Miro Piala
(Jamesák 1999/4)

zhováral sa Vlado Linek

Miro Piala patrí medzi najlepších slovenských skalných lezcov už dlhé roky. Je autorom mnohých náročných prvovýstupov v Alpách, na českých pieskovcoch ako aj v našich domácich skalných oblastiach. O jeho názoroch na lezenie som sa s ním porozprával na našom spoločnom výjazde do Španielska v marci tohto roku.

Vek: 33 rokov
Výška: 175 cm
Hmotnosť: 60 - 68 kg, ako kedy

Aké najťažšie cesty si vyliezol?

Sú to tie moje cesty z roku 1995 na Súľove, hlavne Nový zákon klasifikácie 10. Na skalkách som doteraz v zahraničí žiadnu desiatku nevyliezol, ale myslím, že aj to za chvíľu príde. Na piesku je to Vysoké napětí, 10, ktoré som zopakoval po Sedláčkovi. Následne ho zrušili, čo je veľká škoda, cesta teda už neexistuje. V kopcoch mám cestu s Igorom Kollerom a Peťom Machajom Forse si, forse no, 10, ale veľmi si vážim aj výstup Feo Maffei z minulého roka na Marmolade, ďalej OS prelez Framu a Ryby v tej istej stene. Spomeniem ešte zopakovanie ciest Absolutní vědomí a Referendum na Beckove.

Obľúbená oblasť?

Nemám obľúbené miesto. Čím ďalej, tým viac ma však priťahujú piesky a robenie nových ciest v tejto jedinečnej skale. Škoda, že len tam toľko prší.

Kedy si začal liezť?

S mojím lezením to bolo rôzne. Naozaj som sa dotkol skaly ako horolezec v 14 rokoch. Dovtedy som vyrastal v Porúbke, kde žijú moji rodičia. Do skál som mal skutočne blízko. Hrávali sme sa tam na vojakov a celé detstvo sa naháňali po skalách.

Aký si mal od začiatku prístup k lezeniu?

Vždy to boli iba skaly. Začínal som pred 19 rokmi. Vtedy sa liezlo len s oddielom. Fungovali sme spoločne v kluboch, tie sú aj teraz, ale metodika je teraz úplne inde. Brali nás vždy starí a keď povedali, že sa ide do Tatier, tak sme tam išli aj v zime. Išlo hlavne o to, že naši starší kamaráti mali horolezeckú výstroj a tú nám na akciách požičiavali. My, ako mladší, sme nič nemali, iba kopačky, ktoré si si mohol lacno kúpiť a začať liezť. Bolo to vlastne na tých starších lezcoch. Kde nás zobrali, tam sme liezli. Raz to boli Tatry, inokedy skalky, no stále sa niečo robilo a v partii vládla pohoda.

Ako si sa v lezení zlepšoval?

Zo začiatku to išlo rýchlo. Hneď som nabehol na športové lezenie. Mal som to šťastie, že som sa na začiatku úplne náhodne stretol s Rudom Tefelnerom. Začali sme spolu liezť a po roku sme nebáchali trojky a štvorky, ale pohybovali sme sa v cestách obtiažnosti 6, čo bolo v tých časoch pred temer 20 rokmi vrchol. Ďalší rok to už bolo v Maníne voľné prelezenia starých technických ciest a RP prelezy. Vtedy sme vlastne ani poriadne nevedeli, čo robíme. Nemali sme dosť materiálu, viazali sme do skôb slučky. Taká pravá divočina. Potom prišli súľovské časy. O tom sa už ale veľa popísalo a nerád by som sa opakoval.

Ako si pristupoval k tréningu?

Žiadny tréning. Ja som vždy hlavne liezol, liezol a liezol. Žiadna hrazda, nič. Až keď som si na Súľove prvýkrát zlomil nohu, začal som z núdze zhybovať, lebo som sa nemohol poriadne hýbať. O dva mesiace neskoršie som si zlomil druhú pri lezení na Porúbke. A tak som zase len zhyboval a zhyboval. Takto som začal vlastne trénovať. Ale naozaj ucelený tréning som mal až v roku 1994, keď sme sa s Andrejom Chrastinom a Ičom Kollárom pripravovali na majstrovstvá sveta do Ženevy. Bola to riadna drina a to bol odrazový mostík pre moje ťažké cesty Súľovské návraty, Olymp a Nový zákon na Súľove a v nasledujúcom roku aj na pieskoch.

Čo strava?

Jeden rok som sa snažil tak trochu experimentovať. Jedol som z mäsa len ryby, ale nezbadal som na seba žiadne zmeny. Možno mi to pomáhalo, ale viditeľné zmeny som nepocítil. Nebaví ma niečo si zapisovať, alebo porovnávať. Nikdy som nemal nejaký plán, podľa ktorého by som postupoval. Teraz však už dlhší čas rozmýšľam nad tréningovým plánom a aj sa niečo snažím robiť. Upravovať spôsob stravovania kedysi u mňa vôbec neprichádzalo do úvahy a ešte aj teraz nie som v takom štádiu, že by som si niečo veľmi zakazoval. Skôr k tomu pridávam vitamíny a ostatné doplnky výživy športovca.

Koľko rokov si vlastne pretekal?

S pretekaním som začínal ešte v časoch, keď sa liezlo na prírodnej skale a súťažilo sa v lezení iba na rýchlosť. Mal som tie akcie na Vtáčniku a na Beckove veľmi rád. Prestal som pretekať v čase, keď som cítil, že už nie som na špici. Som človek, ktorý keď sa neumiestni medzi prvými povedzme piatimi, prestane ho to baviť. Zistil som, že už na to nemám. A tak som sa na to vykašlal. Posunul som sa tam, kde mám ešte čo povedať. Mojím najlepším úspechom bolo 2. miesto na majstrovstvách Slovenska a na Svetových pohároch 18. miesto na rýchlosť v Ženeve a na obtiažnosť do štyridsiatky. Podobne ako naši chalani. V Slovenskom pohári to bolo skoro vždy do piateho miesta, až kým som prestal pretekať.

Si perfektný moralista, ako si to natrénoval?

Asi je to rokmi lezenia a na skalách som vyrastal. Naháňal som sa po strminách celé dni a získaval cit pre skalu. A potom som hlavne veľa liezol. Som taký typ, že keď leziem, nerozmýšľam nad tým, že by som mohol spadnúť.

Jedna vec ma na tebe fascinuje. Večer sa riadne zakciuješ a hneď ráno si schopný liezť ťažké veci a vôbec nevyzeráš roztrasený.

Je to asi lezeckými skúsenosťami. Po toľkých rokoch sa viem kontrolovať a povedať si, že sa vlastne nič nestalo. Ale myslím si, že je to už minulosť, pretože roky pribúdajú, telo neoklameš a už aj ja sa po drinkovaní zatrasiem.

Rád sóluješ?

Sú dni, keď nemám s kým ísť liezť. Nemám chuť sa vyprosovať, a tak idem sám. Sólujem do takej obtiažnosti, na ktorú s prehľadom mám. Teda sólujem úplne bezpečne, aspoň sa o to snažím. Nie som samovrah. Mám aj veľký sen, ale to si nechám pre seba. Už som to chcel uskutočniť minulý rok, lenže zatiaľ sa na to necítim. Prezradím, že je to v zahraničí a je to veľká, vážna stena.

Mal si prestávku, kedy o tebe nebolo počuť. Čo si vtedy robil?

Neprestal som úplne liezť, aj keď sa to o mne hovorilo. Liezol som, ale som sa nevyskytoval v určitých kruhoch ako dovtedy a to vyvolávalo zdanie, že neleziem. Nebol som v centre diania. Liezol som si len tak. Oženil som sa a musel som si zariadiť určité veci.

Čo ťa priviedlo späť k špičkovému lezeniu?

No, to je tá moja veľká ambicióznosť. Keď cítim, že by som mohol byť na výslní, tak sa riadne zatnem a to ma vrátilo späť.

Vždy si rád liezol na pieskoch. Čo sa ti na tom páči a kto ťa k nim pritiahol?

Pretože som taký moralista, tak sa mi na pieskoch veľmi páči. Sú špecifické tým, že sa na nich riadne vybojíš. Je to jedno z málo miest, kde si človek trošku uvedomí aj adrenalín. A je to aj prekrásny kus prírody. Teplice a Adršpach sú skvosty.

S robením ciest si začal ale nedávno. Pamätám sa na tvoj výborný článok o prvom kruhu.

Každý musí nejako dorásť, vyspieť. Tým nechcem povedať, že už som majster. Jedno je ale úplne isté: keby nebolo Igora Kollera, tak by som sa k tomu asi nikdy neodhodlal. Ukázal mi, čo sa dá na pieskoch povystrájať aj v ľahších cestách, v ľahších prvovýstupoch. Dá sa tu veľa zažiť a to bol vlastne veľký impulz do takéhoto lezenia. A faktom je aj to, že ma už po toľkých rokoch lezenia nebaví len cvakať expresy.

Aký máš názor na pôsobenie s Igorom?

Ja som potreboval Igora, aby trochu spropagoval moje výstupy a on zase, aby sa niečo ťažké vyliezlo. Igor mi v horách a na pieskoch ukázal strašne veľa vecí. Je to naozaj môj prvý veľký učiteľ, ktorý ma viedol k úspechom. Máš kopec kamarátov, s ktorými môžeš ísť liezť, poistí ťa a to je všetko. Ale Igor ma dokázal aj potiahnuť. Keď som už ďalej nemohol, tak nastúpil on a svojou fantastickou psychikou dokázal pokračovať. Veľmi si ho za to vážim. Ukázal mi krásu Marmolady. Je to taká dostupná stena pre nás a tak lezecky pekná, že som sa aj ja do nej zaľúbil. Ani Qualido nie je také. Tam, keď chceš urobiť novú cestu, tak sa narobíš ako v kameňolome. Náš vzťah nie je založený len na profesionálnej úrovni. Tu by som chcel vyzdvihnúť Igora ako môjho veľmi dobrého kamaráta. Tým, že dlhší čas spolu lezieme, vybudovali sme si pekný priateľský vzťah. Je založený na vzájomnej tolerancii. Uznávame jeden druhého. Aspoň ja to tak cítim.

Máš niečo, čo by si ešte o Forse si, forse no nepovedal?

Článok v Jamesáku vystihol podľa mňa pravú atmosféru toho, čo som zažil. Prvá dĺžka je fantastická. Strašne ma mrzelo, že som nebol na vrchole Qualida ako Igor a Peter Machaj. Strašne som to chcel, ale nezostal mi čas. Zameral som sa na našu novú cestu. Chcel som to dotiahnuť dokonca. Musel som tam cvičiť, naučiť sa ju a nakoniec vyliezť. Mám z toho dobrý pocit. Bol to rýchly prelez. Už pri prvých pokusoch som bol kúsok od úspechu. Potom som to musel ešte dvakrát napilovať a celkove na piaty pokus som to vyliezol. Nebolo to ukecanie cesty. Vyliezol som to, myslím si, v celkom dobrom štýle. A to, že to nie je žiadny kvak, potvrdzujú ohlasy na túto cestu od domácich borcov.

Aké máš plány na tento rok?

Dopredu nič moc neplánujem. Plány sú pekná vec, ale keď si ich nesplníš, tak je to zle. Úvod sezóny mi trochu nabúral výjazd do Španielska. V januári som začal trénovať a keď som už bol riadne rozmakaný, tak som sem vycestoval. Rozprával som sa s Tufim a ten ma upozornil, že sa mi bude ťažko znovu do tréningu vracať. Tento výjazd beriem ako tréning, a tak tu aj leziem. Snažím sa liezť maximálne veľa ciest a na OS. Celý tréning zameriavam na prelezenie cesty Olympiáda, to je narovnanie Olympu na Súľove. Už aby to padlo, lebo minulý rok som Olympiádu už skoro preliezol a padol som až za najťažším miestom. Okrem Olympiády chcem preliezť aj iné vážne cesty. Mám v pláne buchnúť voľne našu cestu Feo Maffei na Marmolade. Je to reálne, som o tom stopercentne presvedčený. Kľúčové miesto je v piatej dĺžke. Sú tam nity, žiadne morálové lezenie. Možno je problém trochu v smere v tejto dĺžke, ktorý budeme musieť asi zmeniť a potom to pôjde určite voľne preliezť. Toto sú moje dva hlavné ciele a potom ešte doliezť Fram. Potenciálni partneri sú jasní: Peťo Machaj a Igor Koller.

Bigwally?

Otrepaná a ošúchaná pesnička - financie a čas. To vieš, že ma takéto veci ťahajú. Poviem to ale tak, Marmolada ma stojí pár tisíc korún a taký bigwall, ako ste spravili vy napríklad v Grónsku, 50 - 60 tisíc. Nehovoriac o tom, že môžeš byť pod Trangom aj 2 mesiace a nič nemusíš vyliezť. Viem, kto neriskuje nemá. Ešte som však nedospel do takého štádia, že by som mohol odísť na dva mesiace.

Niečo k tvojim sponzorom?

Je jasné, že na prvom mieste je Trek Sport, i keď boli nejaké problémy. Po mesiacoch sa naša spolupráca znova obnovila. Dokedy to naozaj neviem. Moje poďakovanie si zaslúži Ludvík Nemec z Humenného a jeho firma Elektromontáže, ktorá ma tiež finančne podporila v minulom roku. Ďalej je to firma Triop, ktorá mi pomohla v rozbehu obchodu a vlastne mi umožnila robiť jej zastúpenie na Slovensku. Nie je to len jednorázová pomoc, ktorá je závislá na lezeckých výkonoch, ale perspektívny pracovno-obchodný vzťah, ktorý by mi mal prinášať finačné zabezpečenie. Je to fakt super, pretože nie je nič lepšieho, ako keď sa ti koníček stane zamestnaním a ako vieš, Triop robí lezečky, ktoré stoja za to. A sú stále a stále lepšie, čomu nasvedčuje aj počet špičkových lezcov, ktorí na Slovensku, aj v Čechách v lezečkách tejto značky lezú. Pripomienkujú každý model, na čo sa Triop snaží reagovať.

Tvoja firma?

Živnosť mám otvorenú od roku 1990. Robil som predtým stolárčinu a kadejaké iné veci. Teraz mám zástupenie českej firmy Triop. Snažím sa robiť tak, že 2-3 dni sa starám o obchody a zvyšok leziem. Nemám to zatiaľ tak rozbehnuté, aby ma to celého pohltilo, no to by som ani nechcel. Zatiaľ ma to uživí. Podliepam lezečky, predávam Triopy a navyše mám zastúpenia firmy Sam Hawkins, ktorá dodáva polartecové oblečenie rozličného druhu od poľskej firmy Mount and Wave a občas postavím stienku na bouldrovanie.

Rád staviaš steny?

To ma veľmi baví, nerobím to pre peniaze. Niečo po tebe zostane, vidno, že je to tvoja robota. A keď sa ľuďom na nej dobre lezie, máš dobrý pocit.

A cesty na preteky?

To je vždy špecifická vec. Dvom tretinám ulahodíš a tej tretej, ktorá nevyhrala, nie. Postaviť cestu, ktorá by sa páčila všetkým a ešte im aj vyhovovala, to nie je asi možné. Výška lezcov zohráva veľmi dôležitú úlohu. Vždy sa to snažím urobiť na 100 percent a každú cestu si preleziem a špekulujem, kde dať chyt a kde sa vlastne lezci rozradia.

Aký máš vzťah k JAMESu?

Cítim určitú podporu, ale človek je vždy nespokojný. Je tu dobré zázemie. Dostávam peniaze, čo mi dáva JAMES za výstupy a reprezentáciu. Cítim to ako významnú podporu pre moje lezenie. Peňazí je vždy málo, ale v rámci možností, ktoré JAMES má, je veľmi dobré, čo pre lezcov naša organizácia robí. A či by mohol JAMES urobiť viac? Samozrejme, že by mohol viac. Napríklad zohnať nejakého generálneho sponzora. Ale presne do toho nevidím. Čiže na záver: som spokojný, ale aj nie som spokojný, ako každý človek, no o to je lepšie diskutovať na ukončení sezóny. Som zvedavý, koľko nás tam tento rok príde a hlavne reprezentantov.

Máš nejaké zdravotné problémy?

V podstate nie. Teraz ma bolí rameno, lebo som robil blbosti a naložil som si pri posilovaní veľkú záťaž. Ale to je v pohode. Nedávam si pozor. Leziem aj v zime ťažké veci na skalách bez nejakého vážnejšieho rozvičovania.

Budúcnosť?

Liezť určite neprestanem. Nebudem sa nasilu trápiť, aby som sa udržal na špici. Ak prestanem byť dobrý na skalách, udriem do bigwallov a do hôr. Ak mi bude zdravie slúžiť, chcel by som v päťdesiatke liezť tak ako Igor Koller a Fero Piaček a mať ich lezecký entuziazmus. Budem sa snažiť spraviť pre lezenie, čo najviac, pretože som pri ňom zažil mnoho krásnych a neopakovateľných chvíľ a chcem vrátiť skalám a prírode všetko to, čo som doteraz od nich dostal.