Ján "Čistič" Ďurana.
Boris Fűzy
Tohtoročné skoré leto počínajúc „už“ Veľkonočnými sviatkami, keď sneh očividne mizol a lyžovanie v tajomných žľaboch divokých liptovských hôr nestálo za nič, alebo bolo zbytočným hazardom, evokovali spomienky túžbu navštíviť niektoré skalné lokality, bohato sa vyskytujúce v rodnom kraji, len tak pre radosť...
|
Janka doporučila, aby sme zobrali aj lano a ostatok. Ostatok je okrem iného i prvý vlastný frend, ktorý som si po 50 rokoch života kúpil, pretože táto geniálna pomôcka sa mi na rozdiel od iných, hlučnejších mašiniek, páči viac, napriek obmedzeným podmienkam. Na Halinách v starej klasickej šestke YPSILÓN sa mi zadarilo po rokoch čisto. Je tu dostatok nitov, takže báť sa netreba. Do cesty s názvom Skúška vytrvalosti, vytvorenej v búrlivej mladosti sa zas neodvážim, lebo keď sa budem musieť chytiť skoby (hoci vlastnej), napočúvam sa rečí o čistote lezenia. Poďme na Krkavu skalu, je tam romantickejšie, rozhodne Janulka. A tak prechádzame Vlkolínskym sedlom okolo bralnatého vrchu Sidorova, kde v jeho východných zrázoch stojí osamelá skalná veža Krkava skala. Hoci je to chránený prírodný výtvor, kedysi mal padnúť za obeť blízkej vápenke. Našťastie odvtedy odoláva pneumatickým a iným „šramačkám“ a tých niekoľko prastarých masívnych skôb od prvých obdivovateľov jej zachováva dôstojnosť. Dali sme si Okružnú cestu a Južnú hranu. Do Východného komína“ či skôr previslej škáry s jedinou skobou na začiatku, ktorá má mimochodom asi taký význam, aby vypadnutému lezcovi zabránila skotúľať sa po lúke do obce Biely Potok, sa tiež nepustím od doby, čo som tam zanechal časť odevu a zúfalo sa snažil doliezť. Vraj päťka. Nikdy viac. Dalo by sa tu vyšantiť na iných starých päťkách, ale začal fúkať chladný vietor, nuž sme zatúžili po horúcom kúpeli v Bešeňovej. Na tejto najväčšej travertínovej kaskáde sa hneď vedľa cesty, vedúcej okolo Liptovskej Mary, skrýva samostatná asi 12 m vysoká vežička, domácimi nazývaná KAPLNKA. Tvrdý, pevný mramor s horizontálne členenými rímsičkami nenechá ľahostajným ani náročného boulderistu. V hravom ošiali táto skalka preverí silu v prstoch, horšie sa však potom šoféruje. Cestou do Liptovského Mikuláša v Bobrovníku sa otvára malebná panoráma časti Chočského pohoria, bohato lemovaného skalnými vápencovými stenami. Jeden obrovský lichobežníkový blok výrazne vyčnieva nad ostatnými. Asi pred desiatimi rokmi bola táto stena eldorádom vtedajšej liptovskej elity, ktorá sa tu zapísala prevažne ťažkými, klasickými cestami. Dnes tu môžeme stretnúť akurát medvede, hoci tie tiež spohodlneli a kašlú na ťažké, nepohodlné cesty... za stravou.
Je koniec apríla a stále „zúri“ leto. Už dlhšie roky bývam v ústí jednej z najdlhších dolín Nízkych Tatier – Jánskej. V tomto čarokrásnom kúte som čoskoro s jedným mladým priateľom lezecky objavil niekoľko skaliek, no najviac sme si obľúbili blízku dolinku – Bielo. Hneď v ústí, pri chodníku, sa vypína masívny kompaktný blok KANCEĽ. Je vysoký asi 15 metrov a poriadne strmý. Stred je od úpätia hladký so strechovitým previsom v hornej časti, na okraji bloku sú miernejšie. Dlhšiu dobu sme obliehali túto skalku, kým sa nám v pravej časti podarilo vyliezť cestu prirodzenou šikmou puklinou. Začiatok cez obstojné bruško je záludný, ale správny prstoklad to vyrieši. Vznikla cesta Lykopódium, 4+. Pribudli dve cesty na ľavom okraji a napokon aj západná previsnutá hranka. Julo ma napokon v slabej chvíli prehovoril, aby sme kúpili pár pestrov, kým nepríde niekto iný, a tak padol aj úplný stred cez platňu a strechu. Jeden z najlepších lezúcich cholerikov Vladko Dzuroška z HK Jasná L. Mikuláš to spravil napokon voľne za 9-. Všetka česť.
V istý jarný deň sme dofrčali s kamošom Frostom útočiť na Kanceľ. V Lykopódiu sme sa chceli rozcvičiť. Lenže z tejto pôvodne peknej cesty sa stalo torzo. Pribudol umelo vysekaný chyt v brušku, nit meter nad nerezovou skobou, cesta je oslintaná, nepomôže ani vrece maglajzu. O chvíľu ťahám Frosta strmým žľabom pod inú stenu skrytú v lese. Skúsime Hrádockú cestu, kultivovanú päťku, dve miesta 5+. Prvé metre dokazujú, že cesta nebola dlhšie lezená. Snažím sa upokojiť, lebo kroky k prvému nitu, ktorý je asi 10 metrov nad nástupom, si to vyžadujú a som pri ňom. Tuším ma trafí šľak! Namiesto Pestra je tu akási pochybná planžeta z plechu. Nakoniec dolezieme túto vyváženú, peknú cestu v pohode, ale niečo mi kazí radosť. Išli sme sa radšej ponoriť do jánskej minerálnej sírovodíkovej vody, po ktorej telo spoľahlivo funguje, ale páchne najmenej tri dni. Zahodili sme za hlavu zbytočné debaty o horolezeckej morálke a etike.
O nejaký čas sme malá skupina dobrodruhov navštívili jednu z najväčších stien Chočských vrchov, kde sa však čas a takzvaný pokrok zastavil. V obrovskej stene je približne 30 výstupov, ani jeden nit a veľa možností. Niečo ako rakúsky Phalstein, ktorý sme navštívili neskôr s priateľmi z Bratislavy a kde vcelku v symbióze existuje príroda, horolezci, detská lezecká škôlka a vyslúžilí strýkovia so svojimi zastaralými lezeckými praktikami.
Zrazu je tu horolezecký týždeň JAMES. Druhovia z HK Jasná L. Mikuláš sú už na táborisku v doline Rybieho potoka na poľskej strane Tatier. Keďže do Poľska sa dá z Liptova dohodiť kameňom, vybral som sa za kamošmi cez Rysy. Prišiel som v pravý čas. Náš dlhoročný priateľ, legendárny Jano Ďurana „Čistič“ práve oslavuje narodeniny. Vďaka tomu, že Liptáci vždy dbali na Janovu radu dodržiavať pitný režim v horách, na druhý deň celá „grupa slowacka“ okupuje impozantnú vežu Mnícha. Vekove najstaršie 213-ročné družstvo: Pejo, Kepeň, Čistič a ja, lezie Klasickú, 4+, mladí v spleti nitov, borhákov i masívnych kruhov nájdu vážnejšiu líniu. „Vždyť je to jen taková hra“, povedal kedysi jeden významný tatranský horolezec. Ktovie, čo by vravel tu. Čistič spomína, ako kedysi dávno robili jedno z prvých prelezení slávneho Variantu R na Mnícha a s ostatnými Pavúkmi písali nezabudnuteľnú kapitolu horolezectva aj na poľskej strane Vysokých Tatier.
Keď som sa ďalší deň ako druhý najstarší pobral za Čističom z táboriska, po ceste ma chvíľu sprevádzal starý horal, kľajúc na vládu bandytow a nakoniec vynadal aj mne, že musím byť zlý človek, keď chcem ísť liezť a nemôžem si s ním dať piwko na schronisku. Dnes sme mali ale za cieľ vzdialenú ZAMARLU TURŇU. Treba prejsť cez hrebeň do doliny Piatich poľských plies, okolo starej krásnej chaty pri Prednom plese a ďalej strmým svahom až do Pustej dolinky pod južnú stenu Zamarlej Turne. Neveľký štít s vážnou južnou stenou, svedkom slávy starej poľskej lezeckej školy. Len taká Bednarského päťka z roku 1910 je toho dôkazom. Čiastočne sme dnes vyplnili dlh aj voči tejto odľahlej stene a divokou Orlou Perčou na ktorej, ako sa vyjadril Pejo, to vyzeralo na mobilizáciu Poľska, sme ustupovali k útulnej chate na pivo po 70.- Sk. Večer sme sa dovliekli do táboriska a mňa napadlo, že zajtra je štvrtok a ráno mám pracovné stretnutie. Ťažký je život živnostníka. Teraz by sa mi zišla aspoň „hulajnoga“ (kolobežka), pretože, kto pôjde 10 km peši dole po asfaltke na Lysú Poľanu a okolo celých Tatier domov? Neostáva iné riešenie, len pozbierať zvyšok síl a cez Mengusovské sedlo prejsť domov. Je pol ôsmej večer, keď trielim okolo Morského oka k Čiernemu Stavu. Osamelá mladá „kobietka“ ma prehovára, aby som ostal, čo bolo príjemné pre sebavedomie, ale ničiace vôľu. A vraj už chodia medvede, rozlúčila sa. Nie div, že ma skoro porazilo, keď už poriadne vysoko ma znenazdajky spoza skaly oslovili dvaja poľskí horolezci, schádzajúci z Kazalnice. Ani nemali baterku. Liezli Schody do neba a teraz hľadajú „šľak“ do doliny. V Mengusovskom sedle som pochopil: biologický vek sa nedá oklamať, ako občas skala, trebárs „šramačkou“. Doplazil som sa okolo jedenástej v noci na chatu pri Popradskom plese a dokončil pitný režim toho dňa. Skoro ráno pozbieram hríby popri zubačke na Štrbu a stihnem skorý vlak do Liptovského Mikuláša.
Čo nevidieť je tu september a družstvo mladých, ktoré už rok funguje v HK Jasná L. Mikuláš, je kompletne pripravené na sústredenie, ktoré sme im sľúbili tentokrát opäť na Popradskom plese. Sú to šiesti trinásť- štrnásťroční chalani: Rasťo Peťo, Jarko Rybanský, Matúš Kostka, Jakub Vojtek, Lukáš Benický, Peťo Ševčík. Chlapcom sme pripravili náročný program, ale keďže každému sa bude venovať jeden inštruktor, iste ho zvládnu. Ako to dopadlo, nechajme porozprávať jednému z nich. Za seba poviem, že tento rok bolo naozaj dlhé a pekné leto, ale bez tejto „hry“, si ho neviem predstaviť.