Ivan Doktor Žila, HK Exkrement Martin

Sedím si tak na štande tretej dĺžky, ale bohvieako bezpečne sa teda necítim. Starý pes práve odliezol a mačkami celkom seriózne ohrozuje môj fejs. Trošku špekuluje, pravý grivel do špárky, lopatka na ľavom o čosi vyššie, mizerné stupy. „Dýchaj Džouzef“, vravím tomu pánovi nadomnou a tak trošku aj sebe. Fix na ľavej, preniesť váhu a vysoko hore konečne trs trávy. Dva krátke záseky, Camalot dvojka a moja sánka sa môže vrátiť na svoje miesto. Hlboký výdych... Tak na toto si nikdy nezvyknem!

Dobrí kamoši ťa občas oslovia „starý pes“. Ako to vnímaš?

Vôbec mi to nevadí, práve naopak, páči sa mi to. Starý sa rozhodne necítim a ako pes, iba keď som zbitý po riadnom bušení.

Spoznal som ťa keď si sa v 95-tom vrátil k lezeniu. Ja som s lezením práve začal a prvé čo som videl, bol tvoj pád z umelej steny až na zem, pri ktorom si si zlomil nohu. Takto si si comeback asi nepredstavoval...

Pauzoval som 5 rokov, necítil som žiadnu motiváciu. Vôbec to neľutujem, aspoň som si to v hlave usporiadal. Návrat bol úplne náhodný, Duco ma v zime vytiahol do Roháčov a bolo. Zdalo sa mi aj, že sa počas môjho pauzovania až tak veľa neudialo a návrat do lezeckého povedomia by nemusel trvať dlho. Držka až na zem a zlomenina, to bola chyba „mladého psa“, úplne zbytočná frajerina. Našťastie som sa cez to dostal v pohode a na jar som už liezol.

Lezieš na skalkách, v horách - v lete aj v zime, trénuješ ako divý na bouldrovke. Čo máš najradšej? Sedí toto poradie?

Každý pohyb mám rád, moc si nevyberám. Pred rôčikom, dvoma dominovalo zimné lezenie, ale teraz si viem predstaviť sezónu aj bez zimného alpinizmu. Bouldrovku milujem, dáva mi strašne veľa. Rozširuje mi možnosti a schopnosti v letnom aj zimnom lezení. Silu získanú v previse ľahko prenesieš a využiješ aj v kolmom.

Lezci ťa poznajú najmä ako tvrdého zimného borca. Čo ťa na zimnom climbe tak láka, keď často je to hrozná otrava – kosa príšerná, furt sa bojíš, matroš stojí kopu prachov...

Že sa spotíš od strachu, je to také celotelové preverenie. Vadí mi akurát tá turistika, teda nástup. Kľudne by som pristál aj na helikoptéru, aby ma hodila pod stenu. Zostup mi až tak nevadí.

V kurze je mixové lezenie. Máme novú klasifikáciu, nové zbrane a mačky, nové boty a hlavne nové informácie. A čo terény? Má sa kde rozvíjať slovenské mixové lezenie?

Ani veľmi nie. Je to bieda, málo ľadu a najmä prechody ľad-skala, trávy to nenahradia. Z toho čo tu máme je dobrý Ďumbier, veľa terénov v Malej a Veľkej Fatre. S Tatrami je to podobné. Tu vidím tiež skôr vývin smerom ku škótskemu štýlu, ale ťažké športové mixy, to určite nie.“ Hastonoviny“ tu nemáme, za tým treba cestovať.

Takže aj v zimnom lezení je to otázka prístupu a štýlu. V športovom lezení je to samozrejmosť. Ako vidíš ďalší vývoj mix. lezenia? Skalky prešli všetkým - nitovaním zhora, nacvičovaním, doktoringom. Vieš asi kam mierim...

Je a bude to to isté. OS, RP, PP, kľudne nacvičovať. Myslím si, že posun z M6+ bez Hiltky možný nebude. Sú línie, ktoré z lezeckej polohy neodistíš a ak aj hej, tak mizerne a pri páde sa zabiješ. Ďalší problém je, za akých podmienok sa dá hovoriť o mix. lezení. V Škótsku je to jasné, aj keď je pravda že majú podmienky. Každopádne mačky z nôh dolu nesmú a ja sa snažím všetko liezť so zbraňami.

Tatry naše milované. Máš tam vylezené celkom zaujímavé veci. Z ktorých ciest máš najlepší pocit?

Pre mňa najhodnotnejšia cesta je Diretka Zadnej Bašty (Ivanov nápad), s tebou v januári 96 za 10 hodín. Ani nie tak obtiažnosťou, skôr psychicky. Bola to prvá vážna cesta po návrate a zodpovednosť bola na mne. Dobrý pocit som mal aj zo zimnej Superdiretky na Kačáka s Romanom Petrom za 8,5 hod. a zo severnej steny Vysokej, kde sme v zime s Rudom Hajdučíkom vyliezli za 9 hodín Kianičku, čo bol pôvodne letný trojdňový prvovýstup. Fajn bola aj zimná 24- hodinovka severných stien Rysov, Vysokej a Galerky s Ďurom Jakubčíkom.

Viem, že si priam posadnutý ľahkým a rýchlym štýlom. Vraj si kedysi nechal doma dvojgramové umelohmotné vrchnáčiky z kondenzovaného mlieka len aby bol bágel čo najľahší.

Je to tak, tie vrchnáky nám boli nanič, tak načo ich brať? Myslím, že už doma sa dá „vyliezť cesta“ a rozumne roztriediť a vybrať matroš je veľmi dôležité. Zbaliť sa naľahko na rýchlu akciu viem asi celkom dobre, viem, že je to vedomé riziko a počasiu nerozkážeš, ale také sú pravidlá hry.

Ako si predstavuješ svoje ďalšie pôsobenie v Tatrách? Taký menší prvovýstupík, napríklad.

Vôbec na to nemám chuť. Najmä z dôvodu malej možnosti ozaj kvalitných prvovýstupov. Tým myslím nielen obtiažnosť a logiku cesty, ale aj štýl. Ťahanie fixov a vyspávanie na chatách sa mi nezdá byť krokom dopredu. Pre mňa je dostatočne uspokojujúce opakovať v dobrom štýle cestu napríklad Patricka Gabarroua.

Aký je tvoj názor na pokusy o zavedenie emkovej klasifikácie mixov v Tatrách?

Moc mi teda emko v Tatrách nesedí. Zdá sa mi, že pre Tatry by perfektne sedela škótska stupnica, kde je okrem najťažšieho fleku zhodnotená aj celková obtiažnosť. M - stupnica by sa mohla používať skôr pri kratších a ťažkých mixoch prevažne športovejšieho charakteru a v horách sa takéto terény nachádzajú len zriedkavo.

A čo iné horstvá? Liezol si v Alpách, na Pamíre, v Yosemite. Neláka ťa Patagónia a samozrejme Himaláje?

Rozhodne zimné Alpy a prelez nejakej významnej cesty v odľahlom kúte. Škótsko bol obrovský zážitok, spoznal som zimné lezenie v tej najčistejšej forme. Yosemity by som opäť rád navštívil, vnímam ich ako kultové miesto, ale skôr na pohodu, žiadna superťažká hákovačka. K Patagónii len toľko - rád by som sa tam niekedy pozrel. Himaláje, len ak by išlo o stenové lezenie, alpinizmus, proste šport, najlepšie bez tej turistiky. Páči sa mi Trango, nórske výkony veľmi obdivujem, rád by som si niečo také vyskúšal.

Poďme pekne späť na hrudu rodnú. Najviac času tráviš na skalkách. Uspokojuje ťa to?

Strašne moc, páči sa mi pohoda, čistota pohybu. Najdôležitejší sú ale ľudia, komunita na skalkách je širšia ako v horách a ľudia sú takí istí ak nie lepší. Cestuješ s nimi, kecáš pri istení, lepšie ich spoznáš. Myslím, že skalky naučili lezcov byť tolerantnejší, nie je to šport len pre vyvolených.

Kde to máš najradšej? Myslím tým skaly, of course.

To je jasné - Massone v Arcu, sektor Pueblo. Mám rád lezenie vo veľkom previse a rád sa na to aj pozerám. Na Slovensku leziem rád všade, predsa len uprednostňujem Priedhorie a Manín pre možnosť výberu ciest rôzneho charakteru a Višňové a Blatnicu pre poctivosť lezenia. Tu si vždy musím reálne uvážiť na čo mám a na čo by som mohol mať.

Starý pes, tradicionalista a lezie doktorované cesty. Pekný príklad pre mladých! Cítiš tú iróniu?

Necítim, lebo nerobím rozdiel. Nevidím v tom problém. Často si v eufórii z krásy pohybu ani neuvedomím, že držím umelý chyt. Nechápem ako môže niekto porovnávať lezenie na umelej stene s doktorovanou cestou.

Zdá sa, že nie si práve milovník naturálnych línií...

Pozri sa, jasné že si všimnem najprv prirodzené línie a zasahovať do platní je hlúposť. Najväčší zážitok pre mňa bol „basketbalista“ na Massone (Mike Jordan 8b).Vidieť „robota“ Andreasa Bindhammera ako skáče v strope po vysekaných chytoch to bola paráda.

Možno to preženiem, ale vyzerá to tak, že by si aj pristal, keby zima skončila a mohol by si vyraziť na juh na poriadne previsnuté lajny. Čo by si chcel tento rok vyliezť?

Jasné, ale aj tak mám v zime nejaké plány, ktoré síce neprezradím, ale rád by som spáchal poriadny mixový vynitovaný prelez doma vo Fatre a absolvoval veľa trávnatých zážitkov. Na skalkách by som rád vyliezol na Massone 7b a na Slovensku Genézu vo Višňovom a v Blatnici konečne Pšenicu.

Tatko LeMenestrel bácha 8- áčka. 50-ročný Kulihrach trhá chyty na Massone. „Starí“ páni Nežerka a Rakoncaj drtia na Semmeringu cestu za cestou. U nás fotrov moc na skalách teda nevidno. A ty, podnikateľ, dve dcéry na krku a s mladými nacvičuješ ťažké cesty. Koľko ešte vydržíš?

Kým nezomriem, predsa. Nakoniec je to jedno, hlavne aby som bol na skalách. Kľudne budem istiť mladých a drbať ich, ak budú blbo liezť.

Čo chýba slovenskému lezeniu?

Zdravá konkurencia, je málo konfrontácie medzi lezcami. Chýba aj ctižiadosť, možno motivácia. Nikto si nepovie: “chcem byť najlepší“. Samozrejme terény. V ochote cestovať vidím obrovské rezervy. Prídeš na Massone, stretneš takmer celú svetovú špičku, 150-tich Čechov a štyroch Slovákov. A z nich dvaja žijú v Prahe. Vadí mi aj celkový prístup, stále sa pozerá na lezenie ako na nejakú privilegovanú zaležitosť a nie ako na šport. Stále sa preferujú hory, pritom máme jedny Tatry a hráme sa na horalov. Chýba univerzálnosť. Málo sa lezie, slabo sa lezie a aj preto v journáli nie je moc čo čítať. Svoje výkony nepovažujem za výnimočné a hodné publikovania, najmä keď sa pozriem čo sa liezlo v minulosti.

Koho si z lezcov vážiš a cítiš, že významne prispeli k progresu slovenského lezenia?

Čo sa týka alpinizmu, jednoznačne bratislavská partia, najmä ľudia okolo Andreja Belicu, Džonkyho Porvazníka a Igora Kollera. V športovom lezení mnohých a aj mňa ovplyvnil prístupom, charakterom a výsledkami Tóno Pacek a v súčasnosti si cením prístup a výkony bratov Repčíkovcov.

Ďakujem za rozhovor.