Letný útek pred zimou
(Jamesák 2000/5)

Pavol Tomka

Prológ
Vlani v zime zorganizovala komisia alpinizmu výjazd na španielske skalky, ktorý si zúčastnení veľmi pochvaľovali. Keďže táto komisia na tento rok zvolila iný spôsob podpory najlepších slovenských lezcov, rozhodli sme sa niečo podobné urobiť v komisii športového lezenia. A tak sa 10. júla natlačili Marek Repčík, Juro Repčík, Andrej Chrastina, Katka a Zuzka Čintalové do požičaného fiata Tipo s cieľom absolvovať prvé kolo SP v športovom lezení v Chamonix. O dva dni neskôr som za nimi vyrazil ja, Juro Gondúr (majiteľ fiata Tipo) a Petra Tomanová .

12. júl - Fluelapass
Stojím po členky v snehu a snažím sa nabrať nejakú vodu. Sedlo Fluelapass dalo môjmu autu zabrať. Para z motora sa mieša s hmlou a ja sa trasiem od zimy. Našťastie ma Gogo prišiel vystriedať, inak by som trip na juh Francúzska začal s omrzlinami.

13. júl - Chamonix
Po 18 hodinách nonstop jazdy z Bratislavy doháňame prvú časť našej výpravy. Gogo má tesne po skúškach, na ponocovanie je zvyknutý a tak šoféruje bez problémov celú noc. Letné ráno v Chamonix je mrazivé, náladu nám však vylepšuje plná taška jedla, ktorú som našiel na parkovisku. Asi ju v amoku odhodil nejaký grcajúci turista po návrate z Mont Blancu. Ďalším príjemným prekvapením je fakt, že Marek aj obe Čintalky postúpili do semifinále, keď topovali pomerne ľahké kvalifikačky. Stena stojí vonku na námestí, poobede hlásia búrky a tak sa začína liezť už ráno o ôsmej. Teplomer ukazuje 7 stupňov, keď nastupujú prví pretekári. Namiesto vytriasania bandasiek si dúchajú na prsty a Petra sa teší, že nemusí liezť. Po semifinále mám zimy plné zuby a tak s Petrou odchádzame na juh. Ostatní ostávajú ešte na preteky v boulderingu.

Bouldrové preteky
Bouldrové preteky boli kvôli nepriazni počasia, ktorá sa vznášala nad Chamonix počas celého kola svetového poháru, odložené zo soboty na nedeľu. V nedeľu sa síce vyčasilo, nepršalo, no oteplilo sa iba takmer o 3 stupne. Ráno bolo niečo okolo 10 stupňov, cez deň 15. Začalo sa pretekať v skorých ranných hodinách. Steny (4 vežičky) boli postavené pod holým nebom, čiže žiadna vyhriata telocvičňa sa nekonala. Muži, kvôli hojnému počtu, boli rozdelení do dvoch kategórií. Žien sa zúčastnilo 53. Celkovo sa liezli štyri bouldre. Všetko prebiehalo jednoducho: bouldristu priviezli k prvému bouldru, posadili ho na stoličku, zaznel signál a už stál pred prvým bouldrom. Na obhliadku, nacvičovanie a na samotný prelez boli vyčlenené štyri minúty. Po uplynutí limitu zaznel signál a bouldrista sa premiestnil pod druhý boulder. Na oddych mal znovu štyri minúty (vraj podľa pravidiel je oddychový čas a aj limit na prelezenie zhodný s počtom bouldrov). Ja som pod prvý boulder nastúpila plná očakávania, aké bouldre na mňa čakajú. Priznám sa, prvý boulder ma celkom prekvapil. Čakala som pár obrovských obliakov, cez ktoré sa budem musieť predrať. Ale tu na mňa čakala cesta s malými, ale dobrými chytmi, zhruba o šiestich krokoch. Keďže bol prvý, bol aj najľahší. No aj tak som ho liezla ťažko. Dôvod? Zmrznuté prsty. Nepomohli ani rukavice. Ale vyliezla som, a to ma povzbudilo. Druhý boulder, tiež ľahký Top. Tretí boulder naberal ráz mojich predstáv. Dva prečahy, zóna a nasledoval dlhý prečah za hranu do dvoch obliakov, vyhodenie nôh a už som sa húpala, potom už bolo treba urobiť dva kroky a bola som na vrchole. Zmorená som sa odsunula pod posledný boulder. Nepociťovala som bandasky, ale stratu sily.

Nastúpila som pod posledný boulder, kde sa mi podarilo dosiahnuť iba zónu. Výsledok? Tri topy a jedna zóna na prvý pokus. Celkovo 24. miesto. Do finále postupovalo 20 žien. Zuzana skončila podobne, s tým rozdielom, že pri treťom bouldri neudržala vyhodenie nôh, dosiahla iba zónu – na prvý pokus, aj keď sa na začiatku dosť zamotala, no rozhodcovia jej ju zapísali až na druhý pokus. Aspoň si bude do budúcna pamätať, že sa oplatí pozrieť do rozhodcovského papiera. Posledný boulder vyliezla. Tieto preteky sprevádzala úplne iná atmosféra, ako na pretekoch na obtiažnosť. Škoda len, že sme si nemohli pozrieť finále, pretože naše auto odštartovalo smer juh.
Katarína a Zuzana

14.- 16. júl - Orpierre
Kemp v Orpierre je pomerne drahý a tak spíme v susednej dedine Eyguians. V tomto kempe zrejme ešte nespal nikto z ostbloku, lebo majiteľka odo mňa nechce žiadne údaje ani pas. I tu je pomerne chladno, všetci lezú v sektoroch na slnku. Na tretí deň si namiesto restday dáme šesťdĺžkovú cestu v tieni na vežu Quinqilon. Vymrznutí sa poobede vraciame na parkovisko, kde práve dorazila chamonixská časť našej výpravy. Všetci si pochvaľujú, ako je v Orpierre teplo.

17. - 20. júl - Gourdon
Z Orpierre vyrážame ďalej na juh. Pôvodne sme chceli ísť do Ceüze, no tam teraz hádam aj sneží. Cestou sa kúpeme v mori, nakupujeme víno a jedlo. Repčíkovci vsadili na racionálnu stravu. Kupujú všetko, čo je lacnejšie ako 4 franky za kilo. Večer spíme na super lúke v Gourdone a podľa článku v Montane hádame, kde je sektor Jurassic Park. Na druhý deň schádzame strmým chodníkom do kaňonu a pozdĺž vodovodného potrubia sa potácame v tmavých tuneloch. Keď toho mám dosť, čakám na baby, ktoré majú baterku. Stále šli za mnou, no zrazu ich niet. Po polhodine to vzdám a potácam sa ďalej. Konečne nájdeme sektor s cestami. Marek s Jurom ho idú obzrieť, no je dosť malý, tak ideme ďalej. Po ďalších tuneloch stojíme na konci lávky. Marek až tu vytiahne sprievodcu z internetu a konštatuje, že sektor, čo boli pozrieť je hľadaný Jurassic Park. Ja som rezignoval a idem hladať baby. Vrátim sa do Gourdonu, no ich stále niet. Zbehnem po vodu a konečne ich stretávam. Majú v očiach taký výraz, že by im závideli aj šialené kravy v Anglicku.
Cestou do kaňonu sa zakecali a nevšimli si chodník pri potrubí. Postupne prešli všetky lávky v kaňone, pravda okrem tej správnej. Okamžite chcú ísť liezť niekde inde. Napakon zostávame a v ďalších dňoch Repčíkovci skúšajú ťažké prásky. My ostatní sa striedame v zostávajúcich cestách. Ciest ľahších ako 7c je tu asi 8, z toho je päť škaredých. Regenerácia prebieha dlho do noci, akurát ja vždy zaľahnem okolo jedenástej. Petra ma obvinila, že chodím spávať so sliepkami. Keď som jej prisvedčil, že má úplnú pravdu, všetky baby sa urazili.

21. - 26. júl- La Turbie
Na odporúčanie jednej domácej lezkyne odchádzame do oblasti La Turbie. Vôbec sme neblúdili, „až je mi to divnô“. Oblasť má skvelú polohu - 5 km od mora, priamo nad Monakom. Hlavný sektor Grand Face je poobede v tieni, tak sa vždy doobeda močíme v mori a poobede lezieme. Morská voda má blahodárne účinky, vôbec nepotrebujeme oddychové dni. Naše rady rozšírili Miro a Jana, po desiatich dňoch čítame čerstvé noviny a jeme koláče. V prvý deň v La Turbie som dostal pri mori ľahký úpal, či čo, ktorý som zaklincoval jedným pivom. Všetci okrem mňa sa chcú ísť pozrieť do Monaka. Povolím, až keď mi sľúbia špeciálne podmienky. A tak sa vyvaľujem sám na zadných sedačkách auta, môj šofér s navigátorom ma vozia po trati F jednotky a ja kývam chodcom. Aj knieža Rainer by mi závidel... Lezenie v la Turbie malo len jednu chybu - všetci sme dostali vyrážky, pravdepodobne od nejakého miestneho jedovatého kríka, cez ktoré sa treba predierať pod nástup.

27. - 28. júl - Gourdon
Čintalky chcú preliezť nacvičené cesty v Jurassicu, Juro s Janou tam chcú ostať dlhšie, a tak sa vraciame do Gourdonu. Ja pokračujem v neúspešnom hľadaní ďalších sektorov. Večer odchádza Gogo s Mirom, ja ráno zaveziem Jura s Janou k potrubiu a už frčíme smerom domov.

29. júl - Rätikon
Marek sa rozhodol, že si výjazd predĺži a tak nás ešte čaká obchádzka cez Rätikon. Panuje tu stabilné počasie - prší. Posledný úsek poľnej cesty je od dažďa rozmočený, tak mu pomáhame preniesť batohy pod stenu peši. Všade sa ozýva bučanie kráv a hvízdanie svišťov. Je z toho zblbnutá aj mačka pri kravíne. Sedí na zadných nohách, predné pred sebou ako svišť. Som presvedčený, že keby sme chvíľu počkali, aj zapíska.

29. júl - Fluelapass
Stojím na zelenej lúke a snažím sa nabrať nejakú vodu. Sedlo Fluelapass dalo môjmu autu opäť zabrať. Para z motora stúpa k modrej oblohe. Nemá ma kto vystriedať, lebo Gogo je už doma a baby spia v aute. Našťastie mi omrzliny nehrozia, náš letný útek pred zimou sa končí. Dúfam, že leto sa už začalo aj na Slovensku.

Epilóg
Strávili sme vo Francúzsku takmer tri týždne. Počas nich absolvovali Čintalky, Repčíkovci a Andrej Chrastina jedno kolo SP na obtiažnosť a jedno kolo SP v boulderingu. V pretekoch na obtiažnosť nedosiahli svetoborné výsledky, no v boulderingu Čintalkám na postup do dvadsaťčlenného finále veľa nechýbalo. Po pretekoch musel Andrej z pracovných dôvodov odcestovať domov a ostatní, ku ktorým sa pridala ešte Petra Tomnanová, sa zúčastnili reprezentačného sústredenia v okolí Nice.

Sústredenie
Pri lezení na juhu Francúzska sme si prišli na svoje. Dlhé cesty (20-30 metrov), s dobrými chytmi a oddychovými miestami nám veľmi vyhovovali. Väčšina ciest bola previsnutá s obtiažnosťou nad 7a, čo možno niekomu prekážalo, ale aj cesty za 7b sa dali v pohode vyliezť. Lepšie sme si ešte nikdy na skalách nezaliezli. Vidieť na vlastné oči Mareka a Jura Repčíka v akcii, to je niečo. Konečne som sa presvedčila, že ťažká cesta sa dá vyliezť v kľude a s prehľadom. Je dobré liezť s niekým, kto je o hodný kus lepší než vy. Veľakrát nám poradili, akú cestu máme ísť liezť, ako ju máme liezť, čo robíme zle, kde máme oddychovať, a tak. Keď sme chceli liezť niečo ťažšieho, stačilo povedať bratom a hneď sme mali cestu nacvakanú a mohli sme si ju skúšať. Preto sa aj Zuzane podarilo vyliezť jej doteraz najťažšiu cestu obtiažnosti 7c na piaty pokus. Ja som skúšala iné 7c, no nepodarilo sa mi ho vyliezť. Bol to pre nás super tréning. Dúfam, že čoskoro by sme sa mohli prehupnúť cez 7c a vyliezť 8a, ale na to treba ešte čo-to potrénovať. Bolo dobré, že sme tam boli aj s Petrou Tomanovou a mohli sme sa porovnať. Nebolo až také jednoduché zistiť, ktorá je lepšia, pretože Petre sedia iné cesty ako mne a mojej sestre. V oblasti Jurassic park som vyliezla moju doposiaľ najťažšiu cestu obtiažnosti 7b+, čomu sa veľmi teším a dúfam, že nie je posledná. Tú istú cestu vyliezla aj sestra a pridala k nej ďalšie 7b+ na druhý pokus. Všetci sme sa zhodli, že to bola super vydarená akcia. Super ľudia, skaly, miesto, počasie, všetko. Škoda len, že sme tam nemohli zostať dlhšie, pretože sa nám naozaj nechcelo ísť domov. Katarína a Zuzana

... a zopár informácií na záver
Liezli sme v oblastiach, ktoré nie sú na Slovensku príliš známe, preto na záver pridávam zopár informácií o nich. Orpierre je vo Francúzsku pomerne populárna a známa oblasť. Je tu viac sektorov s cestami od 20 do 200 m. Sú orientované na východ, juh i západ, takže sa dá liezť po celý rok. Prevažujú ľahké cesty, no sektor najbližšie k dedine je previsnutý, s peknými vytrvalostnými cestami až do 8a. Kaňon Georges du Loup pri Gourdone otvorili pomerne nedávno. Podľa informácií z internetu je v ňom veľa sektorov. My sme našli iba Jurassic Park, kde si zaleziete, iba ak leziete aspoň 8a. Je silne previsnutý, lezenie je vytrvalostné po stiskoch. Otočený je na východ, v lete sa tu dá liezť zhruba po jednej. Ostatné sektory sú otočené na juh a západ. Podobné lezenie ako v Jurassicu je v sektore Girand Face v la Turbie nad Monakom. Je tu však oveľa viac ciest, liezť sa dá v lete tiež zhruba po jednej. Ostatné sektory v La Turbie sú iné - mierne previsnuté, kolmé i položené, dierky aj lišty. V lete do nich svieti slnko od jedenástej do piatej, podľa sprievodcu je tu vyše 400 ciest. Ak však idete na juh Francúzska a nezaujímajú vás zrovna extrémy, lepšie si zaleziete v klasických oblastiach ako sú Calanques, Verdon, Buoux, či Ceüze.