Stephen Venables
(S. Venables napísal tento článok v roku 1999 a bol po prvýkrát
publikovaný v časopise High 200 7/1999.
Na uverejnenie nám dal svoj súhlas jednak Stephen a jednak redakcia časopisu.)
Prišiel máj – je to obdobie roka, keď je na vrchole sveta na Evereste veľmi
rušno. Vtedy sa náhle každé noviny, časopis a televízne programy začínajú
fanaticky zaujímať o horolezectvo, alebo skorej o bizarný cirkus na ľadovcoch Khumbu a
Rongbuk.
George Mallory má v Británii podobný zvuk ako Kapitán Scott. Smutná, bolestivá,
slávna story o mužoch, ktorí zahynuli na úplnom a samom konci sveta, obetujúc svoje
životy pri heroickom zápase. Tento príbeh má niečo spoločné s mýtami a legendami
– heroickom zlyhaní, ak ich výkony považujete za zlyhanie, čo ja nepovažujem. Ale
teraz, mi kníhkupec z Colorada Mike Chessler oznámil, že Amerika objavila Everest.
Vlastne Amerika objavila Everest pred 3 rokmi, keď tam začali v zlom počasí kapať ako
muchy. A teraz v máji našli Malloryho.
|
Nechápte ma zle, mám skutočne medzi Amíkmi veľa dobrých kamarátov, ktorých mám
veľmi rád. Som si vedomý aj toho, že je množstvo dobre informovaných Američanov,
ktorí poznajú mená Finch, Norton, Odell, Mallory a Irvine, akoby sme mali my
Angličania poznať, povedzme, že Houstona alebo Wiessnera. Obzvlásť jeden Amík, Tom
Holzel, ktorý venoval Malloryho záhade celý život a bol to práve on, kto vyprovokoval
prvú pátraciu expedíciu v roku 1986. Podľa mňa bola od začiatku odsúdená na
neúspech, pretože sa uskutočnila v pomonzúnovom období, kedy je sever Everestu
pokrytý záľahou snehu.
Avšak v tomto roku (1999) bol otcom myšlienky britský horolezec a producent BBC Graham
Hoyland, ktorý aj sám vystúpil na Everest z Južného sedla, a ktorý je synovcom
Howarda Somervella, toho horolezca, ktorý požičal Mallorymu v roku 1924 svoj foťák
Kodak na záverečný útok na vrchol najvyššieho kopca sveta. Graham, ktorý
zabezpečil transatlantickú spoluprácu so starým známym Davidom Breashearsom, musel
potom bezmocne sledovať, ako sa jeho myšlienka zaradila do klasickej drámy rozzúreného
ega.
Najprv, čo je tak typické pre vrtkavý svet televízie, si BBC privlastnila jeho
myšlienku a degradovala ho na menej významnú pozíciu v projekte. A neskoršie, na
ľadovci East Rongbuk, mal slabší srdový záchvat a musel ísť domov, nechajúc
Američanov, ktorých prizval na spoluprácu vylízať všetku smotanu z historického
objavu dňa 2. mája 1999.
Nespokojní s tým, že boli uverejnené len zvukové záznamy o mumifikovanom
Malloryho tele. Američania videli svoju šancu predať túto informáciu ďalej a ponúkli
fotky Mail on Sunday. V článku hlúpo oznámili, že fotky sú dôkazom toho, že
Mallory spolu s Andrewom Irvinom bol na zostupe z vrchola, čiže vystúpili na Everest 29
rokov pred Hillarym a Tenzingom. Úplný a totálny nezmysel. Fotografie vôbec nič také
nedokazujú. Vrátim sa k tomuto problému hneď, ale najprv rozoberiem etický problém
predania obrázkov. Aby som bol férový k Mallory and Irivine Research Expedition, po
nájdení tela po dokončení pátrania a obhliadky ho pochovali a prikryli skalami a nad
jeho hrobom prečítali obradnú reč dodanú biskupom z Bristoulu na žiadosť Grahama
Hoylanda. Požiadali vopred o povolenia vziať vzorku DNA a sľúbili, že všetky osobné
veci znesú dolu, ako napríklad list v Malloryho vrecku pre jeho rodinu. Avšak
nekonzultovali s Malloryho žijúcou dcérou, 84 ročnou Clare Millikan, ani s jeho synom
Johnom, ani so žiadnym potomkom, že tie fotky môžu predať, čo rodina považuje za
nedodržanie dobrých mravov a zneužitie súkromných vecí.
Pamätám si na Jima Currana z roku 1986 opisujúc návštevu uznávaných novín, ktoré
publikovali jeho príbeh a fotografie o tragédii na K2 v tom roku. Po povrchnom prezretí
fotografií sa grafik neokrôchane (tupo) spýtal: „Máte nejaké mŕtvolky?“ Curran
bol z toho zjavne vyvedený z miery. Teraz sa situácia zdanlivo zmenila, mŕtvolky patria
k férovej hre.
Môj názor je taký, že táto ojedinelá fotografia, je skutočne neobyčajne bolestivá
a fascinujúca pre každého, kto sa zaujíma o históriu Everestu. Ako súčasť budúcej
knihy alebo správy spolu s ostatnými nájdenými vecami a dôkazmi, s povolením rodiny
má svoje miesto, ale zhon v akom bola uverejnená ukazuje na nežiadúci senzacionalizmus
a túžba rýchlo zarobiť nejaké bubáky. Eric Simonson, vedúci expedície, hovorí na
svoju obranu, že fotky boli dodané agentúre a nie predané priamo a že on a jeho tím
cíti, že telo na obrázku pripomínajúce mramor nenarušilo nikoho vkus. Takisto
pripomína, že podľa návrhu Malloryho vnuka, všetky výťažky pôjdu na himalájske
charity.
Vedľa potvrdenia, že sa zvyšuje ľudský záujem o Everest, čo sme sa vlastne nového
dozvedeli? Mallory, navzdory všetkým mojim očakávaniam, sa našiel, na konci veľmi
suchej zimy nepokrytý snehom a my teraz máme možnosť zistiť ako zomrel.
Jednoducho nezomrel v sede čakajúc vyčerpaný od únavy na smrť. Nepadol dole stenou
Kangshung, ale sa zrútil tou severnou, ďaleko, preďaleko od vrchola Mount Everestu, z
miesta, čo som bol schopný zistiť zo správy niekde v blízkosti prvého výšvihu
pravdepodobne v spádnici kde v roku 1933 Wyn Harris našiel jeho čakan. Zdá sa, že
boli spolu Irvinom naviazaní na lane, spadli a lano sa roztrhlo. Mallory sa zastavil na
polici so škarede zlomenou nohou a tí, čo ho našli veria, že po páde ešte žil.
Veľa ľudí by rado našlo dôkaz, že Mallory zostupoval z vrchola a je celkom
možné, že sa z neho vracal. Avšak zdá sa, že zástancovia tejto teórie sledujú
tézy, ktoré stanovil Tom Holzel vo fantastickom a geniálnom článku publikovanom v
Mountain Magazine pred 28 rokmi.
Holzelovo predsvedčenie, že Mallory vystúpil na vrchol vychádzalo z dvoch neistých
predpokladov. Prvým je fakt, že Malloryho a Irvineho videl Noel Odell na vrchole
Druhého výšvihu o 12:50 8. 6. 1924. Tu je problém v tom, že Odell ako poukazuje
Audrey Salkeld, nie je celkom dobrým svedkom a kto vo výške 8000 metrov je? Postoj
Odella sa časom trochu zmenil. Stále tvrdí, že to čo videl boli dvaja horolezci a nie
balvany, ako navrhovali ďalšie expedície, ale už si vôbec nie je istý výškou, v
ktorej ich videl.
Čo sa týka toho, či ich videl alebo nevidel zo vzdialenosti 3000 m Audrey Salkeld
poukazuje, že v tomto by nemal byť problém. V roku 1986, horolezci na Severnom hrebeni
informovali, že videli bez ďalekohľadu postavy na vzdialenosť 2 míle (viacej ako 3
km).
Druhým neistým faktom je to, že Mallory a Irvine používali pri vrcholovom útoku
kyslíkové bomby, čím mali veľkú výhodu v tom, že im kyslík mohol pomôcť
pri prelezení druhého výšvihu a jednak pri výstupe na vrchol aj pre bezpečný
zostup. Podľa Holzela sa dvojica rozdelila. Mallory mal byť tým tigrom, ktorý by
použil posledný kyslík a využil posledný zúfalý pokus sám vystúpiť na vrchol a
Irvine mal zostúpiť. Obidvaja horolezci následne klesli od vyčerpania alebo padli a v
noci zomreli. To, že by prežili noc bez kyslíka odmietal, tvrdiac, že keď sa vrátil
Edward Norton štyri dni predtým z výšky nad 8400 m, bolo to preto, lebo dosiahol
fyziologickú hranicu.
|
Ja si to vysvetľujem tak, že Norton napriek veľkému vyčerpaniu, mohol ísť ešte
vyššie, ale nechcel riskovať prípadný bivak v takej výške. Je jasné, že spolu so
Somervellom dosiahli svoj limit, ale Holzel v roku 1971 trval na tom, že vo výškach
nad 8400 m je na postup vyššie použitie kyslíka nevyhutné. Potom uvádza:
„Nepopieram, že niekedy v budúcnosti riadne nabúšený atlét bude ťahaný po
Evereste, aby dokázal, že na Everest sa bude dať vystúpiť aj bez kyslíka.“
Hovoriac ako nenabúšený neatlét, ktorý nebol po Evereste ťahaný a predsa na neho
vystúpil, musím skonštatovať, že sa Holzel trošku zmýlil. Vieme, že Mallory a
Irvine chceli na výstup použit kyslík. Avšak, Odellova nejasná správa o dýchacom
zariadení, vrátane nosnej konštrukcie roztrúsenej okolo stanu v tábore VI naznačuje,
že mohli mať problémy s prístrojom. Aj keď Irvine bol skúseným v tejto oblasti,
zdá sa byť pravdepodobné, že v ten deň nefungovali správne. Možno, že mohli
zobrať len jedno dýchacie zariadenie a aj to sa mohlo skoro pokaziť. Koniec-koncov,
Mallory sa sťažoval Noelovi, že hmotnosť kyslíkových prístrojov zabraňuje postupu.
Simonsonova expedícia našla bomby z roku 1924 práve pod prvým výšvihom. Bude určite
zaujímavé dozvedieť sa presné detaily. Napríklad, sú to definitívne bomby Malloryho
a Irvineho a koľko ich je? Avšak, kombinácia Odellovej správy a tento nález bômb nie
ďaleko od tábora VI poukazuje na to, že títo dvaja horolezci nepoužívali celú cestu
na vrchol kyslíkové prístroje. Nemôžeme si byť istí, že Mallory a Irvine
vôbec použili prístroje, ani nevieme, či dosiahli hrebeň ako
mali v pláne a či prekonali druhý výšvih.
V týchto časoch expedície využívajú na prekonanie druhého výšvihu rebrík, ktorý
tam osadila čínska expedícia na jeho severnej strane. Avšak 17. mája 1999 Conrad
Anker, muž, ktorý našiel Malloryho telo, 15 dní predtým vyliezol voľne druhý
výšvih. Preliezť širočinu vľavo od rebríka zakliňovaním kolena mu trvalo okolo
hodiny. Práve na konci špáry podľahol pokušeniu a postavil sa na vrchnú priečku
rebríka, ktorá bola práve na mieste, kde potreboval položiť nohu. Bez ohľadu na
tento moment slabosti, je to skutočne pozoruhodný lezecký výkon vo výške 8500
metrov.
To, čo by sme si mali uvedomiť je to, že Anker je jeden z najvšestrannejších
horolezcov sveta a mohol si špáru odistiť obrovským friendom. Skala bola rozbitá a
desivá a nad výšvihom nie je možnosť na prirodzený štand. Fakt by som sa čudoval,
keby Mallory, aj keď bol podľa správ dobrým, ale nie výborným lezcom, preliezol v
roku 1924 druhý výšvih aj pri použití kyslíka. Anker preliezol tento úsek bez
použitia kyslíka, ale použil ho na iných úsekoch výstupu. Oveľa pravdepodobnejšie
je to, že Mallory a Irvine spočiatku sledovali hrebeň až k prvému výšvihu, kde ich
mohol vidieť Odell neskoršie ako očakával, pretože sa babrali s
kyslíkovými prístrojmi v tábore. Potom, ako niekoľko následných expedícií, obišli
tento výšvih a dostali sa k druhému odspodu.
Pri pohľade z blízka na túto strašnú a exponovanú prekážku, je možné, že sa
rozhodli namiesto prelezenia druhého výšvihu trochu zostúpiť a traverzovať v
nepríjemných, ale leziteľných platniach v severnej stene, podobne ako to urobil Wyn
Harris o 9 rokov neskoršie. S kyslíkom alebo bez neho mohli Mallory a Irvine dosiahnuť
Nortonove najvyššie miesto v Great Couloir.
Ak však predpokladáme, že ich Odell videl o 12:50 blízko prvého výšvihu, muselo
byť už neskoršie popoludnie a museli sa prebíjať búrkou, ktorú popisuje Odell.
Pravdepodobne do búrky, ktorá začala okolo štvrtej, teda 3 hodiny pred zotmením,
nestihli dôjsť do Veľkého kuloáru. Napriek tomu, s dávkou šťastia a hnaný
ambíciou viacej zapálený Mallory ako Irvine, mohol vystúpiť na vrchol bez kyslíka
alebo s ním, bez Irvineho alebo bez neho.
Dva dni predtým Norton postupoval bez Somervella; deväť rokov neskoršie si Eric
Shipton, zatiaľ, čo Frank Smythe si sadol postupoval sám ďalej. Opustenie partnera
teda nebolo ničím neznámym. Záhada roztrhnutého lana okolo Malloryho pásu poukazuje na
to, že ak aj išiel čas cesty sám, musel sa pred nehodou spojiť s Irvinom. Je tu
predpoklad od expertov horolezectva z Mail on Sunday, že pád sa odohral až pri zostupe
neskoro večer, pretože Mallory si dal dole horolezecké okuliare. Ak je moja
alternatívna domienka správna, mohli sa vracať z vrchola až neskoro v noci, alebo
nasledujúci deň po tvrdom bivaku. Ich teória je vysoko nepravdepodobná kvôli
náročnému terénu a tá moja zase so šatami z roku 1924 neprežiteľná.
Otázka času
Predpokladajme, že boli na vrchole niekedy poobede, povedzme, že okolo tretej,
preliezli druhý výšvih a postupovali SV hrebeňom ako navrhuje Holzel. Aj keď by mali
na zostup ešte 4 hodiny do tmy, ako mohli zostúpiť druhým výšvihom, keď na jeho
vrchole sa nedá spraviť pevné stanovište? A ako neskoro bolo, keď zišli k prvému
výšvihu a spod neho sa zrútili? Deväť? Desať hodín večer, alebo polnoc? Alebo, či
vôbec dosiahli hrebeň? Videl ich Odell smerujúc proti pôvodným plánom pozdĺž
Nortonovho traverzu? V akom príprade mohli postupovať tak rýchlo, že vrchol dosiahli
skoro po poludní? Možno, ak na rozdiel od dôkazov, kyslík pracoval bez poruchy celú
cestu na vrchol Everestu. Možno?
Množstvo kombinácií je nekonečné a určite nájdené okuliare nič nevysvetľujú.
Zdá sa skorej, že títo dvaja horolezci sa v prichádzajúcej búrke otočili späť,
krátko po tom, čo ich Odell videl, dlho pred nocou, niekde v blízkosti vrchola. Čo sa
týka vyhlásenia Mail on Sunday ohľadne tých okuliarov, viem si veľmi ľahko
predstaviť, že v búrke neďaleko vrchola jednoducho zamrzli a Mallory sa rozhodol v
strede dňa riskovať snežnú slepotu, lebo to bola jediná možnosť ako vidieť kam
idú. Fakt, že sa jeho okuliare našli vo vrecku v žiadnom prípade nedokazujú, že
nehoda nastala na konci dňa. Vlastne, ak dáme za pravdu cynikom a Odell o 12:50 nevidel
týchto dvoch horolezcov, pád mohol nastať doobeda pri postupe na vrchol, predtým ako
do steny udrie slnko a prinútil by ich nasadiť si okuliare. Tento dôkaz skutočne
nehovorí nič viac o tom, či Mallory a Irvine dosiahli vrchol v roku 1924.
Čo sa mňa týka, keď porovnávam ako dlho to trvá terajším horolezcom z posledného
výškového tábora, ktorí začínajú výstup veľmi skoro ráno a naviac využívajú
množstvo fixných lán, váha dôkazov ukazuje na to, že títo dvaja pravdepodobne
nevystúpili na vrchol. Avšak, racionálne dôkazy sa pri ľudskej snahe dosiahnuť
nemožné nepočítajú. Toľkokrát spomínaná lezecká nespôsobilosť Irvineho
nemusela byť vôbec prekážkou. Koniec-koncov pozrime sa na Geoffreyho Bruceho,
evidentného začiatočníka, ktorý dva roky predtým spravil s Georgom Finchom nový
výškový rekord. Skutočne nevieme, čo si dovolili títo dvaja tam hore risknúť.
Možno raz získame nové dôkazy. Možno vo fotoaparáte, ktorý sa nájde ako ihla v
kope sena, bude neporušený film. Ale nateraz záhada zostáva záhadou, aj keď s pár
novými skutočnosťami. Bez ohľadu na celý príbeh a čokoľvek si myslíme o tejto
bolestnej udalosti, posledné slovo by mala mať Malloryho rodina. Ich spoločné nedávne
prehlásenie je nasledovné: "Spolu s množstvom horolezcov a historikov sme
náchylní si myslieť, že Mallory a Irvine vystúpili na vrchol, ale toto iba málo, ak
vôbec v nejakom ohľade má vôbec vplyv na to, že ich obdivujeme pre ich dobrodružného
ducha."
(Stephen Venables - Stephen pochádza z lyžiarskej rodiny s oxfordským vzdelením. S horolezectvom začal v 70. rokoch. Stretol som ho po prvýkrát priamo v Chamonix v roku 1975 a následne sme spolu vyliezli niekoľko letných a zimných alpských výstupov. Potom prišla naša prvá expedícia do Himalájí. Stephen je šlachetný a priateľský, veľmi rád pomáha iným a je vždý excelentným parťákom. Od začiatku mal prirodzený horolezecký talent a bol neuveriteľne fit, ale čo je prekvapujúce od horolezca, ktorý sa stal neskoršie prvým britským lezcom, ktorý vystúpil na Everest bez kyslíka, sólo a novou cestou, mal problémy s aklimatizáciou. Počas nasledujúcich expedícií v 80. rokoch na Khunyang Kish, Peru, Kishtwar (prvovýstup na Kishtwar Shivling), rozličné technické výstupy v Karakorame, skoro vylezený prvovýstup na Šišapangmu, všetko alpským štýlom, podobne ako dobré víno postupne dozrieval vekom a zlepšoval sa. Stephen rozvíjal aj svoj spisovateľský talent, ktorý ho vo svete preslávil. Získal prestížnu cenu Boardman-Tasker. Teraz je úspešným žurnalistom a spisovateľom. Úspech na Evereste ho mohol zviesť k zbieraniu osemtisícoviek, ale Stephen radšej zostal verný svojmu progresívnemu štýlu. Podarilo sa mu spraviť ťažký prvovýstup na Kusum Kangru a následne na Panchuli, ktorý opísal vo svojej poslednej knihe A Slender Thread, kde skoro prišiel o život. Krátko po tom bol vystavení zatiaľ svojej najväčšej skúške, keď najstaršiemu synovi diagnostikovali, že je autista a následne leukémiu. Pre tých, ktorí poznajú Stephena, nie je žiadnym prekvapením, že staranie sa o syna je pre neho dôležitejšie ako samotné lezenie. Napriek tomu, je stále v silnom kontakte s horolezectvom a jeho prednášky sú žiadúce. Nedávno sa stal predsedom poroty, ktorá udeľuje Polartec Challenge Award. - Lindsay Griffin, redaktor časopisu High)
