevovanie začujem, keď si náhodou zložím sluchátka. Potom veci dostávajú rýchly spád. S Maťom zbalíme lekárničku a mastíme pod stenu. Medzitým Vlado spúšťa Dušana dĺžku za dĺžkou celých tých predlhých 500 m až pod nástup. Dušan syká od bolesti pri každom prudšom pohybe. Nohu má zafixovanú výstužou z Trek sporťáckeho batohu, ktorá je na ten účel ako stvorená. Práve tak nám poslúži aj naša závesná plošina z tej istej dielne, z ktorej sa stávajú nosidlá na cestu cez ľadovec. Po dvoch hodinách, ktoré by som určite nechcel prežiť na Dušanovom mieste, sme v jaskyni. V našom tíme sú dvaja vojenský lapiduchovia – kým Maťo sa prejavil pri fačovaní Dušana pod stenou, Duce sa chopí iniciatívy tu. Sadrový obväz, polievková miska, trocha teplej vody a na svete je gipsová dlaha za ktorú by sa nemusel hanbiť ani ortopéd z Kramárov. Je nám úplne jasné, že cez ďalší ľadovec a nekonečné sutinové svahy Dušana nedostaneme ani za týždeň. Najmladší a lingvisticky najzdatnejší Ivan preto práši dolu dolinou do kempu, odkiaľ parkovčík privolá vrtuľník. Dušan musí mať protekciu u Toho najvyššieho, pretože počasie sa na druhý deň poobede umúdruje, vrtuľník prilieta a berie ho preč. Už večer však patagónske vášne opäť prepukávajú naplno, a tak ďalší deň utekáme aj my. Niekoľko nasledovných dní striedavo leje, alebo sneží, takže máme dosť času na vyriešenie základnej otázky, čo ďalej? Nálada je pod psa, najradšej by sme to zabalili. Nakoniec sa rozhodujeme, že všetci spoločne predsa len skúsime cestu doliezť. Ak dovolí počasie. A tak tu teraz ležím a premýšľam.