Prvospád a zjazd
(Jamesák 1999/4)

text a foto Rasťo Križan

(severnou stenou Cima Presanella, 3558 m. n. m. v trentských Alpách)

V piatok 18. 6. nastupujeme (Robo Karkusz, Bohuš Štofan, Milan Matejka a Rasťo Križan) do VW Golf v sardinkovej verzii za pomoci obuváka a s bojovým pokrikom „do horúceho pekla s Rakúšanmi“ sa radíme do nekonečnej rady áut na hraničnom prechode Berg. Posádka je viac ako nebezpečná a neveští nič dobré. Vzhľadom na nepriaznivé snehové podmienky v oblasti Matterhornu (náš pôvodný cieľ), vyrážame smerom do oblasti La Pressanella v trentských Alpách.

Po celonočnom vychutnávaní diaľničnej autoturistiky s kolenami pri ušiach a cepínom pod zadkom prechádzame ráno mestom Vermigio s výhľadom na severnú stenu Cima Pressanella. Po počiatočnej panike, ktorá nás zachvátila pri pohľade na ňu, pokračujeme ďalej 8-kilometrovou lesnou cestou typu tatranská magistrála. S naším VW Golf tentokrát v modifikácii off-road so špeciálne zníženým podvozkom na tieto účely dorazíme až po parkovisko na lesnej čistinke.

Stratégia je jasná - prísť, vidieť a zvíťaziť. Tomu podriaďujeme aj výber potravín, ktoré by nemali zaberať väčšinu batohov. Skrátka expedície „naľahko“ sú teraz v móde. Cesta na chatu Stavel „Francesco Denza“ (2293 m. n. m.) trvá asi 1 1/2 hodiny a prechádza malebnou krajinou, kde si môžete vyskúšať disciplíny brannej všestrannosti, ako sú pochod v podrepe s batohom a lyžami na pleci skalným tunelom vysokým 1,5 metra a dlhým 40 metrov, beh cez ľadový vodopád (lebo inej cesty niet) atď.

Samotná chata je v tomto ročnom období zavretá, ale vedľa stojí o niečo menšia, horolezcami už riadne zahustená drevená stavba, kde zakladáme I. tábor. Počasie ako vždy na figu a predpoveď ešte figovejšia. Je nám jasné, že druhá fáza našej stratégie sa poriadne pretiahne. S hrôzou zisťujeme, že všetko pivo a iné tekuté požívatiny ostali dolu v aute. Pod zámienkou vynášky ďalších nevyhnutných potravín dvaja z nás idú zjednať nápravu a zostupujú k autu.

Je nedeľa a všetko, čo má rozum, zdravé nohy a vie čítať meteorologické správy v novinách, mizne v doline. Napriek tomu, že máme zdravé nohy a vieme čítať, ostávame. Nedeľa večer - vyjasňuje sa. Dokonca na naše potešenie prichádza na chatu horský vodca s klientom a dôverne nám pošepká do ucha, že aj keď je počasie na „prd“, business je business. Ostrý pokus sme teda naplánovali na pondelok.

Budíme sa ráno o 4.00 hod, čosi zjeme a vyrážame morénou k ľadovcu. Ľadovec je v pohode, ale počasie nám robí starosti. Čierňava nad hlavou, silnejúci vietor a začínajúce sneženie. Stena je zatiaľ stále viditeľná, tak sa rozhodujeme pokračovať. Rýchlejšia dvojica doráža pod stenu asi po 2 a 1/2 hodinách schôdze od chaty striedavo pešo a na pásoch. Počasie sa stále zhoršuje, a tak na seba pod stenou nečakáme a prvá dvojica vyráža. Horský vodca je v tej istej ceste a má pred nami náskok niekoľko lanových dĺžok.

Výstupová cesta vedie v ľavej časti steny. Je to monumentálna tvrdá snehová platňa, v tomto ročnom období na mnohých miestach ľadová. Strmosť je vyrovnaná a pohybuje sa okolo 55° . Dvojica (Milan a Rasťo) vystupuje bez istenia, povrch je veľmi tvrdý a mačky sa ledva zaryjú prednými hrotmi. Počas výstupu husto sneží a v dolnej časti steny fúka silný vietor, čo odrádza druhú dvojicu vo výstupe. V hornej časti obchádzame vodcu, ktorý dbajúc na zdravie svojho klienta, ho starostlivo istí niekoľkými ľadovcovými skrutkami. Dosahujeme hrebeň a po ňom sme za 10 minút na vrchole. Stále sneží a fúka vietor. Viditeľnosť je mizerná. Nevyhnutné foto, lyže na nohy a hybaj dole. Trochu exponovaný hrebeň a stojíme na hrane severnej steny. Pohľad dole dvíha hladinu adrenalínu a neveští nič dobré. Slabá viditeľnosť a veľké ľadové plochy, ktorým sa nebude dať vyhnúť. Niekoľko minút čakáme, kým sa stena ukáže aspoň na niekoľko okamihov v celej svojej dĺžke. Podarilo sa a v rýchlosti sa ju snažíme vryť do pamäti.

Nastupujem do steny. Snažím sa maximálne koncentrovať. Pohyby sú veľmi neisté, veľká strmosť a nevidím pod nohy. Po niekoľkých skokoch s problémami zastavujem a pozerám na Milana, ako za mnou spravil dva oblúky. Potom pokračujem asi do polovice steny. Lyže na zľadovatenom povrchu slabo držia a iba s nemalým úsilím sa udržujem na svahu. Zastavuje v ľavej časti a opäť čakám. Nikto neprichádza a nič nepočuť. A potom to prišlo, lepšie povedané privalilo sa. Krásna súslednosť kotúľov letmo, premetov a sált s lyžami na nohách a iných náročných gymnastických prvkov vysokej technickej a umeleckej hodnoty v podaní amatérskeho kaskadéra Milana. Dĺžka tejto skvelej zostavy v severnej stene Cima Pressanela sa merala na stovky metrov.

Ostal som ako prikovaný. Pokračoval som v lyžovaní už s rozstrasenými kolenami a snažil som sa nájsť Milana. Pri východe zo steny som ho našiel sediaceho v kope snehu. Po preskúšaní chrbtice sme sa uzniesli, že si to odniesla našťastie iba väzivo na pravej nohe. Vyrážam do chaty zavolať pomoc. Zvyšok výpravy zatiaľ pripravuje provizórne sane, fixuje nohu a vydáva sa po ľadovci so zraneným kaskadérom štýlom „burlaci na Volge“ s cieľom priblížiť sa ku chate.

Vrtuľník prilieta asi za 15 minút. Počasie sa stále zhoršuje a až na štvrtý pokus nájde dieru v mrakoch a po perfektne zvládnutej bleskovej záchrannej akcii odvážajú Milana nevedno kam. Samozrejme úrazová poistka ostala v batohu u nás. To má za následok, že v nemocnici na neho ani pes neštekne. Zostupujeme v silnom krupobití k chate a ako býva dobrým zvykom v našich kruhoch, celý večer sršíme čiernym humorom na Milanovu adresu. Na záver sme si museli priznať, že akokoľvek hrozivo to vyzeralo dopadlo to neuveriteľne šťastne. Po zložitých telefonických rozhovoroch s miestnymi informátormi v lámanej taliančine sa dozvedáme miesto Milanovho prechodného pobytu.

Na druhý deň (utorok) zostupujeme z chaty a presúvame sa do Trenta. Z miestneho špitálu vyzdvihneme maróda a vyrážame do republiky. O polnoci sme v Trenčíne, kde zase maróda vyložíme, otáčame naše motorové „žihadlo“ a vyrážame zase poriadne nadržaní späť do hôr s cieľom zlyžovať kuloár Pallavicini z Grossglockneru (3798 m. n. m.) v oblasti Glockner Gruppe v rakúskych Alpách.

Teraz nám počasie praje a aj predpoveď do konca týždňa je super. Vo štvrtok na obed sa už rozvaľujeme v bivakovacej chatke Glocknerwandkamp na rebre severnej steny Grossglockneru vo výške 3250 m.n.m a kocháme sa výhľadmi na časť východných Álp s ideálnymi terénmi na skialpinizmus.

Od samotného kuloáru nás delí niekoľko sto horizontálnych metrov. V piatok vyrážame skoro ráno. Robo, ktorý tu už je druhýkrát poznamená, že snehu je tu oproti minulosti akosi poriedko. Náladu nám to nezlepšuje.

Strmosť svahu je v norme od 50° do 55° avšak v dolnej časti je nepríjemný, poriadne lavínami zvrásnený skalný lievik široký asi 2 metre v tvare WS krájač a za ním niekoľko ukážkových trhlín ako z knihy „Nešťastia v horách“. V prípade pádu by aktér určite nemal toľko šťastia, ako Milan na Cime Pressanella. Vystupujeme asi do štvrtiny žľabu. Povrch je poriadne vytvrdnutý a na mnohých miestach opäť ľadoví. Nejakú dobu čakáme vedľa na skalnom hrebeni a chytáme bronz s nádejou, že slnko „obmäkčí“ aspoň zlovestne vyzerajúce ľadové plochy. Nestalo sa tak. S vidinou posledného nešťastia odmietame riskovať a zostupujeme, lepšie povedané zlaňujeme úzkym skalným lievikom. Ústup je sprevádzaný kliatbami a vyhrážkami na adresu všetkého možného.

Na chate sme sa v knihe dočítali, že od roku 1992 nebol Pallavicini zlyžovaný. Trochu sklamaní zostupujeme a navzájom sa utvrdzujeme v tom, že sem znova prídeme a to hneď na druhý rok. Zvolíme ale iný mesiac a iné snehové podmienky. Je to určite výzva, ktorá nám nedá po celý rok pokojne spávať.