Puncak Jaya
(alebo expedícia v štýle Indianu Jonesa)

Napísala a vyfotografovala: Martina Braunerová

Desiateho novembra minulého roku sme poprvýkrát v histórii slovenského a československého horolezectva vystúpili na najvyšší vrchol Austrálie a Oceánie – Puncak Jaya (punčak džaja), niekedy uvádzaný aj ako Carstensz Pyramid vysoký 5030 m. Nachádza sa v jednej z najneprístupnejších oblastí na svete, v západnej časti ostrova Nová Guinea Irian Jaya (dnes i West Papua). Na vrchol vystúpili: Peter Hámor, Martina Braunerová, Miro Čermák a vedúci expedície Rudo Švaříček z Brna.

Potom, čo preletíme 15 000 km a niekoľko tisíc rokov vývoja ľudskej civilizácie, 25. októbra pristávame v Jayapure, hlavnom meste provincie Irian Jaya. Rudo nás už čaká na letisku. V prvej hodine nášho pobytu na Novej Guinei nám líči beznádejnosť našej expedície. Povolenie na výstup je zatiaľ v nedohľadne. Slovenské veľvyslanectvo nás varuje pred nepokojmi, český veľvyslanec nám natvrdo odkazuje, že nemáme žiadnu šancu. I potom, čo Rudo sám čelí lukom a šípom miestnych bojovníkov, v dôsledku infekcie nepočuje na jedno ucho, pokúša sa vyriešiť dva fatálne problémy – vybaviť povolenie na výstup a zabezpečiť dopravu pod kopec. Získať permit na Puncak Jaya je náročnejšie ako na Everest. Nie je možné to vybaviť na diaľku z Európy a ani úspech v Indonézii nie je v žiadnom prípade zaručený. Aj tento rok sa tu otočilo na opätku niekoľko expedícií. Problém povolenia riešime za pomoci miestneho papuánskeho bossa.

Zverujeme mu naše pasy a značný obnos peňazí a dúfame, že ho ešte niekedy uvidíme. Vybavenie povolenia trvá niekoľko dní. Čas čakania si krátime na pobreží. Náš papuánsky spojenec prilieta v stanovený čas z Jakarty i s povolením. Máme radosť. Po detailnejšej prehliadke zisťujeme, že doklad pravdepodobne nie je falošný a my sme o čosi bližšie k nášmu cieľu.
Druhým vážnym problémom je doprava. Do centrálnej oblasti sa dá dostať iba letecky. Na ostrove je niekoľko misijných spoločnosti, ktoré vlastnia malé niekoľkomiestne lietadielka. S nimi sa pokúšame dohodnúť na preprave. Mimochodom, za posledný týždeň havarovali tri lietadlá, jedno z nich leží na letisku v Ilage... Náš odlet sa podarí naplánovať do Beogy medzi lety kňazov a materiálu na jednom z mála lietadiel schopných letu.

Beoga

K lietadlu nás príde privítať celá dedina. Mladí, starí, muži i ženy. Každé lietadlo je udalosť. Letisko je len niekoľko sto metrov dlhá lúka uprostred dediny. Najzvedavejšie sú deti. Pristupuje k nám zlovestne vyzerajúci muž v tielku a v trenírkach, s puškou na pleci snáď z druhej svetovej vojny. Pýta sa nás, či máme povolenie. Ak nie, tak nás rovno „zašije“. Sme v zakázanej oblasti a tento muž je miestny policajt. Rudo sa snaží nadviazať kontakt so starostom. S domácimi komunikuje po indonézsky. Strávime tu dva dni v domčeku po misionároch, čakajúc na našu batožinu, ktorá sa nevošla s nami do lietadla. Jarda Köpl už od príletu trpí akútnym zápalom zuba. Dávame mu silné analgetiká. Po dvoch dňoch so slzami v očiach letí z Beogy domov.
S miestnymi znalcami diskutujeme o ceste do základného tábora. Zdá sa, že dvaja muži trasu poznajú. Keďže žiadne mapové podklady v primeranej mierke neexistujú, sme úplne odkázaní na nich. Spomedzi miestnych lovcov a roľníkov najímame deväť nosičov.

Cesta

Tretieho novembra vyrážame. Prvá noc je chladná. Nosiči spia pod širákom. Sú takmer úplne nahí a bosí. Ráno klepú kosu a sú namrzení. Väčšina z nich to chce zabaliť, podmienky sú náročné aj pre nich. Naši „kotekáči“ (koteka – ochrana na penis používaná v celej papuánskej oblasti) nie sú zvyknutí nosiť taký ťažký náklad a hlavne vedia, čo ich na ceste čaká. Nosičská mzda už na druhý deň stúpa na 2,5-násobok. Bez nich nemôžeme ďalej. Druhý deň vstupujeme do lesa. Do vlhkej blatistej tropickej džungle.

Jeden z nosičov mačetou presekáva cestu. Napriek tomu, že je teplo, obliekame si dlhé nohavice. Lesný porast je nepríjemný – ostrý a pichľavý. Proti všadeprítomnému blatu nám poslúžia návleky proti snehu. Prales je mimoriadne hustý, cesta niekedy vedie po spadnutých kmeňoch stromov. Kmene sú často spráchnivelé, ale vždy mokré a šmykľavé. V prvých dňoch cesty sú pády časté, dokonca i jeden z nosičov zhučal dole stráňou. Pri páde si zlomil koteku, ktorá sa stala problémom dňa. Odreninám a škrabancom sa nevieme vyhnúť. Sme stále mokrí a špinaví a rany zanesené blatom sa takmer nehoja. Poprvýkrát v živote vidím pijavicu: Bužíruje si na mojom predlaktí. Počas pochodu niekoľko razy prekračujeme rieku – po lianových mostoch alebo po kmeňoch stromov. Náklad prepravujeme pomocou provizórnej lanovky z lana. Druhú a tretiu noc trávime v lese. My štyria v stanoch, nosiči v rákosových loveckých chatrčiach. Uprostred chatrče kúria. Večer varíme jedlo a čaj, vodu používame takú, aká je. Z rieky, potoka aj mláky. Niekedy má farbu, akoby v nej stál dva mesiace bicykel. S tým nič nenarobíš. Po niekoľkých dňoch zisťujeme, že sa dá piť aj neprevarená. Vnútornú dezinfekciu cesnakom a horcom samozrejme nezanedbávame. Poobede každý deň prší. Štvrtý deň vystupujeme nad 3000 m n.m. na obrovské náhorné plató Kemabu. Planina je pokrytá akousi palmovo-papraďovou vegetáciou pripomínajúcou druhohory. Chýbajú tu už len dinosaury. So stúpajúcou nadmorskou výškou sú noci stále chladnejšie. Teplota klesá blízko k nule. Aby nosiči prežili noc, požičiavame im naše vlastné oblečenie – gore-texové a flysové bundy, nohavice, topánky. Nocujú ako sa dá – v jaskyni alebo pod skalným previsom. Nosia so sebou aj luky a šípy. Počas pochodu batohy šmaria do kríkov a vyrážajú na lov. Inak sú milí. Nechce sa nám veriť, že sú to bývalí kanibali. Netrúfame sa ich opýtať, koľkí z nich ochutnali ľudské mäsko.
Postup trvá ďalšie tri dni. Na siedmy deň ráno konečne vidíme Puncak – masívnu vápencovú stenu sčasti pokrytú snehom. Masív je skutočne nádherný.

V stene

Základný tábor je takmer pod stenou vo výške 4200 m. V noci sneží. O tretej ráno skúmame počasie. Mrholí a je hmlisto. Odchod odkladáme o hodinu. O 4.00 je jasno. Vyrážame. Vystúpiť na vrchol plánujeme Harrerovou cestou. Vystupujeme v dvoch dvojkách – Peter s Rudom a Miro so mnou.
Harrerova cesta vedie kútom v 910-metrovej stene na hrebeň a potom hrebeňom na vrchol. Cesta je z väčšej časti zaistená fixami a štandami. Jej obtiažnosť je väčšinou IV-V, miestami VI+ UIAA. Kvôli čo najrýchlejšiemu postupu istíme iba na štandoch. Peter s Rudom sú na vrchole okolo 11.30, my dvaja s Mirom asi o 30 minút neskôr. Za nezvyčajne pekného počasia sa nám podarí zostúpiť rovnakou cestou do 16.00 až pod stenu.
Juhozápadná stena ponúka veľké možnosti horolezeckého podnikania v nespočetných špárach, kútoch a platniach. Tvorí ju pevný, mimoriadne ostrý vápenec. Radi by sme na vrchol vystúpili aj inou cestou, bohužiaľ už nemáme dosť času. Okrem nás sú v BC dvaja Argentínčania a Američan. Poobede dorazila skupina Rakúšanov. Práve o nich sa domnievame, že prišli vážne podnikať. Nevydržali tu však ani 24 hodín.

Návrat

Po niekoľkých dňoch v základnom tábore musíme pomýšľať na návrat. Nosiči sú už dávno preč. Rozhodneme sa, že sa na cestu vydáme sami. Ako prví vyrazíme my s Mirom. Do dvoch batohov si zabalíme všetky veci, ktoré nám cestou tam niesli štyria nosiči. Sme aklimatizovaní a cítime sa dobre. Za päť dní chceme sami zvládnuť to, čo s nosičmi za sedem. Bez mapy, po pamäti sa vydávame do Beogy. Po dvoch dňoch večer nás odpočívajúc v rákosovej chatrči našiel jeden z nosičov. Z jeho príchodu máme radosť. V lese nám pomôže s batožinou. Pochodom od rána do zotmenia postupujeme rýchlo. Nocujeme v rákosových chatrčiach. Piaty deň popoludní za dažďa prichádzame do dediny. Po peripetiách na ďalší deň odlietame do Jayapury. Rudovi a Petrovi sa podaril návrat cez letisko v Timike.

Resumé

Úspech našej expedície je výsledkom zhody viacerých okolností. V prvom rade veľkého úsilia všetkých zúčastnených, predovšetkým vedúceho expedície Ruda Švaříčka. Vďaka jeho cestovateľským skúsenostiam a mimoriadnemu organizačného talentu sa nám podarilo do základného tábora vôbec dostať, čo je samo o sebe úspech. A nakoniec sme mali aj kus šťastia. Obišli nás tropické nemoci a vážnejšie úrazy, nezablúdili sme (a to sa tam dá veľmi rýchlo a kvalitne) a ani vážnejšia smola sa nám nelepila na päty. Najviac nás mrzí, že sa nepodarilo vyliezť pre krátkosť času viac ciest a nejaký ten prvovýstup. Išli sme do oblasti, o ktorej sme boli schopní zistiť len minimum informácií. Na Papui sa čokoľvek len veľmi ťažko plánuje. Možno nabudúce.

Stručný sprievodca (v krajine kanibalov)

Nová Guinea sa nachádza v Tichom oceáne. Roku 1963 bola umelo administratívne rozdelená 141. poludníkom na Papuu Novú Guineu, ktorá je samostatným štátom a na provinciu Irian Jaya, patriacu Indonézskej republike. Ostrov sa nachádza v rovníkovom pásme, čomu odpovedajú klimatické podmienky a typy vegetácie. Centrálnou oblasťou sa tiahne pohorie vystupujúce nad 5 000 m, ktorého súčasťou je i Puncak Jaya. Na severe v povodí rieky Mamberamo sa rozprestiera nížinný tropický dažďový prales. Úpätie centrálneho pohoria do výšky 3000m pokrýva horský tropický dažďový prales. Nad 3000 m sa rozprestiera obrovské náhorné plató s krovinatou a sukulentnou vegetáciou. Samotný Puncak Jaya tvoria mohutné vápencové bloky a sčasti je pokrytý vrstvou ľadovca.
Irian obývajú prevažne etnickí Papuánci, žijúci v stovkách kmeňov. Z nich najpočetnejší sú Daniovia. V horských oblastiach žijú izolované kmene, často bez akýchkoľvek kontaktov s civilizáciou.
Na Novej Guinei sa zastavil čas. Zhruba na 8000 tisíc rokov. Podnikať horolezeckú expedíciu v podmienkach tropického neolitu je náročné. A bolo.