Rok pod Rysmi
(Jamesák 2001/1)

Peter Hargaš

Uplynul rok, čo ničivá snehová lavína vážne poškodila Chatu pod Rysmi. Takmer okamžite sa vynorilo množstvo problémov, sporov a otáznikov okolo budúcnosti tejto najvyššie položenej tatranskej chaty. Kľúčová otázka, od ktorej sa odvíjalo všetko ostatné, však bola iba jedna: opravovať stavbu, ktorá stojí priamo v dvoch lavínových dráhach alebo stavať novú chatu vyššie, na bezpečnom mieste? Začiatkom januára sa veci pohli a to, čo sa ešte na jeseň zdalo ako nerealizovateľné, zrazu vyzerá ako reálny projekt výstavby novej chaty na novom mieste. Uplynulý rok v Dolinke pod sedlom Váha zhodnotil a najnovšie informácie pre Jamesák porozprával chatár Viktor Beránek.

Lavína spadla na chatu pravdepodobne 31. januára, presne to samozrejme nikto nevie. Zistili sme to 3. februára a hneď na ďalší víkend sme začali vykopávať spod snehu nejaké veci, ktoré boli rozhádzané okolo chaty... proste, aby sa zachránilo, čo sa ešte dá. Takže v prvej fáze boli tie zimné brigády, ktoré mali svoje kúzlo, pretože tam bolo hromada snehu, cesta bola neprístupná, zväčša snežilo a bolo zlé počasie. Obyčajne na sobotu a nedeľu som vyhlásil brigádu s heslom „lopata“, lebo každý si musel doniesť lopatu. Hore som toľko náradia samozrejme nemal a tie, čo boli na chate, aj tak ostali pod lavínou. Pomáhať chodilo naozaj veľa ľudí, niekedy na sobotu prišlo aj 60 – 70 brigádnikov, v nedeľu tak 40 – 50. Aj touto cestou by som chcel všetkým ešte raz poďakovať. Samozrejme, boli to hlavne horolezci, pretože cez ten ľadový prah sa bežný turista nemohol dostať hore. Niekoľko ľudí nám aj tak popadalo, mali sme dokonca aj dva úrazy. Jeden novinár si tam zlomil rebrá a potom jeden brigádnik pri chate vykopal z lavíny fľašu slivovice a pretože mu bola zima, tak ju vypil, lenže potom zasa chudák v tom strmom úseku spadol.

Situačný nákres.

V marci začalo veľa snežilo, takže práce sme museli prerušiť. To, čo sme odhrabali, znovu zasypalo, zafúkalo a hrozilo, že spadnú na chatu ďalšie lavíny, ktoré by nás mohli zasiahnuť. Veci, ktoré sme vykopali, sme ukladali dolu do jedálne, ale potom v tom intenzívnom snežení počas ďalších dvoch mesiacov už nebolo čo kopať a prečo kopať. V polovici apríla chatu bez strhnutej nocľahárne skoro nebolo vidieť. Tam bolo okolo 4-5 metrov snehu. Na Štrbskom Plese napadlo minulý rok postupne vyše 800 centimetrov snehu (!)

Pekne počasie prišlo až 15. apríla. Pamätám si to preto, lebo vtedy som žil počasím veľmi intenzívne. Začali sme znova chodiť hore a prvú sme chceli urobiť provizórnu strechu, kým prídu jarné dažde, aby to nezatekalo. Znova začali horolezecké brigády s odhadzovaním snehu. Ale potom TANAP zakázal vyvážanie dreva na chatu helikoptérou, ktoré sme potrebovali na zastrešenie. V tej dobe sa totiž rodia kamzíčie mláďatá. Samozrejme, to sme museli rešpektovať a v opravách sme až do 10. júna nepokračovali. Natiahli sme hore akurát veľký igelit, ktorý bol však nanič a keď prišli prvé dažde, tak celá chata zhora zatiekla. No čo bolo horšie, aj zozadu prerážala voda, celá chata bola mokrá a vnútri bolo na podlahe 15 až 20 centimetrov ľadu, všade viseli cencúle, všetko sa napilo vlhkosťou – a začalo to plesnivieť. To bola hotová katastrofa.

Potom však prišli nové brigádnické posily, hlavne dievčatá a začali to neustále sušiť, utierať, sušiť, utierať... No a my sme sa medzitým snažili postaviť provizórnu strechu a podarilo sa nám to do 20. júna. A v týchto podmienkach sme vhupli do začiatku turistickej sezóny. Vtedy už prichádzali ďalší brigádnici, hodne aj z Čiech a pomáhali pri oprave a odpratávaní trosiek v doline, ktoré boli rozmetané asi na 40 000 m² – približne v šírke 100 metrov a dole pod chatou asi 400 metrov, až nad vodopád. Trosky sme zbierali až do jesene, na chate sme dorábali okná, utesňovali nadstavbu, ale ako sa v septembri začalo ochladzovať, tak hore v nocľahárni už bolo dosť nepríjemne, lebo nie je zateplená. Proste všetko je v provizóriu, ale do chaty netečie a sezóna sa v nej dala prežiť. Dnes už viem, že tržby boli nižšie o polovicu, vypadli horolezecké oddiely, ktoré bývali na chate ubytované, pretože v tých núdzových podmienkach, keď tam boli aj brigádnici, sme vlastne nechávali prenocovať len pasantov.

Celkove sa odpracovalo asi 3500 hodín, pomáhať prišlo asi 700 ľudí, každý teda priemerne odpracoval asi 5 hodín. Samozrejme, niektorí tam boli len chvíľu a iní celý mesiac. Keď som to prerátal, tak mohli byť urobené práce v hodnote okolo 800 000 korún. Podľa môjho odhadu brigádnici zniesli na Popradské pleso asi 15 až 20 ton trosiek, ktoré sa odvážali v kontajneri. Nič neostalo v doline, nič sme nezahrabávali pod skaly... No a hlavne drevo sa vynášalo zase hore k chate. A títo ľudia to robili zadarmo, my sme im zabezpečili akurát stravu.

Takže taký bol stav na jeseň: chata provizórne zastrešená, ale inak sa tam žiadne iné úpravy nerobili. Pokiaľ ide o financovanie, tak od sponzorov sa zohnalo asi za 100 000 Sk materiálu. Boli to okná Velux, strešná krytina, dosky, práce urobené firmami zdarma pri kladení krytiny... Asi ďalších tristotisíc bolo vynaložených na opravu chaty – dopravu materiálu helikoptérou, na stravu brigádnikov a nákup krovov.

Dosť sponzorov sa však ponúkalo na pomoc pri stavbe novej chaty na novom, bezpečnom mieste. Pravda, v lete sme nemali dosť času venovať sa tomuto problému či nová či stará, sezóna bežala naplno. Po sezóne vyvstala otázka, čo ďalej. Jedna možnosť bola nechať ju tam, kde je a postaviť nejaké protilavínové zábrany alebo postaviť novú chatu na novom mieste mimo lavínovej dráhy. Po mojich skúsenostiach, keď to na chatu spadlo asi šesťkrát, som presvedčený, že stopercentne bezpečná bude len mimo lavínovej dráhy. Druhá alternatíva postaviť tam nejaký bunker sa mi nezdá aj preto, že by bola tmavá, lebo okná by museli byť malé a jej funkčnosť by bola obmedzená. Javila sa mi ako horšia možnosť, hoci som ju nevylučoval. Takže ja som išiel do najlepšej alternatívy: chata na novom mieste, slnečnom, kde by spĺňala ekologické, hygienické aj bezpečnostné podmienky. Chata má stáť sto rokov a nie do pádu ďalšej lavíny... Navyše skúsenosti aj zo zahraničia hovoria, že žiadne protilavínové zábrany nie sú stopercentné.

Klub slovenských turistov nebol jednoznačne proti výstavbe novej chaty na novom mieste, ale aj podporoval rekonštrukciu. Tam to bolo nerozhodné, kým ostatní dvaja majitelia boli za nové miesto. Problém však bol, kde vziať na to prostriedky. Ale teraz koncom roku sa dala dohromady skupina ľudí, mali sme viac času a ukázala sa reálna možnosť, ako získať z určitých európskych fondov peniaze. A to bol asi prelom, majitelia sa zhodli, že by sme sa pokúsili zohnať peniaze a rozbehli sa administratívne práce súvisiace s výstavbou novej chaty na novom mieste. Teraz záleží na tom, či sa nám podarí vybaviť výnimku zo zákona ohľadom životného prostredia, prenájom nového pozemku, zameranie atď.

Odhadujeme, že kompletné náklady na stavbu by boli asi 16 až 20 miliónov korún, pričom 70 percent by sa pravdepodobne vykrylo z fondu, niečo by sme získali od sponzorov a niečo by sme vložili my. Nie je to neprekonateľná suma a myslím, že to teraz vyzerá veľmi nádejne. Oproti makete je projekt trocha pozmenený, ale v hrubých rysoch zodpovedá prvému návrhu. Bol by to dvojpodlažný objekt, lôžková kapacita by bola znova 14 ľudí, ale nocľaháreň je navrhnutá väčšia. Pre horolezcov je zaujímavé, že súčasťou chaty by bol tzv. winterraum alebo bivak, dolu s kuchynkou, hore by mohli prespať aj keby bola chata zatvorená. Počítame s vykurovanou sušiarňou vecí a topánok, s izba horskej služby a ubytovanie personálu. V chate by boli aj nádrže na vodu. Vchod je orientovaný na juh, takže by dostávala plné slnko aj v zime. Je to slnečné miesto, takže by sa dali využiť slnečné kolektory a na neďalekom hrebienku by bolo možné umiestniť vrtule, pretože tam je ťah vetra stabilný.

Otvorené by bolo v lete, na zimu by bol bivak a už by záležalo len na dohode s TANAPom a životným prostredím, či ju otvoriť aj na zimu pre horolezcov. Samozrejme, že nové miesto je absolútne chránené pred lavínami. Tak ako na Lomničák nám nikdy nespadne lavína, tak ani ten hrebeň nemá odkiaľ spadnúť. Ďalšou výhodou tohto miesta je, že tam nikdy nebude päť metrov snehu, pretože je to hrebeň a vietor sneh vyfúka. Zato v tej dolinke nemáš šancu nájsť vôbec vchod do chaty, aj keby tam bol ten bivak. Nedostatok vody je jeden z hlavných protiargumentov, ale i to je riešiteľné. Podobne ako v Alpách na vo väčších výškach alebo v Dolomitoch, kde je priepustné podložie, musí sa zachytávať povrchová voda do rezervoáru a z neho sa potom čerpá do chaty. Je tam vhodná depresia, zárez, kde voda prirodzene steká a dalo by sa vytvoriť umelé jazierko tak, aby splývalo s prírodou a zapadlo do terénu.

Keby sme vybavili potrebné papiere a všetko by sa darilo podľa plánu, tak už tento rok by sa mohlo začať niečo robiť. Zatiaľ hlavne za pomoci brigádnikov, pretože tie peniaze nám ešte asi nenabehnú. No po dohode s TANAPom by sa možno mohol začať stavať chodník k budúcej chate. Určite nás čaká veľa práce aj problémov, ale vidím jeden veľmi dobrý moment v tom, že projekt novej chaty zasa trochu stmelil záujmy KST, JAMESu a lyžiarov a znova pracujú na niečom pozitívnom.

Retro

Pôvodne bola chata pod Rysmi prízemná, koncom sedemdesiatych rokov bola pristavaná nocľaháreň. Poprosili sme Petra Rajeca, chatára v rokoch 1969-1978, aby nám napísal zopár riadkov na aktuálnu situáciu v dolinke pod sedlom Váha.
Prestavba sa konala počas letnej sezóny 1977, trvala asi 100 dni a počas prestavby bola chata úplne zatvorená. Projekt vypracovali Ing. arch. Petro a Ing. arch. Marenčák. Otázka bezpečnosti pred lavínami bola teoreticky riešená formou zábran, prakticky to však bola nerealizovateľné pre neestetickosť, veľký zásah do prostredia a veľkú finančnú náročnosť. O novom mieste sme neuvažovali, nakoľko jediný zdroj vody je v oblasti terajšej chaty. Pôvodne však mala chata stáť pod vrcholom Rysov zhruba 500 metrov severovýchodne od miesta, ktoré vybral Viktor. Kvôli vode to však nebolo zrealizované. Základy sú ešte stále viditeľné.
Na výstavbe chaty mali značný podiel horolezci. Striedali sa v týždenných turnusoch z horolezeckých oddielov - vždy 10 až 12 ľudí - približne od 15. júna do 30. septembra 1977.
Zo Slovenska brigádovali 4 oddiely, z Čiech prišlo 5 oddielov, profesionálne pracoval Viktor a ja, plus niekoľko brigádníkov z Tatier, ktorí pomáhali viac ako týždeň. Pracovalo sa od šiestej ráno do tmy alebo aj dlhšie. Organizácia práce bola náročná, pretože na stavbe nebol nikto s odborným vzdelaním či praxou. Vtedajší podnik Tatranská správa účelových zariadení ČSZTV mi plne dôverovala a nedodala žiadneho stavbára. Práce sme robili tak, ako sme si predstavovali technologické postupy, čiže najprv sme odstránili všetko staré s výnimkou obvodových múrov - vrátane strechy - a potom nasledovali rekonštrukčné práce zvonka aj znútra. Odbornú robotu (drevený krov, osadenie okien, pokrývanie strechy plechom) urobili vyslaní majstri z podniku v rekordnom čase, pretože nemienili druhýkrát absolvovať cestu na chatu...
Čo sa zmenilo? Nové podlažie slúžilo ako nocľaháreň pre 16 osôb a tiež pre personál (cca 5 ľudí). Predtým bola jedáleň rozdelená závesom, v oddelenej časti boli 3 poschodové postele pre 12 nocľažníkov a personál mal dvojposteľ nad kuchyňou. Ďalšie zmeny: nové okná a vnútorné izolácie, pretože pred rekonštrukciou mala kamenná chata iba divadelnú omietku zo sadry, čiže bola veľmi vlhká. Pribudli nové priestory na skladovanie tovaru a pre chatára. Vtedajšia turistická organizácia pravdepodobne ani nevedela, že sa niečo rekonštruuje. Jedinou pomocou z tejto strany bolo vynesenie asi 8000 tehál cez mládežnikov pri výstupe mládeže na Rysy v roku 1976.
Podporujeme Viktorovu ideu postaviť modernú chatu na novom mieste, kde by bola bezpečná pred lavínami. Viktor má vodu vyriešenú a ostatné argumenty hovoria jednoznačne v prospech nového miesta. Myslím si tiež, že opätovná rekonštrukcia by bola finančne náročná, lavínam však nezabráni.