Loktibrada (Lastovičia štrbina)
(Jamesák 2001/3)

Michal Gerčák, Tomáš Jezberger

Do začiatku leta vznikne v Tatranských Matliaroch nový klub pod názvom Alkan – klub horských športov. Na jeho vzniku sa podieľa aj mladá generácia, ktorá už teraz dosahuje dobré výsledky. Jedným z takýchto výkonov je aj zlyžovanie Loktibrady 30. januára 2001 Michalom Gerčákom a Tomášom Jezbergerom.

Tohtoročný začiatok zimy prekvapil asi každého. Nedostatkom snehu bola poznačená aj naša činnosť. Zlyžovali sme málo dobrých vecí, ale napriek tomu niektoré zjazdy boli celkom vydarené. Západné žľaby boli nafúkané, preto niektoré cesty vyzerali dosť zaujímavo.

Večer pred naším výjazdom som Tomášovi navrhol, aby sme sa vybrali do niektorej zo severných, vyššie položených dolín. Myslel som, že tam budú oveľa lepšie podmienky. „Nie, nemáš pravdu“, znela jeho odpoveď. Keďže s ním sa nedá hádať, tak som sa podriadil a ráno sme frčali zjazdovkou na Hrebienok. Cieľom bola Malá Studená dolina. Tomáš veril, že by sme tam mohli niečo dobrého „zjesť". Nepoznali sme presne snehové podmienky, preto sme sa chceli rozhodnúť až na mieste. Na chodník ku Zamkovského chate akoby vôbec nesnežilo. Každých 50 m som vypínal lyže, ináč by som z pásov urobil franforce. Po príchode na Térynku sme sa trochu porozhliadli a obom nám padla do oka Loktibrada. Maťo, suverénne najlepší klinmajster, to potvrdil. Po krátkej prestávke sme sa vydali do Mačacieho kotla. Kuloár vyzeral čoraz lepšie a obidvaja sme verili, že v ňom bude aj dobrý sneh. Keď sme sa dostali pod skalný terén spadajúci zo zrázov Pyšného štítu, naviazali sme si s Maťom lyže a Tomáš snowboard. Je jedným z mála, ktorí hore ťahajú aj dosku a to sa tanapákom veľmi nepáči. Nahodili sme aj mačky, cepín a prilbu. Pred nástupom do žľabu bol ešte mierne ťažký skalnatý terén. Pod žľabom sme urobili sondu a šlapali sme ďalej. Sneh bol taký akurátny, niekde sme sa brodili po kolená, inde bol zase ľad. Po hodine sme došli do sedla. Výhľad bol nanič, tak sme rýchlo pálili do doliny. Pod nami bola exponovaná cesta. Žľab sa výrazne zatáča a pri páde by sme asi nemali veľké šance. Asi tak na čierne vreco.

Čakali nás tri miesta so strmosťou okolo 50 stupňov a šírkou 3 m i menej, inak bol sklon asi 45 stupňov a šírka žľabu 5 až 6 metrov. Postupne začalo snežiť a viditeľnosť sa takisto výrazne znížila. Zo sedla vychádzali dva malé žliabky. Pravý bol strmý a nafúkaný snehom. Postupne sme sa dostali do kľúčového miesta. Malo šírku 3 metre. Po oboch stranách sa vypínali šikmé steny. Odniesli si to pätky mojich lyží – trošičku som ich nabrúsil. Doskok bol neistý. Hoci pod týmto miestom sa žľab otváral, sneh bol zľadovatelý, takže sme si najťažší úsek dostatočne vychutnali. Ďalej už nasledovala krásna lyžovačka v štyridsaťpäťke a vo vynikajúcom snehu.

V kotli nás už čakal Maťo. Zlomilo sa mu viazanie, preto nás nemohol nasledovať do žľabu. Cestou na Hrebienok sme sa nechceli zapráskať a prísť o nervy, tak sme radšej vyšliapali Baranie sedlo a Veľkou Zmrzlou dolinou prefrčali až na Bielu vodu.