text a foto: Peter Schmidt

Zdravím každého priateľa hôr, lezenia a predovšetkým dobrej vôle - týmito pár riadkami by som vám rád priblížil malé dobrodružstvo z Álp - z lezenia po strmých skalnato-ľadových stenách severného Talianska, kde sme prežili sériu horšieho počasia a po poldruha týždni sa nám podarilo vyliezť jednu peknú cestu v juhozápadnej stene masívu Grandes Jorasses, na vršok známeho Pnt. Whymper 4184 m. V stručnosti priebeh našej malej expedície, ktorú sme pôvodne nazvali podľa prvého cieľa masívu Monte Rosy (konkrétne Dufourspitze), kde po týždennom obliehaní sme po dvoch pokusoch museli nakoniec otočiť naše kroky späť a zo sedla Lisjoch sa vrátiť do Base Campu pod masívom neďaleko dedinky Tressoney la Trinitte. Túto stenu z talianskej strany na Monte Rosu som vybral kvôli jej veľkosti a kráse - no a predovšetkým pre jej prístupnosť a strmosť, ktorá bola atraktívnejšia ako jej náprotivná strana Gornergratu zo Švajčiarska.

Prvý pokus na tete Róze stroskotal v totálnej fujavici, kde sme prebivakovali (niečo nad 3000 m) a po mrazivej prebdenej noci a 10 cm novej snehovej pokrývke sme to spolu radšej otočili, nechali nejaký materiál na neďalekej chate Mantova a šli sme sa nadol trošku rozmraziť - zotaviť. Nasledujúci postup to istilo Lago di Viverone a prekrásne okolie na teplom brehu... no opäť po chvíli pohľadu na strmý masív jej steny, ktorý nám veľmi pripomínal pohľad na známy masív 5-tich pokladníc "Kanču" ... hneď pri prvých náznakoch zmeny času - roztrhaniu mrakov ... silnejšom vetre nad hrebeňmi, sme znovu pod 20 kilovými báglami začali naberať už známych 1800 výškových metrov k našim odloženým veciam a po vyzdvihnutí pokračujeme ešte hodinku ďalej... kde sa však dostaneme do hustej hmly a slabšieho sneženia... O tretej hodine nadránom sa rozprestiera síce hviezdná obloha nad masívom tohto krásneho sveta ľadovcov, no veľmi silný nárazový vetrisko nedovolí ešte podniknúť prvý krok ... a tak čakáme do piatej. Vyrazíme - tempo musíme prispôsobiť spoločnému kroku lanového družstva - no predovšetkým okolitým podmienkam. Prudký vietor, ktorý sa opäť zdvihol doobeda, poond... mráz a predovšetkým hmla, ktorá zliala do jedného celku nebo so snehom pod nohami ... nás v spomínanom sedle vo výške 4300 (hodinku a pol od vršku Dufouru) - na hrebeni, hranici medzi Talianskom a Švajcom otočili na zostup... snáď niekedy nabudúce.

Po načerpaní síl a predovšetkým novej motivácie - sme sa rozhodli týmto pekným údolím Aosty potiahnúť ešte ďalej proti toku rieky a skúsiť šťastie na stene Jorassov. Stena bola mierne zatiahnutá ešte deň trpezlivosti a priniesol ovocie. Respektíve musím podotknúť ťažko vyslúžené ovocie. Na malú chatku Bocatella (ktorá slúži bez chatára vo výške 2800 m v podstate SENZA LIRO – GRATIS, veľmi kvalitne horolezcom k dispozícii!) sme vybehli skvele aklimatizovaní za 2 a pol hodiny od parkoviska v dedinke Plancipieux. Nasledujúci deň bezvetrie, nočná obloha posiata hviezdami a jas ľadovca všade navôkol len tak lákal ... vyrazili sme, no tempo bolo veľmi pomalé - napriek výbornej kondícii každého z nás, striedaniu sa v prešlapávaní miestami vyše kolien hlbokej stopy a bezproblémovom prispôsobení sa na výšku - sme robili len 150 výškových metrov za hodinu. A to nám nemohlo stačiť na vršok a späť, keď sme sa zdržali ešte v dvoch mixových dĺžkach III stupňa obtiažnosti, ktoré nám stáli v ceste a museli sme preliezť tieto dve skalné bariéry medzi ľadovcami Plancipieux a Jorasses. V ten deň sme sa museli otočiť vo výške 3700 m.

Časová rezerva, silná túžba a pevná vôľa nejako prispeli k tomu, že sme pozbierali poslednú chuť do zápasu viac menej so sebou samými a dali ešte jeden - posledný pokus. Tentokrát úspešne. Prvú časť ľadovca - výšvih v skalnej bariére a hrebeň pod serakmi previsnutého brala, kde sme museli rýchlo spraviť traverz strmého lavínozného žlabu (50-60 st.) sme preliezli za necelý polovičný čas ako prvýkrát. Potom len nepopustiť na tempe, predné hroty mačiek zabodnúť do firnového zmrznutého svahu spadajúceho z vrcholu do žľabu - cepín, hroty ... pnutie v lýtkach - preteky s časom - so slnkom, osvecujúcim náprotivnú stenu Rochefortov, ktoré premieňalo ľadovec s týmto týždenným nánosom nového prašanu na ťažkú kašovitú masu ton snehu na spadnutie, kde sa človek musí poriadne zapotiť, aby napredoval ako tak vpred. Krásny pohľad do hlbín severnej steny a na ľadovce Francúzska, rozľahlý tiahly Meer d. Glase, hrebeň Rochfortov na Blanku, ako i stena Brenvy, Pilier d.Angle, Aigle d. Midi v pozadí. Krásne chvíle - po boku priateľa na samom rozhraní medzi zemou a nebesami. Potom už len vrcholová snímka a rýchlo vycúvať z tejto steny ... čaká nás cesta 1100 km autostrádami Talianska, Švajčiarska a Rakúska až domov.

Vďaka za účasť chlapci – vďaka za pozornosť čitateľom Jamesáka, verím že náš malý príbeh zaujal - v prípade záujmu poskytnem podrobnejšie info či zopár fotiek (číslo 0903/945 825). Odporúčam túto krásnu náročnejšiu túru - z hladiska času a jej prístupnosti, pre dobre trénovaných lezcov, polohou situovaná v srdci Savojských Álp - popri peknom mixovom lezení núka veľmi krásne výhľady na celú skupinu Monte Bianca. Výhoda - málo lezcov zaručuje hromadný dav na neďalekom populárnejšom hrebeni Blanku. HORE ZDAR!