Legenda športového lezenia - Jerry Moffatt
(Jamesák 2001/3)

Rozprávali sa: Igor Koller, Vladimír Linek
Foto: Jerry Moffatt

Pre tých, ktorí to náhodou nevedia: hviezda Jerryho Moffatta zažiarila v 80. rokoch minulého storočia ťažkými a riskantnými cestami, typickými pre britské ostrovy a mentalitu. Roku 1981 ako 18-ročný maturant preliezol „Little Plum“, prvú E5 6c, a o rok neskôr pridal impozantnú sériu prvých onsajtov, redpojntov, pinkpojntov a pingpongov, „Genesis“, „Psycho“ a „Super Crack“ v Zaoceánii. Počas ďalších rokov naďalej posúva hranice možností a nemožností skalného lezenia prvovýstupmi „Ulysses“, „Masters Wall“ a „Revelations“, ktoré zostávajú dlhú dobu nezopakované. Jeho cesta „Liquid Amber“ z roku 1990, pravdepodobne prvá zornička 8c+, bola do dnešného dňa zopakovaná len raz. Medzi Jerryho ďalšie 8c+ patria „Evolution“, „Progress“ a horor mortis „Samson“, samozrejme bez opakovania. Okrem toho je Jerry známy záľubou v šialene rýchlej jazde na jeho Porsche 993: v rámci akcie Hory, mesto a rýchla jazda 2001 sa pokúsi o prelomenie starého rekordu Manchester – Bratislava (4:13 hod) v priamom súboji s pravidelnou linkou ČSA. Ak sa mu to podarí, ak ho nezdržia londýnske hmly, parížske zápchy alebo dychtivé zamestnankyne slovenských colných úradov, diváci budú môcť vzhliadnuť jeho mimoriadne zábavnú prednášku v sobotu 21. apríla v bratislavskom Zrkadlovom háji, ktorú zaháji len čo príde.

Alan Formánek

Jerrymu sa to podarilo, aj keď do rekordu chýbalo 10 sekúnd, a počas jeho pobytu na Slovensku sme ho jedno skoré ráno o pol jedenástej (fakt bolo skoro po odchode z baru o tretej ráno) pre náš časopis riadne vyspovedali. Takpovediac až donaha.

Vek: 38 rokov
Hmotnosť: 67 kg
Výška: 177 cm
Sponzori: Boreal, S7 (firma Bena Moona), Pusher, Cordless

Vlado: Aká je tvoja obľúbená oblasť?
Jerry: Nemám žiadnu. Skôr je to lezenie na žule a gritstone. Kedysi som mal rád vápenec, ale teraz už nie.

Igor: To je pre mňa prekvapenie, ja mám rád všetky druhy skál. Žula na bouldering je príliš jednoznačná. Aj John Gill zo začiatku vravel, že granit je super, ale potom uznal, že je to príliš jednoznačné.
Jerry: A to je to, čo sa mi páči. Preto mám rád žulu. Bouldre vyzerajú tak, že nechcú pustiť. Je tam len niekoľko chytov. Ak sa ti podarí preliezť nejaký nový liepak, je to veľmi špecifické. Na vápenci je to iné, všade sú chyty.

Vlado: Na žule je to skoro ako na umelej stene, chyt tu, chyt tam a to je všetko.
Jerry: Povedal by som to inak. Boulder sa nechce dať vyliezť. Všetci musíme používať tie isté chyty a robiť tie isté pohyby, tie isté sekvencie, tým istým spôsobom. Na vápenci a piesku je to inakšie. Chyty sa často lámu, vápenec sa vyšmýka, ale na tej žule je to stále to isté a dá sa dobre porovnávať. Napríklad môj liepak Dominator v Camp IV v Yosemitoch je stále rovnaký. Keby to bolo na vápenci, už by to bolo iné. Použiješ kefku na očistenie chytov od magnézia a už je to vyleštené a boulder sa mení.

Vlado: To je tvoj najťažší liepak?
Jerry: Áno, aj keď som ho vyliezol v roku 1993. Má klasifikáciu V13, 8b.

Vlado: Skúšaš aj liepaky iných?
Jerry: Cudzie bouldre skúšam iba zriedkakedy, leziem iba nové.

Vlado: Aké je tvoje najťažšie RP?
Jerry: Je to Liquid Amber, má 20 metrov a klasifikáciu 8c+. Je to veľký previs, vápenec v Lower Pen Trwyn vo Walese.

Vlado: A najťažšie OS?
Jerry: Vyiezol som niekoľko 8a+, ale za môj najťažší OS považujem prelez cesty Equinox v Joshua Tree. To bolo v roku 1983. V tom čase to bola najťažšia cesta v USA klasifikácie 5.12c. Je od Tonyho Yanira. Môj onsajt bol vtedy vôbec najťažším na svete. Ďalej si cením OS cesty Polpot vo Verdone za 7c+ z roku 1984. V tých časoch sa liezli OS cesty za 7b, čiže 7c+ OS sa považovalo za skutočnú bombu.

Igor: V roku 1985 som bol s Benom Moonom a Martinom Atkinsonom vo Verdone. Je to pekná príhoda. Dvaja nezamestnaní Angláni s lezcami z Ostblocku na starom komunistickom Wartburgu putovali Francúskom. V tom čase nebol ešte Ben veľmi známy.
Jerry: Moona som stretol prvýkrát v roku 1983. Vtedy liezol na úrovni 7a. Nasledujúcu zimu sme spolu 4 mesiace trénovali rovnakým spôsobom. Hneď na jar dal 7c+! To bolo fantastické zlepšenie. Bena som riadne motivoval a videl som jeho obrovský potenciál.

Igor: Keď rozprávame o Benovi, kto sú tvoji ďalší lezeckí partneri?
Jerry: Sú to Sean Miles, Mark Pretty, z USA je to Ron Kauk. V roku 1982 som stretol na tripe v Štátoch Johna Bachara. Tento lezec mal na mňa veľký vplyv. Spolu sme trénovali, stávali sme sa profesionálmi. John mi ukázal, ako sa stravovať, ako proste lezecky fungovať.

Igor: Jerry patríš medzi tých, ktorí písali históriu športového lezenia. Koho ty považuješ za dôležitého?
Jerry: Keď som začínal liezť, bol to John Bachar. Vtedy to bol asi najlepší lezec na svete. V mojich začiatkoch ma ovplyvňovali anglickí lezci. Ale najdôležitejším pre históriu bol John Gill. Nikdy som ho nestretol, ale kniha Pata Amenta Masters of Rock o Gillovi a boulderingu bola mojou bibliou. Zo začiatku som bol zlým bouldristom, v cestách sa mi celkom darilo. Nemal som žiadneho lezeckého učiteľa, ale keď som si prečítal túto knihu, začal som šialene bouldrovať. Veľmi ma štvalo, že moji kamaráti sa lepšie liepali, a tak som bouldroval, aby som bol lepší ako oni. Vtedy som mal 17 rokov. S lezením som začal v pätnástich.

Vlado: Kde si vlastne začínal?
Jerry: Bol som v škole v Severnom Walese, kde ma poslali rodičia. Mal som tam kamaráta lezca, ktorý ma stále volal liezť. Dlho som nechcel ísť, ale nakoniec ma prehovoril. V tejto škole, za ktorú moji rodičia aj platili, som aj spával. Od domova som bol vzdialený 4 hodiny jazdy. Venovali sme sa v nej rozličným aktivitám. Veľa sme chodili liezť, plaviť sa, hrali sme futbal, chodili sme do jaskýň. Mňa strašne bavilo rugby, v tom som bol veľmi dobrý.

Igor: U nás na Slovensku je veľmi populárnym športom slovenská hádzaná, čiže pitie alkoholu. Ako v ňom stojíš ty?
Jerry: Som celkom dobrý. Posledné mesiace som tvrdo trénoval, veľa prednášok, festivalov, ako tu v Bratislave. Takže som sa výrazne zlepšil.

Igor: Počul som, že si sa v krčmách bíjaval, v tom sme my Slováci tiež známi. Máš aj ty nejaké takéto skúsenosti?
Jerry: Nikdy som sa nebil, to sú fámy.

Igor: Fakt nikdy?
Jerry: Nikdy, aj ja som počul tieto príbehy. Nie sú pravdivé. Odvtedy, čo som odišiel zo školy, nikdy som sa nebil.

Vlado: Zo začiatku si bol chudobný. Ako je teraz?
Jerry: Teraz mám dobrý biznis. V Sheffielde mám umelú stenu spolu s partnerom Paulom Lee. Skutočne to vynáša. Môžem z toho pekne žiť. O stenu sa nám stará Neil Bentley. Takže ma to príliš nezamestnáva.

Igor: To je ten, čo preliezol na grite Equilibrium vo filme na tomto festivale? Čo si myslíš o tomto filme? Mne sa veľmi nepáčil. Po Hardgrite od toho istého režiséra, sa mi nezdal taký dobrý. Equilibrium je za E10, 7a, boli to len 2 – 3 ťažké kroky, nebezpečné. Nevyzeralo to vôbec veľkolepo, nie je to supercesta ako napr. Master Edge.
Jerry: Nevidel som tento film a cestu som neliezol, ale poznám ju. Ak máš spraviť jeden ťažký krok a môžeš padnúť na zem, môže to byť za E10.

Vlado: Ako si sa v lezení zlepšoval?
Jerry: V roku 1981 som preliezol krátky boulder Little Plum, prvé E5 6c v Británii. Skúšali to vtedy známi lezci, ale podarilo sa to mne. Veľmi som si to cenil. Preliezol som ho za 3 dni. Bol som mladý, 18 rokov. Vyliezol som najťažšiu cestu, chcel som byť najlepším na svete, to bolo niečo. Bez snahy stať sa najlepším, je to asi nemožné. Hovoril som si, že pôjdem do Ameriky a vyleziem tam všetky najťažšie cesty, o ktorých som veľa čítal: Psycho, Genesis v Eldorado Canyone za 7b+. Ak chcem byť najlepším na svete, musím liezť najťažšie cesty. Preleziem ich a ukážem svetu, že som najlepším. Ďalším mojim medzníkom je cesta Equinox klasifikácie 5.12c v Joshua Tree, ktorú som vyliezol OS v roku 1983. Vtedy som trénoval s Johnom Bacharom a ten ma presvedčil, že na Equinox mám OS. Povedal mi, že to nie je nemožné a ja som súhlasil. Bol som šialene motivovaný a tvrdo som trénoval. Dva mesiace som sa pripravoval, liezol špáry a myslel na túto cestu. V Joshua Tree som bol celkovo tri mesiace. Bouldroval som, traverzoval ako divý, bol som fakt veľmi motivovaný.

Vlado: Potom prišlo tvoje prvé 8a?
Jerry: Išiel som do Frankenjury. Najťažšie cesty za 9 som vyliezol OS. Wolfgangovi Güllichovi tie prelezy trvali niekoľko dní. Potom som dal prvú 9+ a hneď na to cestu Face, prvú 10-. To bol veľký prelom, ukázal som, že sa dajú liezť aj desiatky a štýlom OS tie najťažšie prásky. Motivovalo to hlavne Wolfganga, ktorý bol najlepším lezcom posledných 20 rokov. Bol veľmi silný, ambiciózny a rýchlo sa zlepšoval. Keď som vyliezol Face za 8a+, Güllich dal o dva roky 8b, posúval obtiažnosť stále vyššie až po 9a. Rýchlo si uvedomil, že tvrdým tréningom sa dá ísť s obtiažnosťou stále vyššie a vyššie. Bola to veľmi dôležitá osoba pre históriu športového lezenia.

Igor: Čo si o Güllichovi myslíš ako o človekovi? Ja som ho poznal ako neuveriteľne skromného a priateľského lezca.
Jerry: Vynikajúci lezec a ešte lepší človek, priateľský, veľmi vyrovnaný.

Vlado: Ďalšie tvoje cesty?
Jerry: Potom sme šli do Francúzska. Zopakoval som všetky vtedy najťažšie cesty. V Buouxe to bol Reve de Papilon, 8a. Keď sme ho skúšali, išiel okolo Güllich a OS preliezol spodný traverz bez použitia nôh, vo výleze si odtrhol kožu z prsta. Vo Verdone už spomínaný Polpot za 7c+, ďalej Sassoux za 8a+. Potom v Anglicku to bola cesta Revelation, prvé 8a+ v Británii v Ravens Tor. To je slávna cesta, vápenec, skúšal som ju odspodu. Už bola odistená nitmi a slučkami. Zabrala mi 4 dni skúšania.

Igor: Poďme k pretekom?

Jerry: Pretekal som od roku 1988 do 1990, teda tri roky. Vyhral som sedem pretekov, napríklad svetový pohár v Leedsi.

Igor: Pamätám si preteky v Bardonecchii v roku 1989 na prírodnej skale. Myslím, že to bola semifinálka. Fotil som a ty si práve liezol najťažšie miesto v ceste. Skúšal si to veľakrát. Nedalo sa tam dobre oddychovať, každý v tom spadol, ale Moffatt tam stále cvičil a držal sa ako kliešť. Po 20 pokusoch si to preliezol. Triasol si sa, ale preliezol. To je tvoj štýl lezenia?
Vlado: Aj v Leedsi to tak vyzeralo, celú finálku si pretriasol až na vrchol.
Jerry: To som celý ja. V Leedsi som bol riadne nervózny. Fakt som sa triasol, pamätám sa na to. Veľmi som chcel. Tak leziem aj cesty, bojujem ako drak. Nikdy sa nevzdávam. Veľa ciest som vyliezol tak, že som na doraz skúsil ešte jeden krok a potom ešte jeden. To mám rád na lezení, stále ideš na doraz a je to ťažké. Treba dávať do toho maximum. Nevieš, čo sa môže stať, dáš ďalší chyt a keď je dobrý, oddýchneš si a cestu dolezieš. Nesmieš sa nikdy vzdať. Až kým nespadneš, nič nie je stratené a cestu môžeš doliezť. Musíš mať ale dobrú silu a vytrvalosť.

Vlado: Chcem sa ešte spýtať na tvoje začiatky. Sedem rokov si bol nezamestnaný. Z čoho si žil?
Jerry: Bolo to veľmi ťažké, mali sme skutočne málo peňazí. Nemali sme auto, na skaly sme stopovali. Bolo nás okolo 10 takýchto nešťastníkov. Spolu sme trénovali a liezli. Nemali sme peniaze ani na pivo, žiadne baby, kto by to zaplatil. Mali sme peniaze len tak-tak na jedlo.

Vlado: Kedy sa to zmenilo?
Jerry: V polovici 80. rokov. Objavili sa sponzori, ktorí postupne pribúdali. Peňazí som mal viacej, rozhodol som sa byť profíkom.

Vlado: Mal si niekedy nejaký job?
Jerry: Iba som liezol, testoval lezečky pre Boreal, žiadne výškovky. Pred 10 rokmi som postavil stenu a tá ma živí.

Igor: Rád fotografuješ? Niektoré tvoje diáky boli skutočne dobré.
Jerry: Veľmi rád fotografujem. Veľa záberov som spravil zo statívu. Všetko som nastavil a poprosil niekoho, aby ma v danej ceste cvakol.

Vlado: Ako je to s písaním?
Jerry: Občas niečo napíšem, ale som hrozne lenivý. Rád by som písal viacej, mám v hlave veľa myšlienok. Bolo by to super, keby som bol schopný spísať si svoje zážitky. Zažil som ozaj kopec srandy.

Vlado: Nechcel by si niečo napísať pre Jamesák?
Jerry: Rád by som, ak niečo budem mať, tak sa ozvem. Ale keď to zaberie tak veľa času…

Igor: S ktorými fotografmi si spolupracoval?
Jerry: Veľa som fotil s Kurtom Albertom, Heinzom Zakom a britským fotografom Ray Woodom.

Igor: S kým chodíš bouldrovať?
Jerry: Pri bouldrovaní nemám rád veľké publikum. Až na takých 80 percent bouldrujem úplne sám.

Igor: Ja som dával prednosť tomu, keď je nás viacej. Je to jednak pre motiváciu, jednak sa rýchlejšie vymyslia jednotlivé kroky.
Jerry: Igor, koľko máš rokov?

Igor: Štyridsaťdeväť. Najdôležitejšie pri lezení je hlava a motivácia, roky zatiaľ nie. Jerry, ty tiež už nie si najmladší, 38 rokov pre špičkový bouldering alebo športové lezenie je už dosť. Kde berieš po 23 rokoch stále motiváciu na tréning?
Jerry: Nikdy som nemal problémy s motiváciou, ani keď som bol zranený. Teraz som zdravý, som v najlepšej forme. Stále sa zlepšujem, robím nové liepaky, proste leziem naplno. Myslím si, že mám na tie najťažšie bouldre na svete. Vždy som bol riadne motivovaný a chcel som byť najlepším.

Igor: Máš vyhliadnuté nejaké nové liepaky?
Jerry: Jasne, má vymyslené riadne pecky.

Vlado: Iba bouldre, alebo aj cesty?
Jerry: Aj ťažké cesty, hlavne na gritstone by som chcel tento rok niečo dokončiť. O vápencové cesty teraz vôbec nemám záujem. Zameriavam sa na krátke prásky. Myslím si, že sú na porovnanie, ako na tom sme, najlepšie, podobne je to aj s bouldrami. Teraz môže niekto povedať: “Pozrite sa, toto je Jerryho boulder, ktorý vyliezol pred 20 rokmi, môžete si ho skúsiť, aký bol vtedy dobrý.” Práve na liepakoch sa to dá lepšie zistiť, pretože všetko pekne vidíš.

Igor: Chcem sa ťa spýtať na britský tradicionalistický štýl. Briti radi hovoria, že je najlepší. Pre mňa je problémom to, že každý prásk na gritstone nacvičujete toprope. Na pieskoch u nás robíme prvovýstupy zospodu.

Jerry: My máme inú etiku. Na gritstone má táto tradícia už dlhé roky. Už za čias Joea Browna a Dona Whillansa robili prvovýstupy zhora. Najprv cestu vyskúšali toprope a potom vyliezli. Ale pri opakovaniach sa lezú odspodu onsight aj tie najťažšie veci. Zopakovať cestu je často oveľa ťažšie, ako ju spraviť. Nastúpiš do cesty a ak to nejde, zlezieš. Znova to skúsiš, až sa do toho odhodláš. Pri prvovýstupe je to inakšie, lebo nevieš, či sa to bude dať preliezť, alebo nie. Väčšinou je istenie veľmi zlé, žiadne skoby, nity a hrozí pri páde smrť.

Igor: Britskí lezci hovoria, že nemajú radi nity, že sú za lezenie odspodu so zakladaním a tu sa nacvičujú nové cesty s horným lanom. To nie je ideálne.
Jerry: Nesúhlasím s tebou, gritston je ozaj špecifický, skala je výnimočná. Ak ideme liezť do hôr, do Walesu, nenacvičujeme cesty TR. A je tam niekoľko veľmi, veľmi ťažkých ciest. Aj prvovýstupy sa robia odspodu. Napríklad moju cesty Masters Wall som robil zdola a keby som spadol, tak by som sa určite zabil. Podobne bola robená cesta Indian Face. Ale na gritstone by som to najprv skúsil s horným lanom.

Vlado: Čiže táto etika je len na gritstone?
Jerry: Je to ozaj tradícia iba na gritstone. Tá naša etika, to je také trošku klamanie. Je tam veľa nádherných línií. Chceme ich vyliezť, sú také vyzývavé, ale strašne nebezpečné, lebo sa istíme len čokmi a friendami. Tak sme si tie naše prísne britské pravidlá trochu prispôsobili. Nie je to ozaj eticky perfektné, ale niekedy je to jediná možnosť, ako takéto smrťáky preliezť. Ak sa však cesta dá dobre zaistiť odspodu, robíme prvovýstup zdola. Zhora sa robia iba tie, kde ti pri páde hrozí zemovka a následne polámanie alebo smrť. Takéto cesty nemajú žiadne istenie, alebo len veľmi zlé. Nacvičíme ich zhora a vylezieme takmer sólo.

Vlado: Teda absolútne žiadne skoby?
Jerry: Je to tak, skoby zostali len v gritstonových kameňolomoch na skalách, ktoré upravili ľudia. Sú zo starých čias a sú strašne hrdzavé.

Igor: Jerry máš rodinu?
Jerry: Zatiaľ nie, ale mám priateľku. Za posledné dva mesiace som s ňou bol asi jeden deň. Bol som bouldrovať v USA, vrátil som sa domov a hneď na druhý deň som cestoval do Brna a následne do Bratislavy.

Igor: Mal by si sa za ňou poponáhľať… Rozmýšľaš o deťoch?
Jerry: Rozmýšľam, chcel by som nejaké mať.

Igor: Ale nie svoje, čo? (smiech)
Jerry: To záleží aj od mojej priateľky. (smiech)

Vlado: Lezie?
Jerry: Nie, ešte neliezla, tuším, že už bola so mnou na skalách a pozerala sa, ako bouldrujem.

Vlado: Čo pre teba znamená lezenie?
Jerry: Je to viacej ako zábava, je to aj moja obživa. Strašne ma to baví, rád veľa leziem. Som veľmi ambiciózny. Ale keď chceš niečo vyliezť, drieš, snažíš sa, je to v tom veľa stresu, blíži sa koniec zájazdu, nevieš, či sa ti to podarí, vtedy to už taká zábava nie. Ťažké cesty to je drina.

Vlado: Už si si niekedy povedal, že končíš s lezením, máš toho plné zuby?
Jerry: Nie, ale občas, keď nejakú cestu neviem vyliezť, si chcem povedať, nezáleží na tom, to nie je dôležité, veď je to len cesta, ale nedokážem to, lebo ju strašne chcem vyliezť.

Vlado: Ako si na tom bol, keď si mal vážne problémy s lakťami a museli ťa operovať?
Jerry: Keby som vtedy musel skončiť s lezením, čo iného by mi zostávalo. Bolo to v rokoch 1984 až 86. Mal som vážne problémy s lakťom z tvrdého tréningu, zlého stravovania a životosprávy. Trvalo to rok a pol. Potom ma operovali a ešte 6 mesiacov som si ani neškrtol. Musel som začínať liezť úplne od začiatku. Bol som taký slabý, že so to vôbec nevedel ani pochopiť. Bol som ale strašne motivovaný a za dva mesiace som už liezol ťažké veci. Podarilo sa mi preliezť traverz Power Band v Ravens Tor, ktorý už dlho skúšali Ben Moon a Ben Masterson. Ukázali mi kroky a najprv som sa v tom nevedel ani pohnúť. O dva týždne som sa v tom už hýbal a za mesiac som traverz preliezol, čím som spravil jeho prvý prelez. Bola to pre mňa veľmi šťastná chvíľa.

Vlado: Veríš v Boha?
Jerry: Na to sa mi ťažko odpovedá. Chodím do kostola na Vianoce a iné sviatky, ale nie je v tom nič pravidelné.

Vlado: Si vegetarián, dodržuješ nejakú diétu?
Jerry: Bol som vegetariánom, aj vegánom, skúšal som hádam všetko, aby som zlepšil svoje lezecké výkony. Teraz však mäso jem. Keď trénujem, dodržujem prísny režim. Keď nie, kľudne si dám aj špekáčik. Teraz dodržujem proteínovú diétu. Ozaj prísny režim, mám to presne naplánované. Presne ti to nepoviem, každý má na to svoje know-how, nechám si ho pre seba. Samozrejme, že tu na Slovensku tento režim nemám šancu dodržať, toto je antidiéta. Počas bouldrovania sa snažím jesť každý deň to isté, vytváram si taký stereotyp. Tlačím vitamíny, aminokysleliny, proteíny. Snažím sa nepiť veľa piva a alkohol iba minimálne.

V nedeľu doobeda sme chceli ísť s Jerrym liezť. Išli sme na Alternatívku. Keď Jerry zbadal náš skvost skonštatoval: “I like it, this is typical British shit.” Počasie hnusné, silný vietor, dážď, 5 stupňov, skala mokrá… Tak sme sa pustili do opekania. Jerry si vybral mastný špekáčik a upiekol si ho úplne do čierna. S chuťou sa pustil do jedenia a vyzeral byť neskonale šťastný.

Vlado: Chodíš k doktorovi skontrolovať si svoj zdravotný stav, myslím tlak, krv a ostatné základné vyšetrenia?
Jerry: Nie, nechodím, zatiaľ som mladý a zdá sa, že mi všetko funguje.

Vlado: Trénuješ mentálne?
Jerry: Jasne, dosť veľa. Vizualizácia a opakovanie jednotlivých pohybov. Počas pretekania snažil som sa sústreďovať na výkon. Mám slabú pamäť na mnohé veci, ale kroky si pamätám perfektne, aj z ciest, ktoré som liezol pred 20 rokmi. Bol som veľmi zlým študentom, nešla mi matika, angličtina, ale na kroky som expert. Čím viacej krokov si pamätáš, tým je to lepšie pri lezení na OS a pre preteky. Ak chceš, predvediem ti všetky kroky z Revelation, ako aj z ostatných ciest, ktoré som liezol.

Igor: Aké máš koníčky? Vraj rýchlo jazdíš? Nestačí ti adrenalín z lezenia?
Jerry: Skúšal som veľa športov, veľa z nich ma baví. Ja som taký typ človeka, ktorý keď niečo robí, tak to chce vedieť a robiť poriadne. Keď som jazdil, tak som jazdil ozaj rýchlo. 195 míľ (312 km/hod. !!!) na mojom porsche, to je už dosť rýchlo, čo povieš? Keď som išiel do krčmy, tak som frčal celú noc, pekne do mŕtva. Som typ extrémistu. To, čo robím, robím extrémne. Veľa som pretekal na autách. Teraz som už miernejší, lezenie je pre mňa najdôležitejšie, je na prvom mieste, nechcem sa zraniť pri nejakej nehode. Našiel som si golf, ktorý hrám už 6 rokov. Mám hendikep 8. Mám veľmi rád tento šporť, je ideálnym doplnkom k lezeniu. Pri golfe si perfektne psychicky oddýchnem. Venujem mu viacej času ako lezeniu.

Vlado: Golf hráš iba pre potešenie, alebo aj súťažíš?
Jerry: V našom golfovom klube pretekáme dvakrát týždenne. Na veľké turnaje však nechodím. Pri golfe musíš byť mentálne silný, vylepšuje tvoje schopnosti, ktoré môžeš následne využiť pri lezení. Musíš byť kľudný, presný, opak ako pri lezení. Vtedy si agresívny, tvrdo zaberáš, trápiš sa, hecuješ. Golf ťa učí trpezlivosti. A keď dáš dobrý shot, máš super pocit.

V pondelok bolo opäť škaredo a miesto lezenia ma napadlo, že by si Jerry mohol zahrať golf. Zavolali sme Petrovi Kajanovi.
"Ahoj Béďo, Jerry by si chcel zahrať golf."
"Hi Jerry, Kazo hovoril, že si chceš ísť zahrať, môžme ísť do Hainburgu. Na ktorú stranu hráš? Na pravú? Tak fajn, budeme hrať obaja s mojimi palicami. A aký máš hendikep?" opýtal som sa len tak mimochodom. Osem. Pre negolfistov na vysvetlenie osem hendikep znamená, že na 18 jamiek potrebuje v priemere približne 80 úderov. Pred týždňom vyhral prvé miesto na veľkonočnom turnaji v Hainburgu poriadanom Slovenskou golfovou úniou borec s 83 údermi...
Bez rozcvičky sme nabehli na jamku číslo 10. Jerry natyčkoval loptu, párkrát skúšobne prešvihol a ... odpálil do autu. Môj syn Peťo sa na mňa významne zadíval a pošepkal mi: „Hendikep 8? Dobre si rozumel?“
Napokon túto jamku zahral na 6 úderov, 2 nad pár a celých 9 jamiek za veľmi slušných 42 , t.j. 5 nad pár, bez rozcvičky s cudzími palicami, veľmi dobrý výkon. Pred ťažkými odpalmi mrmlal čosi ako "OK, very challenging, let‘s try", na greenoch triafal suverénne z 5 metrov priamo do jamky.
„Odkedy mám doma cvičné patovisko na koberci s jamkou s polovičným priemerom, veľmi som sa zlepšil", zahlásil, keď trafil asi zo siedmich metrov.
Malý Peťo Jerryho úspešne napodobňoval, zahral 47 úderov, čo je asi jeho najlepší výsledok, bolo to úžasné krásne odpoludnie. Jerry mi potvrdil moju nadobudnutú skúsenosť, že golf je ozaj ideálnym doplnkovým športom k lezeniu. Skočili sme ešte do Irish Pubu na dva velvety. Jednoducho pohoda, pohoda, pohoda.

Vlado: Čo vieš o československom lezení?
Jerry: O lezcoch neviem nič. Ale asi každý lezec počul o vašich pieskovcoch, odvážne cesty, dlhé odlezy, zakladanie uzlíkov. Raz som tam bol krátku chvíľu a rád by som sa do Československa, či teraz už Čiech vrátil, je tam vraj aj výborný bouldering.

Vlado: Zaujímaš sa o politiku?
Jerry: Nie, nezaujímam sa o ňu, je pre politikov.

Igor: Ako spolupracuješ s BMC?
Jerry: Nikdy som nebol členom našej horolezeckej federácie a ani s ňou nespolupracujem. Nikdy ma neoslovili, ani mi nepomohli, Nespýtali sa ma, či im nepomôžem, urobil by som to rád. Ani tento rok ma na svetový pohár v Anglicku nezavolali: “Jerry, príď, boli by sme radi, keby si došiel a pomohol nám.” V roku 1982 som bol na stretnutí BMC. Došlo tam veľa lezcov z USA, robil som im sprievodcu, musel som si zaplatiť ubytovanie, stravu mi platilo BMC.

Igor: To je pre nás prekvapenie. Nikdy pre teba BMC nič nespravilo?
Jerry: Nie, osobne nikdy. Ale nemôžem to celkom takto povedať, lebo BMC nám vybavuje možnosť ísť niekam liezť, rokuje s ochranármi. Keď som pretekal, BMC ma nikdy finančne nepodporilo, nezaplatili mi žiadne výdavky.

Igor: Lezci väčšinou po skončení pretekania idú do väčších stien, začínajú sa venovať alpinizmu…
Jerry: Mňa zaujíma obtiažnosť, tie najvyššie stupne klasifikácie a tie sú pri boulderingu. Už dva roky sa len liepam a stále sa zlepšujem. Bigwally, to je ťažká robota, máš so sebou príliš veľa vecí, ja chcem len liezť a preto bouldrujem.

Igor: Pri jednodňových výstupoch máš však so sebou len expresky, nejaké friendy, ideš naľahko, napríklad voľne Salathé na El Capa…
Jerry: To nie je pre mňa. Liezol som Nos s Kurtom Albertom za jeden deň. Bol som z toho totálne zničený. Trénujem, aby som mohol spraviť 5 či 6 ťažkých krokov. Do bigwallov sa mi vôbec nechce.

Vlado: Jerry, ako si predstavuješ svoju budúcnosť?
Jerry: Liezť chcem ešte dlho, stále sa zlepšujem. Neskoršie sa možno budem venovať profesionálne golfu. Rád by som trénoval mladých a učil ich lezeniu. Toto by som chcel robiť v USA, tam je veľká motivácia. Mám rád motivovaných ľudí, podobných ako ja. Nerád by som strácal čas s tými, čo nemajú o lezenie veľký záujem.

Igor, Vlado: Jerry, vďaka za rozhovor.
Jerry: Aj ja ďakujem, vôbec to nebolo nudné, ako sa mi to často pri interview stáva, bolo to veľmi príjemné.