Eiger - Mt. Blanc - Matterhorn
(Jamesák 1999/4)

Peter Schmidt

Zaspomínam na dobrodružné pokusy o zliezanie stien, či stúpanie snehovými pláňami v snahe priblížiť vám naše tri príbehy. Načrtnem kúsok motivácie, či konkrétnej predstavy ako s minimom peňazí, najnutnejšou výzbrojou sa dá vybrať pekná horolezecká túra vo Walliských, Savojských alebo Bernských Alpách.

Prvé zoznámenie sa so štvortisícovou výškou som spolu s priateľom Sáďom zažil v júli 1996. S ťažko-preťažko nabalenými horskými bicyklami (stanom, oblečením, výzbrojou a predovšetkým stravou na mesiac - až 40 až 50 kg) sme išli z Brusselu do Paríža, ďalej cez Dijon, naprieč Jurou (predhorím Álp) až do Ženevy. Odtiaľ nás od vysnívaného kopca delilo už len zopár kilometrov a riadne stúpanie do výšky 1660 m.n.m., kde leží Zermatt. Po zdolaní 1100 kilometrov a "ubytovaní" našich strojov a batožín zadara v miestnom Parkhause vyrážame navečer na našu prvú alpskú túru. Smer Schwarzsee.
V neprívetivom počasí (neustále mrholí a fúka) naberáme pomaly výšku pod ťažkými batohmi s kompletnou výbavou a jedlom na tri dni. Podvečer sa mračná trhajú a my už z blízka (2650 m), doslova zírame na ten prekrásny mohutný hrot obávaného a ospevovaného velikána Álp, ktorého silueta sa zabodáva do večernej oblohy. Po prekrásnej noci pod spústou hviezd pri plese nasleduje ťažko opísateľné ráno. Pohľad zo stanu rovno na mohutný Breithorn, či rozľahlú, v slnečnom osvite svietiacu Monte Rosu, bol pre nás uchvacujúci. Celé údolie pod nami s okolitou ľadovcovou krásou vrývame do našich i fotografických pamätí. Matterhorn týčiaci sa osamote v závere údolia riečky Matt ponad ľadovec Gornergrad i Matterhornglestscher nás veľmi silno priťahuje. Ešte nabrať čo najviac vody so sebou do fliaš - na chate Hornli jej akosi niet (resp. za liter teplej vody pýtajú 3 CHFr) a môžme vyraziť. Je neskoršie poobedie - výška 3680 m.n.m., plošina pred chatou s lavičkami a desiatkami pripravujúcich sa lezcov na skorý ranný odchod. Po zopár hltoch horúceho čaju pred stanom (postavený asi 100 metrov pod chatou na suťoviskovom placi honosne označenom ceduľkou "CAMP") pri pohľade na Monte Rosu, osvietenú zapadajúcimi lúčmi slnka bol prekrásny. Silueta východnej steny s previsnutým hrotom na samom vršku sa týči rovno nad našimi hlavami. Obava - rešpekt a zároveň i veličazná zvedavosť nám nedajú ani poriadne zažmúriť oči, a tak sa len 4 hodiny prevaľujeme s otázkami v mysli "...ako sa budú liezť Mosleyho platne nad hranicou 4000 metrov ?" Sme 19-roční chalani a chystali sme sa prežiť spoločnú prvú veľkú túru v Alpách. Nastavili sme budík na tretiu ráno. Ale nebolo treba, každú chvíľu sme mrkali na ciferník...
Očakávaný lampiónový sprievod čeloviek na hrane sa už začal - slušný mráz, ovsené vločky s 1/2 litrom čaju a môžme vyraziť do bludiska cestičiek na úpätí steny. Niežeby sme boli počas nasledujúcich hodín, keď sme nedosiahli úplný vršok tejto krásnej sutinovej pyramídy, v niečom zlyhali. Práve naopak. Otestovali sme si vlastnú vôlu a sily, skončili sme doslova v tlačenici na zľadovateľom hrebeni pri našej lezeckej premiére asi 150 výškových metrov pod vrcholom (medzi dolnou a hornou strechou), kde po natiahnutých miestych fixoch sa doslova predbiehali nedočkavci a po rukách, hlava-nehlava bez ohľadu na iných skákali "vracajúc sa" tzv. zlaňujúc nadol ďalší borci. Proste hrôza. O pol tretej poobede sme sa vzhľadom na pokročilý čas, akútny nedostatok tekutín (slnko nás spaľovalo celý deň a tie 2 litre zásob sme vypili už pod bivakom Solvaj 4000 m.n.m.) a Mišov roztrhnutý remenec na mačke rozhodli otočiť. Veci na bivak sme neniesli (Solvajka bola preplnená už ráno, keď ju mnohí využívali ako plánované miesto na nocľah) a keď sme chceli doraziť za svetla až ku stanu, bolo už teraz pomaly neskoro. Motanicu lán na Mosleyho platniach rýchlo obchádzame a po n-tom zlaňáku a nekonečnom zliezaní rebier a vežičiek hrebeňa Hornli niečo pred ôsmou dorážame do nášho BC. Vyprahnutí a uťahaní na smrť po pollitri čaju okamžite spíme. Napokon, od 4,00 do 19, 30 hod. sme boli na nohách a stále v strehu - hlavne nad 4000 metrov boli skaly našej hrany nepríjemne zaľadnené a dvíhal sa prudší nárazový vietor.
Po jednom dni odpočinku sa lúčime s horou hôr, nasadáme na mierne odľahčené bicykle a šliapeme smer Grimselpass (2350), Brunigpass (1008), Luzern-Bodensee-Mníchov a Passau, kde po 10 dňoch (a ďalších 1100 kilometrov) nasadáme na vlak, ktorý nás vyhodí až na Westbahnhofe Wien.

Začiatkom augusta roku 1997 sa stretáme na hranici v Bergu. Opäť s nabalenými bicyklami a v doplnenej zostave. Náš cieľ je tentokrát Mont Blanc. Po prejazde vlakom naprieč celým Rakúskom začneme ukrajovať prvé kilometre bicyklom cez Vaduz k Luzernu, potom cez Brunigpass až do Meiringenu. Ďalšie kilometre smerovali do 1962 m.n.m. vysokého horského priesmyku Grosse Scheidegg, z ktorého sa spúšťame priamo do Grindelwaldu, dedinky na úpätí severnej steny Eigeru. Prvé kroky smerujú k Jungfrau, kde chceme urobiť nejakú aklimatizáciu a vystúpiť aspoň do 3500 metrov. Osud, či jednoducho skutočnosť, že riadne opísanou prístupnou túrou na okolí bola v našom malom sprievodcovi len SZ stena Eigeru nás zavial práve na úbočie tohto poveternostne nevyspytateľného velikána Álp. Stúpame navečer pozdĺž snehov ľadovca ku hrebeňu, oddeľujúceho severnú stenu od západnej. V 2650 metrov nad morom dávame bivak pod hviezdami, v rozľahlom ľadovcovom javisku náprotivných masívov Mnícha či Jungfrau. Tri hodiny ráno dávajú povel k vyrazeniu nahor. Sprievodca udáva 7,5 hod smerom hore, 6,5 hodiny nadol. Ani nevieme ako a za necelých 5 hodín stojíme 3970 metrov vysoko - na zasneženom preveji vršku Eigeru. Skalné strmšie stienky (miestami i rozlámané výšvihy) postupne prechádzajú do zasnežených úbočí, strmší sklon svahu steny vyúsťuje na ostrý hrebeň s miestami zľadovatelým tvrdým firnom, zopár mixových dĺžok je tesne pod vrškom. Počasie je však celý deň perfektné - počnúc chladnou, bezoblačnou hviezdnou oblohou, pokračujúc raňajším tieňom tejto slnkom odvrátenej strany až po obedňajšiu páľavu. Voľnosť - šťastie - ticho okolitého rozľahlého ľadovcového pohoria s neďalekým Finsterarhornom nám boli odmenou i za ten minuloročný nedorazený vršok vo Wallise.
Po zostupe nasadáme znovu na naše mašiny a ťaháme ďalej cez horské priesmyky Col des Moses a Col dela Forclaz do svetoznámeho strediska alpinizmu - Chamonix. Sme v cieli, nasleduje klasické bezplatné odloženie si 4 bicyklov s batožinami v rohu miestneho Parkhausu na pár dní, doplnenie zásob potravín a tekutín a opäť navečer vyrážame smerom Tunel du Mont Blanc a ľadovec Bossoin. Ráno nás víta neistou, zatiahnutou škaredou oblohou - kde tu i padne kvapka. Okolo obeda, keď dážď už naberie poriadne na intenzite, si dávame pauzu pod opustenou strechou starej lanovky. Vychutnávame "dubáky", ktoré našli chalani opodiaľ a hneď ich bez váhania práskli do vriacej sáčkovej polievky, "poriadne povarili" až zo 10 minút, ako vraví návod ...to ešte netušíme, čo to s nami porobí. Fajn - rozhodneme sa pokračovať ďalej, sme Grand Mulets (chata na jednej skalnej ihle uprostred Bossoin, asi 3000 m). Navečer prichádzame pod chatu a na snehu, v takom malom sedle pod vežou si upravíme   plošinu na stan a ledva stihneme ešte suchí vkĺznuť dnu, začne opäť riadny lejak. Ani nestihneme poriadne usnúť a už sa hlási obsah žalúdka, chce si raziť cestu späť von. O štvrtej ráno ešte raz a môžme sa spolu predrkotať nejako tých zopár hodín už do rána. Konečne svitá - ešte Laci hľadá porozumenie so svojím žalúdkom a rozhodneme sa nakoniec zoslabnutí, po prebdenej noci zísť rýchlo nadol - do tepla.
Druhý pokus. Počasie tentokrát vyzerá stabilnejšie. Ľadovec za svitu mesiaca v splne žiari skoro ako vo dne - ani nepotrebujeme čelovky a naberáme rýchlo správny smer - o chvíľu míňame známy flek pri Mulets, ďalej Petit Plateau, výšvih, Grande Plateau - výšvih a naobed sedíme v smradľavej plechovej búde, honosne nazývanej bivak Vallot (4360 m). Spaľujúce slnko z nás ždíma posledné kvapky síl, no naľahko - bez ruksakov len so zásobou krému a vody, s cepínmi a foťákom šliapeme záverečných 500 výškových metrov hrebeňom necelé 2 hodiny na vršok (4810 m). Krásne rozhľady na vzdialené Švajčiarsko, susediace Taliansko, vedľajší Mt. Blanc du Tacul či sused Dhome du Ghouter. Nikde ani človeka! Sami strávime pol hodiny na vrchole Európy. Nocujeme pod dekami miestnej útulne v rohu miestnosti, kde sa do večera nazbieralo zo 40 ľudí (kapacitu má asi polovicu) Nasledujúce ráno vychádza dav na záverečný úsek na vrchol, my oddýchnutí - s vychádzajúcim slnkom po zmrznutom tvrdom snehu rýchlo strácame výšku a zbehneme ľadovcom Bossoin späť okolo Mulets až do Chamonix za 4 hodiny.

JÚL 1998: Na začiatku poslednej našej výpravy SVD Filozof Bratislava - Alpy '98 sa stretávame v trošku pomenenej zostave, so spoločnou snahou vystúpiť znovu na Monte Bianco, no tentokrát od juhu - z Talianska (menej známou cestou Miage) - síce dosť dlhou, no ľudoprázdnou a nadol zísť na francúzsku stranu do Chamonix. Pri dostačujúcom čase znel plán pozrieť sa i pod  Mt. Cervino - tiež z talianskej strany. Po finále majstrovstiev sveta vo futbale (12. 07.) naštartujem preplnenú Feldu kombi so zásterkami až na vozovke a naberáme nočný kurz Cortina d'Ampezzo v Dolomitoch, kde so snahou o krátku aklimatizáciu na výšku v oblasti Tofán máme plán urobiť aspoň zo 2 túry. Nepodarí sa. Ranný lejak nás vyplaví zo stanov späť na parkovisko k autu, z výšky niečo cez 2600 m, a tak sa znovu narveme dnu a ťaháme okolo prekrásneho Lago di Garda, Milana až do Courmayeru pod Bianco.
Panoráma južného masívu Mont Blancu s dominantami Pnt. Walker a Pnt. Whymper v masíve Grandes Jorasses je úchvatná. Stanujeme rovno pod stenami Brenvy a ráno tie tisícmetrové úbočia stien fotíme a prezeráme so snahou odhadnúť, nakoľko sa to neisté počasie kraľujúce okoliu do zajtra zmení - ťažké mraky nevyzerajú moc povzbudivo... Tak či tak vyrážame nabalení zas ako mulice na 3 dni, chceli by sme spraviť prechod masívom Blancu. Naberáme pomaly na večer výšku mierne stúpajúcim ľadovcom Miage , zasypaným spústou kamenia z okolitých stien. Až v závere pochodu (po 8 km), vystrieda kamenný podklad strmšie sa dvíhajúci snehový svah, trošku kľučiek pomedzi trhliny a už nás vedie uzučká cestička poza skalné rebrá kolmo nahor. Chatka Gonella (3000 m), staviame stan neďaleko plošiny pre vrtuľník, prevárame vodu z odkvapového suda s ceduľou - AQUA NON POTABILE! - na polievku i raňajší čaj a s nádejou sledujeme okolité mračiská, prevaľujúce sa ponad naše hlavy sprevádzané silným vetrom.
O pol tretej je hviezdna obloha, kosa ako prasa a pomaly utíchajúci vietor boli predtuchou krásneho dňa. Rýchlo začneme baliť a chystať sa na výstup. O pol druha hodiny už naviazaní vykračujeme spolu na neďaleký ľadovec, tentokrát už strmo sa dvíhajúci medzi menšími či väčšími plošinami, striedavo vykresľujúci cestičkou rôzne zákruty pomedzi zväčšujúce sa seraky, trhliny, či ľadové odtrhy s mostami. Slnko už pečie ako besné - výška 4002 m. (poludnie) a za vylezeným štítom Python des Italiens, pokračujeme exponovaným vedľajším hrebeňom Bianca (Aigle du Bionnasay) a doliezame na Dhôme du Ghouter (2. štvortisícovka na túre), zídeme do sedla Ghouter a záverečný kúsok už v hlavnom hrebeni k studenej plechovke Vallot (4632 m). Po dvoch hodinkách oddychu, pitia natopeného snehu a ukľudňovania bolenia hlavy,sa spolu rozhodneme pre nočný výstup na vršok. Naľahko s jedným lanom vyrážame na záverečných 500 v.m., sledujeme nádherný západ slnka z výšky 4680 m.- pri silnejúcom vetrisku, s rýchlo víriacimi oblakmi, hustými hmlovinami, keď zrazu v okamihu - tma ako v rohu - len hviezdy nad hlavou, hrebeň k vrcholu a hlboko v údolí svetielka Courmayeuru a Chamonix. Výška 4810 m - čosi pred polnocou. Trepot vrcholovej zástavy, objatie - tichá radosť. Tri záblesky fotoaparátu v neuveriteľne prudkom vetrisku, boli jediným udaním smeru kadiaľ v tom pekle čo najrýchlejšie nadol. Tvár na nechránených miestach líc a nosa, akoby štípalo tisíce ihličiek-okuliare v tej tme pri slabnúcom svite zmrazených čeloviek poskytovali tiež len nepatrnú ochranu očí a samozrejme orientáciu na zostupe v tom okolitom všade kraľujúcom mlieku hmlovín. Nekonečná hodina a pol tackavo sa podopierajúc a drkotajúc od zimy, ktorá zachádzala všade pod goráče, dvojo nohavíc i do skeletov, akoby nemala konca - konečne. Ľudoprázdna búda. Ani nevieme ako a ako celí sme, tak sa zvalíme na prične v rohu a už aj po pár hltoch vlažného čaju zaspávame. Nasledujúce ráno sa už valia davy nedočkavcov z les Houches (najkratšia normálka výstupu), my sa v pohode balíme a chystáme na zostup v ústrety raňajšej hmle do doliny. Známe miesta: opustený Orient - la Para a schádzame po trávnatých lúkach naľahko do údolia, do tepla. Po výbornej večeri a hlte fajného domáceho vínka už aj plánujeme ďalší postup výpravy.
Po zhliadnutí francúzskeho vnútrozemia (dali sme si takú menšiu zachádzku cez Grenoble, Altberville až do la Salette) sa vraciame po dvoch dňoch oddýchnutí horským priesmykom na hranicu späť do Itálie, do dedinky Breuvill - pod Mt. Cervino (Matterhorn). Opäť sled nepekných dní, váhanie s vyrazením - zavŕšilo napokon rozhodnutie - vystúpame aspoň do 3 tisíc metrov a tam sa uvidí. Prečkáme malú búrku pri chate Abruzzi a navečer vystúpame v hmle (do čierňavy mrakov) k Rif. Carell - 3860 m. Serpentíny popod Leviu hlavu, kde prvý krát zhliadneme rozsiahle ľadovcové rieky na švajčiarskej strane - nás dovedú do Levieho sedla, odkiaľ po prvých fixných lanách šplháme s 35 kilovými báglami, v mrholení k nocľažisku. Navečer, po topení snehu, miešaní tony ovsákov - sa akoby zázrakom začne celá obloha trhať, okolité mraky začnú presvecovať zapadajúce lúče slnka a dokonca zhliadneme nad hlavami i predvrchol - Tyndall. Skoré ranné vstávanie už nie je ničím nezvyklým - po spoločných raňajkách, premotaní dvoch lán vyrážame s čelovkami za tmy, no pri perfektnom mesačnom svite a teda i slušnej viditeľnosti do steny. Hneď prvé fixy nás vyvedú kolmo nahor na vežu hneď za chatou, prvú z množstva na celom hrebeni. Naberáme rýchlo výšku, kde tu kruh, či borhák nás utvrdzujú v správnom smere. Ešte zopár výšvihov potme a pomaly svitá, dosahujeme predvrchol Matterhornu - 4241 metrov vysoký Tyndall (4. štvortisícovka za týždeň) - to pomaly už tušíme, že tú poslednú piatu (pre mňa obzvlášť dôležitú) onedlho tiež vylezieme. Časté trojkové platne, výšvihy - komíny nás dovedú nezadržateľne v suchej skale po 5 hodinách lezenia na vršok mohutného Matterhornu, 4478 m.n.m. Boli sme sami v celý deň, až teraz na vedľajší švajčiarsky vrchol doliezajú prví horolezci zo Šajčiarska, fotka pri kríži - ešte vzdialený pohľad 300 mm teleobjektívom vzdušnou čiarou na mohutnú stenu Monte Bianca a po polhodinke a úžasných rozhľadoch na masív Monte Rosy i v údolí hmlou zahalený Zermatt môžme začať ten nekonečný rad zlanení. Neponáhľame sa. Je pol 10 a my si vychutnávame náš spoločný výstup, lezenie nad hranicou štyroch tisícov metrov, pohľady do hlbín severnej steny, slnko nad hlavou a hlavne naše priateľstvo, umocnené dnešnou krásnou úspešnou túrou. Taliansko nám leží pod nohami, schádzame suťové žľaby, v stienkach - ktoré sme po tme poriadne neregistrovali sa teraz v pohode fotíme, zlaňujeme poslednú - už ani neviem koľkú dĺžku na plošinu pre vrtuľník za chatou (okolo 16 hod.) a s rezervou čaju vo fľašiach (na rozdiel od výstupu spred 2 rokov) unavení zapíjame dnešnú peknú túru - celý krásny deň.
Nasledujúce ráno schádzame suťami, nesuťami až do Breuvillu, skadiaľ opäť navečer odšoférujem celú noc okolo Milána, Bolzana do Innsbrucku a Marek doráža našu malú expedíciu diaľnicou cez Viedeň do Bratislavy. MATTERHORNU, BIANCU A PRIATEĽSTVU NAZDAR!