Expedícia Aljaška 2000
(Jamesák 2000/6)

Miloš Kuchárek

Mont McKinley sa nachádza blízko severného polárneho kruhu. Teploty sa bežne pohybujú okolo -35 stupňov Celzia, počasie je nestále so silnými víchricami. Niekedy trvá týždne, než sa nepohoda upokojí a dá sa postupovať ďalej. Množstvo kyslíka zodpovedá nadmorskej výške 7000 - 7500 m.n.m. napríklad v Himalájach. Je to spôsobené tým, že vrstva atmosféry sa od rovníka k pólom stáva tenšou. Tieto podmienky robia z Mt. McKinley jednu z klimaticky najtvrdších hôr sveta. V dňoch 18. 5. až 20. 6. 2000 sme uskutočnili malú výpravu na tento najvyšší vrchol Severnej Ameriky (6194 m).

Po mesiacoch plánovania a príprav sa vytvorila skupina v zložení Miloš Kuchárek z Malaciek, Jaroslav Musil a Martin Fic z Prostějova, pričom s Janom a Martinom sme si dohodli stretnutie až v najväčšom meste Aljašky – Anchorage. Nasledujúci deň po prílete sa venujeme poznávaniu mesta a dopĺňaniu materiálu a potravín. Horolezecké obchody sú tu perfektne vybavené. Dá sa v nich kúpiť veľa vecí, ktoré som na Slovensku, Čechách a Rakúsku naháňal bezvýsledne alebo s problémami a dokonca za drahšie peniaze.
V miestnej cestovke sme si objednali mikrobus a vyrážame do 160 km vzdialenej Talkeetny. Premáva tam aj vlak, ale je podstatne drahší. Musíme sa ešte zaregistrovať na Rangers Station, kde doplácame 125 USD na osobu ako poplatok za výstup. Už predtým sme zaplatili 25 USD pri podaní prihlášky na povolenie expedície.
Po vybavení formalít ideme na letisko, let do základného tábora do výšky 2200 m na osobu - 270 USD. Na letisku sa dajú zohnať lyže alebo snežnice a v základnom tábore dostanú účastníci plastové sane na ťahanie nákladu. Dá sa kúpiť aj benzín do variča. Posledné dni bolo zlé počasie, a tak na letisku čakali niektoré výpravy na odlet už 2 dni. My sme mali šťastie. Poobede sa rapídne zlepšuje počasie, takže sú všetky lietadlá v permanencii. O ôsmej hodine večer sa prehupneme cez posledné sedlo, spravíme ostrú zákrutu okolo skalnej steny a sme v ríši snehu a ľadu. So štvormiestnym lietadielkom pristávame na ľadovci pri základnom tábore.
Na druhý deň ráno si každý balí svoj 42-kilogramový náklad na sane, zbytok si dávame na chrbát a vyrážame po ľadovci Kahiltna. Sklon ľadovca sa spolu s počasím stále zhoršuje. Nakoniec sme na deň zostali uväznení asi v 3100 metroch kvôli množstvám snehu, čo stále padal z oblohy. Postup sa spomalil aj kvôli trhlinám, ktorých tu je neúrekom a teraz zmizli pod novým snehom. Na tretí deň výstupu 23. 5. prichádzame do väčšieho tábora „Camp“ v nadmorskej výške 3350 m. Nad týmto táborom nás čaká priestup ľadopádom s množstvom trhlín. Tento úsek má názov „Motorcycle Hill“. Tu by nás sane zbytočne zdržiavali, a preto sa rozhodneme pre dve vynášky do tábora „Basin“ do 4330 m.n.m. s tým, že si robíme medzisklad potravín na spiatočnú cestu v „Campe“. Nad ľadopádom nás čakajú nepríjemné ľadové svahy, ktorými sa dostávame na ľavé úbočie hrebeňa. Ním pokračujeme nad údolím, až prechádzame na južnú stranu hory. Je tu obrovská expozícia a silný vietor. Toto miesto má priliehavý názov „Windy Corner“. Musíme si dávať veľký pozor, aby nás nesfúklo do priepasti.

Ďalej prechádzame cez pásmo trhlín, z ktorých posledná je taká veľká, že by sa tam zmestila aj menšia dedina. Konečne sa sklon zmierňuje a my prichádzame do tábora „Basin“, ktorý je na veľkej plošine a kde je stále stanovisko lekára a rangerov. Pristáva tu aj helikoptéra. Zhadzujeme náklad a vraciame sa späť pre druhú vynášku. Jediná výhoda pohybu na tejto hore je, že je tu 24 hodín svetlo a nemusíte sa báť, že vás pri výstupe alebo zostupe zastihne tma...
Dňa 25. 5. večer stojí v „Basine“ náš tábor so všetkými potrebnými vecami. Dávame si tu odpočinok a aklimatizáciu dva dni. Odtiaľto sa vlastne začína samotné lezenie. V pláne máme liezť cestu s názvom „West Buttres Route“. Liezť začíname 28. 5. skoro ráno. Čaká nás strmý asi 600 metrov vysoký žľab, ktorý ústi na hrebeň. Toto miesto sa nazýva Headwall. Včera žľabom spadla lavína, a tak ním chceme prestúpiť skôr, než doň zasvieti slnko. V hornej tretine je žľab silne zaľadnený a sú tu natiahnuté fixné laná. Po výstupe žľabom pokračujeme priamo po ostrí hrebeňa. Skalné výšvihy sa striedajú so snehovo-ľadovými a kvôli silnému vetru si treba dávať pozor na pád. Hrebeň nakoniec vyúsťuje na veľké plató, kde stojí „High Camp“ vo výške 5240 m.n.m. V tábore sa snažíme navariť čo najviac tekutín. Potrebujeme zásoby aj na zajtrajší výstup. Darí sa nám to len s obtiažami, lebo benzínový varič začína štrajkovať a plynový už v tejto výške a zime nemá dobrý výkon.
Ráno je jasno. O pol desiatej začíname vystupovať. Cez plató za táborom sa dostávame ku skalnému výšvihu. Po jeho vylezení traverzujeme dlhé, strmé a miestami zľadovatené úbočie. Lezieme zatiaľ v tieni až do sedla Denali Pass. Tu sa konečne dostávame na slnko, ale zároveň sa do nás oprel silný vietor a ten nás sprevádzal celou cestou na vrchol a späť.

Stúpame ďalej svetovými a ľadovými svahmi. Konečne vidíme náš vrchol, ale nie a nie sa k nemu priblížiť. Nakoniec prichádzame pod strmý výšvih, po ktorého vylezení pokračujeme ďalej po vrcholovom hrebeni ostrom ako britva. Je taký úzky, že sa naň zmestí naraz len jedna topánka. Okolo sú tisícmetrové zrázy.
Na vrchole vejú modlitebné vlajočky z Himalájí. Silný vietor na nás vrhá snehové zástavy, ktoré sťažujú fotografovanie. Dlho sa tu nezdržujeme. Aj za tú chvíľu stačil Jaro omrznúť na tvári a mne omrzli tri prsty na ľavej ruke. O siedmej hodine večer sme v „High Campe“. Zostup do základného tábora k lietadlám nám trval dva dni. Výstup a zostup nám trval 11 dní, za čo vďačíme relatívne dobrému počasiu a dobrej aklimatizácii. O značkách výstroja a výzbroja, ktorý sme používali, sa nebudem zmieňovať, lebo každý používal niečo iné. Jednoznačne však treba brať najkvalitnejšie veci, gore-tex, windstoper, páperie, kvalitné výškové boty a výškové gamaše, trojité rukavice. Chcem však odporučiť ako vynikajúci varič do týchto podmienok značku MSR.
Keďže do odletu nám zostávalo ešte 20 dní, vybrali sme sa poznávať krásy Aljašky. V Anchorage sme si požičali Ford a vyrazili sme najprv na sever. Cestou sme trekovali v NP Denali, kde sme videli medvede grizzly, karibu, losy, horské kozy atď. Prešli sme rieku Yukon a za polárnym kruhom sme ryžovali zlato. Cestou späť sme sa na polárnom kruhu kúpali v horúcich termálnych prameňoch a Martina tu v spánku pohladil medveď hnedý po hlave.
Na juhu sme obdivovali v národných parkoch Wrangell a Katmai činné sopky. Plavili sme sa Tichým oceánom k ľadovcom NP Kenai, ktoré stekali priamo do oceánu. Tu sme videli raj veľrýb, kosatiek, delfínov, tuleňov atď. V prístave Homer sme boli svedkami súťaže v love halibutov a na Russian River sme lovili lososy. Videli sme indiánske zruby, na ktorých boli pribité lebky z mamutov a staré zlatokopecké osady.

Chcel by som týmto poďakovať za nezištnú pomoc našim priateľom z Anchorage. Boli to Christi a Lex. Tiež ďakujem za finančnú podporu expedície hlavne Vojenským lesom a majetkom SR Pliešovce a Malacky a OT-TJ Strojár Malacky.