Mohol som vám dať výsledkovku a povedať: „Len sa pekne pozrite, akí sú tí Frantíci a Makaróni dobrí. Všimnite si aj Anglánov - museli liezť ako posratí.“ Mohol by som aj povedať: „Nuž, Angláni neliezli bohvieako, ale viete, bola kosa, chýbal kraft, ponaťahované šľachy...“ Dokonca by sa dalo....
Nemám rád takéto články. Sú tak negatívne, že sa asi čudujete, či sa autorovi vôbec chcelo liezť z postele. Dobrý dôvod, aby som sa nepodpísal. Ak ale nebudem písať o Arnaudovi Petitovi, ktorý vyflešoval 8b, aby vyhral sveťák v Kranji, dokonca ani o stene v Grazi, ktorá je viac horizontálna ako vertikálna, tak o čom, dočerta, bude vlastne reč.
Konečne je obed. Zbalím bágel a o päť minút som vo Foundry. Budeme s Mikom bušiť vytrvalosť. Máme také okruhy: 50 krokov zaberie tak 2,5 minútky, obtiažnosť 8b. Štyrikrát do týždňa plus večer stienka. Nie sme žiadni šuplikanti. Vôbec nie je ľahké dostať sa do britskej repry. Ak si vezmeš súpisku, všetci ôsmi hocikedy vyonsajtujú 7b+ a erpnú minimálne 8b. Žiad
ni šuplikanti.Stojím pod cestou na stene, ktorá na dvanástich metroch prečnieva 9,5 metra. Je to do kopca. Držím prvý chyt. Cítim silu. Klídek, všetko je pod kontrolou. Nepochybujem o úspechu. Kroky sú ľahké, náhle sa ale zostrmí a v 45
o stienke sú chytíky akési menšie. Riadne zalamujem... Expres....Cvakám...Leziem...Som v streche...Chcem zapnúť....Nemôžem...Totálne bandasky...Preboha lez! Dynamo...Teč....Stačí to na postup? Ani náhodou. Myslíte, že som nasratý? Počkajte tri týždne a v Grazi vám to ukážem!Vybáchal som 12,2 metra (najvyšší bod skaliek u nás vo Foundry) na 17-metrovej ceste. Potiaľto OS tak 7c, ale na postup treba c+. Ak cvakneš zlaňák, máš 8a+. Uznajte, že vyonsajtovať 7c je celkom fajn. No nie? V Open som skončil 25. z 31, čo je zjavne úbohý výsledok, vyžadujúci analýzu. Ak by som dal ešte 3 metríky, jedu dál. Prvá päťka sú výnimoční lezci, totálni profíci, ktorí žijú lezením a dýchajú a jedia iba pre jedno - byť world champion. My ostatní sme celkom vyrovnaní a väčšina je schopná postúp
iť do semi. Pravdaže, nesmieme nič pobabrať. Top 5 si môže dovoliť chybičku aj dve, a predsa idú v pohode aj do finále. Nuž, ísť na medzinárodné preteky je niečo viac ako ísť si iba zaliezť. Spoznal som ľudí, ktorí pred pretekmi prekecajú hodiny o lezení, čumia na MTV, premýšľajú o vlastnom výkone a po súťaži analyzujú chyby na videu trénera Grahama. Najdôležitejší poznatok z videa je, že len málo z nás skutočne liezlo zle, resp. si zle načítali cestu. Ja osobne som blbo cvakal jeden expres. Málo som ho rozkýval, cvakal príliš napätý a to sa prejavilo v rozdieli byť schopní onsajtovať 7c+/8a (moje osobné maximum) a iba onsajtovať 7c v súťaži. Takáto chyba sa vám na sveťáku len tak neprepečie.Pondelok poobede. Vrátil som sa domov späť do reality, do práce. Myslel som si, že budem hľadať výhovorky, ospravedlňovať sa, nudiť sa. Tak to teda nie! Zajtra zbehnem do Foundry, poleziem ako drak, zabudnem na Kranj, poučím sa a v Rakúsku Francúzom ukážem, čo vo mne naozaj je.
Stojím pod stenou, ktorá je na ôsmich metroch 8 metrov previsnutá. Je to veľmi do kopca. Prvý prešah. Cítim obrovskú silu. Som bohovsky uvoľnený, všetko pod kontrolou. Postup je hotová vec. Prvá strecha, chcem zapnúť... Hlúpa chyba, z tohto chytu nie! Konečne cvaknem... Cítim ľavačku.... Druhé istenie... Na ľavačke bandaska... Strecha... Cvaknem? Zapínam... Skúšam vyklepať... Na ľavačke stále bandaska... Dva skoky a prvý chyt vo výleze... Mal by som zapnúť... Leziem rýchlo... Skúšam sa vrátiť.... Nezapnem... Ty idiot... Letím.
Tentokrát som riadne nasratý. Zahadzujem lezky aj bágel, sadám si, hlava medzi dlane. Hnev je už preč, ľútosť ostáva. Smútok, že celá moja náročná príprava takto vyvrcholí v trojminútovej šanci predviesť sa. Dnes som mal postúpiť- to je to, čo bolí. Cestu som pochopil správne, ale opäť hlúpe chyby pri zapínaní.
Trvalo mi týždeň dostať sa z toho. Tvrdo ma to zasiahlo. Fyzicky aj emocionálne. Vianoce sú predo dvermi a myslím na iné veci. Budú ďalšie preteky, ale už nie ako v Slovinsku alebo v Rakúsku, aspoň pre mňa nie. Veľa som sa naučil o súťažení na vysokej úrovni, aj o intenzite pocitov, ktorá kolíše od vrcholu, keď stojíš pod cestou, po absolútnu depku pri analýze svojich omylov. Nie, nechápte ma zle. Mám to rád. Pôjdem na majstrovstvá do Paríža. Už teraz sa nemôžem dočkať. Budem trénovať ako blázon. Dajte si bacha, Frantíci! Chlapci z Albionu sú poriadne nažhavení a tentoraz konečne nakopeme nieči zadok.
Z On the Edge 64 preložil Ivan Doktor Žila