Potulky po Slovinsku
(Jamesák 2000/5)

Všetko to začalo úplne obyčajne. Na Skalku prišiel liezť môj kamarát z letných Tatier, Maťo. Liezli sme spolu a on len tak nadhodil, že by si chcel ísť dobre zaliezť do Slovinska, ale nemá s kým, či by som nešiel. Začali sa prípravy na môj prvý výjazd do zahraničia. Odchod bol vo štvrtok a okrem nás dvoch išli aj ďalší lezci Andrea a Marek. Večer sme dorazili do Slovinska k Maťovmu priateľovi Markovi, kde sme prespali. Všetci sme sa bavili a ukázalo sa, že Slovinci su veľmi milí a ochotní ľudia. Ráno sme uvažovali, kde by sme si dobre zaliezli. Na stôl padlo veľa návrhov a my sme si vybrali Osp, Mišju peč a Kotečnik. Ráno cestou do Ospu sme sa kvôli teplu zastavili na skalkách pri Lubljani Iški Vintgar. Krásne bočáky, veľké madlá, ako rúčky v autobuse a príjemné dierky, ktoré boli rozsiate po celej skale. Táto skala sa dosť podobala na Manín, ale bola perfektne odistená. Po prelezení prvých 7 ciest sme sa pobrali do druhej oblasti a tou bol vychýrený Osp. Dorazili sme okolo 17. hodiny - čiže ideálny čas na búšenie. Odstavili sme auto pri kempe a vydali sa k stene. Už od prvého okamihu som nemohol z nej spustiť oči. Veľká oranžová vápencová oblasť, aspoň štyrikrát väčšia ako Manín, sa stále približovala, až som stál pod 100-metrovou stenou so špecifickou štruktúrou skaly. Od madiel po lakeť, cez ostré škrabky až po pichľavé dierky, na ktorých sa niekedy nedalo ani udržať. Na stenách sa nachádzali ciagle ako v jaskyni, ktoré som na skale ešte nikdy nevidel. Hneď som si navliekol sedák, nacvakal expresy, obul moje nové lezečky a vydal som sa spoznávať slovinský Osp. Maťo si vybral ľahkú dvojdĺžkovú cestu za 6a a 6b. Prvú dĺžku som ťahal ja. Zo začiatku som si musel zvykať na novú skalu, ale rýchle som sa udomácnil a Marek s Andreou tiež. Pri cvakaní prvých expresov som sa ešte trochu bál, ale strach po chvíli pominul a mohol som sa sústrediť na prekonávanie skalnej bariéry. Bol som očarený nádherou skaly. Liezli sme až do večera. Dali sme ešte pár 6b a unavení sme odišli zložiť sa do kempu. Ten bol napráskaný až po okraj, a tak nás majiteľ uložil do jeho záhrady pod rozkvitnuté čerešne. Pri večeri sme počúvali Maťove príbehy zo Chamonix a pomaly sa uložili.

V sobotu ráno začal krásny, slnečný deň. Rýchle sme zbalili matroš a odišli liezť, kým ešte nebolo veľmi teplo. Ja s Maťom sme si dali nejaké dvojdĺžky za 6a+ a 7a. Andrea s Marekom skúšali tú istú obtiažnosť. Andrea vydrela prvá až po predposledný nit, kde pád z najťažšieho miesta ukončil jej OS. Skvelý výkon. Tú cestu sme skúsili aj my. Maťo ju dal flash a aj ja s vrchným lanom. Škoda, mohol som ísť odspodu. Maťo vybral cestu s krásnym názvom "Demolation Party" za 6c. Cestu v pohode onsajtol a ja som skúšal dať flash. Začiatok je trochu ľahký, ale postupne je cesta previsnutejšia a chytov pomenej. Trochu mi robila problém moja výška, ale doliezol som. Posledné madlo a nasleduje veľký výkrik radosti. Hneď sme dali ďalšie cesty. Nastúpil som do 6b+ prvý. Bojoval som, cesta je dosť dlhá, ale dal som ju OS. Slnko bolo neznesiteľné, a tak príjemný výlet k moru nám trochu osviežil unavené prsty.

Navečer sme si vybrali pekné 7a. Maťo liezol v pohode a dostal sa až k poslednému nitu, kde v ľahkom mieste zle vyvážil a odsadol si - škoda. Pri posledných lúčoch slnka sme liezli ešte nejaké tie 6b pre radosť. Ďalšie ráno sme vyrazili do Mišej peče neďaleko Ospu. Pod stenou sme si vybrali niečo ľahšie na rozlez. 6b+ bolo tak akurát. Kvôli slabej vytrvalosti som si raz odsadol, ale inak paráda. Ďalšie 7a, ktoré je dosť dlhé, som skúšal dvakrát na udici, ale síl nie je dosť. Liezli sme celé doobedie veľké množstvo ciest a sem-tam som sledoval Andreja Chrastinu, ako prekonával gravitáciu v 10+. Poobede sme sa premiestnili do d'alšej oblasti – do Kotečnika. Cestou sme sa opäť zastavili u Marka Prezelja, ktorý oslavoval narodenie druhého syna Bora. Po krátkej prestávke a gratuláciách sme pokračovali v ceste ďalej. Stále sme blúdili a nakoniec "zabivakovali" na lúčke pri ceste, čo bolo najlepšie spanie v celom Slovinsku. Prebudilo nás nádherné ráno a vyrazili za lezením v tejto málo známej oblasti. Skaly sa nachádzajú v panenskej prírode s možnosťami výborného vápencového lezenia. Ciest je tu veľmi veľa od 8 m do 40 m v rôznych obtiažnostiach.

Na rozlez sme si dali pár 6a a 6b. Mareka od prvej chvíle zaujímalo jedno 7b, ktoré je veľmi previsnuté s dlhými prečahmi. Neodolalo mu a na tretí pokus dal RP. Aj Maťo napriek boľavému prstu na druhý pokus ho erpol. Ná záver sme liezli v najkrajšom sektore a dorazili sme sa už len v príjemných 6a+. Pomaly bol čas ísť a aj počasie sa pokazilo. Cesta domov bola dosť zúfalá, pršalo a na hraniciach nás čakali nekonečné rady. Čo na záver? Parádna akcia, super ľudia a perfektný slovinský alpinista Marko Prezelj, ktorý ukázal, že dobrí ľudia na svete ešte nevymreli.

(Maťo - Martin Heuger) (Marek - Marek Jablonovský) (Andrea - Andrea Launerová) (ja - Fero Šimko)