O. Öelz

Riziko úmrtia pri komerčných himalájskych expedíciách je veľmi nízke. Možno si vybrať relatívne bezpečnú výstupovú trasu a objednať služby vodcov. Tragédia roku 1996 na Evereste je výnimkou. Konkurenčné súperenie viedlo vtedy k nahromadeniu chybných rozhodnutí vodcov a bezradní klienti bezmocne čakali na záchranu. Smrteľným prípadom na komerčných expedíciách by sa teda dalo vyhnúť pri zachovaní základných pravidiel výškového horolezectva. Riziko je tu subjektívne podmienené.

Pri skutočnom expedičnom horolezectve, v obtiažnom, objektívne nebezpečnom a čiastočne neznámom teréne, zomiera 2 až 6 % účastníkov výprav. Toto riziko narastá pri účasti na 2-3 expedíciách ročne a je dané objektívnym nebezpečenstvom (lavíny, pád ľadu, odtrhnutie snehových prevejov) ako aj pádom v extrémnej výške (chybné hodnotenie, poruchy koordinácie pri nedostatku kyslíka). Je teda podmienené v prvom rade objektívnymi príčinami. Kumulovaná mortalita pri dlhoročnom expedičnom horolezectve však leží medzi 50 až 80 percentami.

Spektrum „expedičných“ horolezcov

Ponuka komerčných expedícií je a bude v inzertných rubrikách nových horolezeckých časopisov bohatá. Spektrum pritom siaha od exkurzií na vulkány Ecuadora, cez Aconcaguu, masív Vinson a Ama Dablam až po Shisha Pangmu, Cho Oyu, Gasherbrum a Everest.
Trúfalosť pri registrácii účastníkov expedície na Everest a vsugerovanie zákazníkovi stopercentného úspechu, ako to urobila spoločnosť Rob Hall, skončila tragickým fiaskom. Zvuk poplašných sirén sa však ozval a ozýva sa viac ako kedykoľvek predtým. Ba ešte viac, ako keď sa v odpudzujúcej podobe objavili nové stanové mestá pod Everestom a Cho Oyu. Ide tu o ponuku zväčša pre ľudí „pri peniazoch“, ktorí by si takto radi zvýšili vedomie svojej ceny a aby sa raz mohli vo svojich „partiách“ predvádzať rozprávaním o účasti na „expedícii“, najlepšie na najvyšší vrch zeme.
Či pri podujatiach tohto druhu ide o expedície, je semantický problém - otázka definície. Tak či onak sa sotva bude meniť, lebo znamená prestíž a prináša prospech.
„Expeditio“ bolo pre Rimanov poľné ťaženie do neznámej a divokej krajiny, kde ich s istotou očakávali namáhavé boje s vysokými obeťami a návrat bol neistý. Expedície s približne takýmto osudom objavovali a podmaňovali póly, vzdialené kúty zeme a koniec-koncov i všetky osemtisícovky. Expedíciami v takomto ponímaní sú dnes osamelé prechody Antarktídou, alebo prechod od hlavného vrcholu Lhotse na nedosiahnutý Stredný vrchol a ďalej na Lhotse Shar.
Samozrejme, že o niečo úplne iné ide pri predávaných a vodených cestách na osemtisícovky, ktorých vrcholy sú odhliadnuc od výšky technicky ľahko dosiahnuteľné (Shisha Pangma, Cho Oyu a Gasherbrum II). Zriedka sa ponúkajú vrcholy ako Dhaulagiri, alebo Broad Peak a sotva K2. Prakticky nikdy Nanga Parbat, Manaslu alebo Annapurna. To isté platí aj o Makalu, Gasherbrume I, Kančendžunge a Lhotse. K Everestu sa však valia masy, päťsto a viac uchádzačov za sezónu. Je najprestížnejší a možno ho najlepšie speňažiť.
Vodené výstupy na štandardné osemtisícovky Shisha Pangma a Cho Oyu sa javia ako veľmi bezpečné. Smrteľné prípady pri komerčných výpravách sa vyskytujú zriedka, lebo „normálky“ sú relatívne málo nebezpečné a zrieknutie sa podporného kyslíka vyselektuje kandidátov na vrchol. To platí aj pre iné nižšie osemtisícovky. Smrť nemeckého horolezca pri švajčiarskej výprave na Dhaulágirí, alebo úmrtie skúseného nemeckého vodcu na akútnu horskú chorobu v základnom tábore pod Cho Oyu sú len výnimkami z pravidla. Ani na Evereste sa v posledných rokoch turisti nestávajú obeťami zlopovestného, objektívne nebezpečného ľadopádu Khumbu. Šerpskí vodcovia sú zjavne čoraz skúsenejší v hľadaní objektívne najbezpečnejšieho prechodu cez labyrint ľadopádu. Ani medzi príležitostnými obeťami, ktoré si vyžiadali lavíny zo svahov Lhotse, sa nevyskytujú vodení klienti. Prechádzajú touto stenou, až keď je dobre zaistená a lavíny už spadli.
Ilúzia „100-percentného úspechu na Evereste za 65.000 dolárov“ náhle skončila v noci z 10. na 11. mája 1996. Stalo sa tak v dôsledku chybného konania skúsených vodcov Halla a Fischera, ktoré pramenilo z obchodných dôvodov - zo súperenia o čas pre dosiahnutie cieľa a návrat. V prípade výstupu vodených turistov to možno kvalifikovať ako kriminálny čin. Zverení, nesamostatní turisti sa onej noci odkázaní sami na seba dostali do víchrice a mohli iba čakať a dúfať, že im príde niekto na pomoc. Ich fyziologické hranice boli pritom prekročené pomocou kyslíkových prístrojov, ktoré za nimi niesli ich Šerpovia a navyše boli bezpochyby čiastočne nadopovaní obľúbeným americkým preparátom D 3 – Coctail. D 3 je u amerických výškových horolezcoch bežným pojmom a obľúbenou zmesou pre zvýšenie výkonnosti. V danom prípade sa lieky určené na liečenia akútnej horskej choroby použili neprimerane a so značným rizikom pre dosiahnutie osemtisícovky (obsahuje diamox, dexamethason a pre posledné „nakopnutie“ dexedrin, čiže amfetamín).
Či niekto chce dosiahnuť osemtisícovku v sprievode vodcov a v pestro zbúchanej skupine, to je napokon otázkou osobnej filozofie a postoja k alpinizmu. Pre toho, kto sa stal horolezcom dlhoročnou skúsenosťou a nemá nevyhnutý okruh priateľov a potrebnú infraštruktúru, aj toto môže byť za určitých okolností cesta k splneniu životného sna a horolezeckej dráhy. Na základe určitých skúseností možno takéto podujatia označiť za dostatočne bezpečné. Táto bezpečnosť je však prinajmenšom na Evereste relatívna. Pri dodržaní základných pravidiel výškového horolezectva by aj obete z 10./11. mája 1996 boli nažive. Neskúsení zomreli teda na módnej osemtisícovke kvôli vlastnému chybnému správaniu. Riziko vzniklo zo subjektívnych príčin.

Profesionálni horolezci, skúsení opakovatelia výstupov

Dobré štatistiky o smrteľných prípadoch pri výškovom horolezectve sotva existujú. Pollard a Clarke skúmali expedičné správy vo svojho času vedúcom horolezeckom časopise „Mountain Magazine“ kvôli smrteľným nehodám v britských expedíciách za roky 1968 až 1987. Pravdepodobnosť mortality bola 4,3 %. To znamená, že z každých 23 účastníkov expedícií sa 1 už nevrátil. Išlo však o skutočné expedície, inými sa Mountain Magazine nezapodieval. Keďže tu išlo väčšinou o „profi“ horolezcov, prípadne takých, čo ročne podnikli jedno-dve podobné podujatia, nie je ťažké si vypočítať, že smrteľné úrazy pri každej inej expedičnej činnosti budú vyššie.
Najznámejší pomer medzi úspechom a smrťou na Evereste je 4:1, čo je overované od roku 1922. Táto štatistika je však zavádzajúca, lebo berie do úvahy len úspešné výstupy. Je známe, že vrchol dosiahne iba 5 až 7 % kandidátov. Porovnateľný pomer medzi úspechom a úmrtiami je aj na druhej najvyššej hore sveta, na K2.
Niektoré, mne obzvlášť známe vzorky, t.j. skupiny horolezcov, by mohli ilustrovať vysokú mortalitu výškových horolezcov:
Francúzska expedícia, ktorá dosiahla pod vedením Mauricea Herzoga v r. 1950 Annapurnu ako prvú z osemtisícoviek, pozostávala z jadra 6 mimoriadne skúsených horolezcov. Z nich zahynuli 4 v nasledujúcich 20 rokoch pri nehodách v Alpách. Britská expedícia, ktorá v roku 1970 preliezla ako prvá južnú stenu Annapurny, pozostávala z 9 skúsených horolezcov, Everest v roku 1978 dosiahlo 9 horolezcov vrchol. Osem z nich pokračovalo vo veľkých podujatiach a behom štyroch rokov z nich zahynuli traja. V roku 1979 prestúpil Doug Scott v štvorčlennom tíme severnú stenu Kančendžongy. O tri roky neskôr žil už len on sám. Dva roky nato nasledoval priestup južnej steny Shisha Pangmy v trojčlennom družstve. Aj z neho žije dnes už len on...
Z elity poľských horolezcov, ktorí v 70. a 80. rokoch v Himalájach praktizovali najťažšiu formu hry, totiž zimné prestupy a pokračovali v lezení, žije už len Krysztof Wielicki. Obe ženy, ktoré dosiahli všetky osemtisícovky, t.j. Wanda Rutkiewicz a Chantal Mauduit, zahynuli na Kančendžonge, prípadne na Dhaulágirí. Alison Hargreaves po samostatnom výstupe na Everest zahynula pri pokuse o úspech na K2...
Ďalší vývoj extrémneho výškového horolezectva spočíva v dlhých prechodoch a výstupoch v zóne, ktorá je aj objektívne obzvlášť nebezpečná. Vedúcu rolu pri tom v posledných rokoch zohrávali slovinskí horolezci. Z tejto špičky žije už len jeden.
S malými výnimkami nezomierajú tí, ktorí pokračujú vo výstupoch v dôsledku subjektívne nesprávneho zhodnotenia svojich možností (výnimky ako Marcel Rüedi na Makalu, alebo Stephan Wörner na Cho Oyu, potvrdzujú pravidlo), ale v dôsledku objektívnych nebezpečí vyplývajúcich z prírodného prostredia. Tento spôsob života je sám o sebe nebezpečný. Ďalší horolezci zomierajú v Alpách v dôsledku pádov a lavín, alebo pri rizikových druhoch športu. Elitu v Himalájach usmrcujú lavíny, padajúci ľad, uvoľnenie prevejov a pády.

Z originálu: Überlebenskalkül versus Risikoabschätzung beim Expeditionsbergsteigen, O. Öelz, JAHRBUCH 98, Österreichische Gesellschaft für Alpin- und Höhenmedizin, preložil I. Miko.