Schlossberg
(Jamesák 1999/4)

Text a foto Claude Remy

Švajčiarsko poskytuje veľmi veľa možností perfektného lezenia. V Jamesáku sme sa už zoznámili s nádhernými vápencovými stenami Wendenstöcku. Neďaleko tejto oblasti leží Schlossberg, ktorého západná stena za Wendenom v ničom nezaostáva. Bratia Claude a Yves Remy tu objavili množstvo tipov na nové cesty. A vďaka nášmu stálemu spolupracovníkovi Claudovi máte vy všetci inšpiráciu na leto i možnosť dozvedieť sa viac o histórii lezenia vo Švajčiarsku.

Legenda o chrabrých rytieroch

Všetci už počuli príbeh o chrabrých rytieroch kráľa Arthura a o jeho chýrnom meči nazvanom EXCALIBUR, nezničiteľnom, ale nikdy neobjavenom. Historici budú môcť pravdepodobne doplniť túto legendu o novú epizódu vďaka nedávnym odhaleniam doktora Gherara Sonder-Weila.
Ako sa jedného dňa doktor milujúci divoké a osamotené miesta prechádzal v odľahlých miestach Álp, znenazdajky stál pred širokou jaskyňou, zjavne neznámou a úplne stratenou nad vysokohorskými pasienkami. Povaľovalo sa tu niekoľko podkov, zvyšky náradia a veľká železná krabica. Listina v nej uložená bola pôsobením dlhého času takmer nečitateľná. Skôr, ako Gherar odišiel, pozrel sa nad seba. Týčila sa nad ním obrovská a znepokojujúca skalná hradba. V diaľke, veľmi vysoko, nebo... Vzrušený a popletený doktor zistil, že tieto stopy svedčia o prítomnosti kráľa Arthura a časti jeho skupiny. Podľa listiny sa rytieri prenasledovaní početnejším nepriateľom uchýlili na príkrom úpätí Schlossbergu. Gherar bol z toho hotový. Kráľ a jeho rytieri zahnaní do úkrytu vyviazli a museli teda nájsť cestu cez "Nebeské výšiny vrcholu".
Keď sa doktor vrátil domov, sčítaní priatelia mu potvrdili pravosť pergamenu. Gherar sa dal na skúmanie okolia útulku, ktorý sa odvtedy volá Jaskyňa rytierov. Niektorí jeho priatelia, horolezci, najčastejšie to bol Charluis Gricky, mu pomáhali a spolu hľadali možnosť cesty v obrovskej hradbe nad jaskyňou. Časom tak trochu zabúdajú na samotného kráľa Arthura a viac ich máta tento kamenný masív a jeho skúmanie. Tak našli na hore jednoduché smery. Raz zdolali dlhé a ťažké komíny, ktoré ich priviedli až na vrchol. Rozhodli sa teda pre nové výzvy a chceli zdolať stenu priamo od Jaskyne rytierov. Pre strmosť a kompaktnosť skaly však postupovali veľmi pomaly. Po dlhšom čase sa dvojica stratená vo výškach zastavila pri skalnom výčnelku. Nad nimi sa vypínala úplne hladká platňa, ktorá chránila prístup k radu trhlín logicky vedúcich k vrcholu. Ale nie platňa zastavila Gherara a Charluisa! Neveriac vlastným očiam zbadali v strede platne zasadený obrovský meč... EXCALIBUR sa našiel!

Prvovýstup na Titlis

Na začiatku tisícročia predstavovali mnohé oblasti Álp iba nekonečný tajomný svet hôr, ktorému sa ľudia vyhýbali. Nepreniknuteľné lesy a úzke rokliny viedli k zasneženým svahom a suťoviskám. A diali sa tam pre ľudí len ťažko pochopiteľné veci.
Napriek tomu sa ľudia postupne usadili aj v najdivokejšom a najchladnejšom údolí Horbis vo výškach zvaných Stans. V roku 1120 tu mnísi dokončili prvý kláštor. Život tu bol drsný,  poznačený zlobou doby. V roku 1794 sa po stáročiach rozvoja stalo údolie Engelberg malým nezávislým štátom.
V prvej polovici 18. storočia sa uskutočnil výstup na Titlis. Je to dôležitá udalosť v dejinách alpinismu. Dovtedy žiaden z vyšších vrcholov Álp nebol dosiahnutý, vládli tam len diabli a démoni...
Titlis, 3239 m, bol spisovateľom Johannom Jakobom Scheuchzerom považovaný za najvyšší vrchol švajčiarskych Álp. Nikto vtedy nepoznal presné údaje o celom reťazci Álp a o výške jeho vrcholov bolo veľa pomýlených názorov. Vrchol Titlisu pokrytý ľadovcom so zdĺhavým prístupom prvýkrát dosiahli v júli 1744, teda pred viac ako 250 rokmi. Premožitelia Joseph Ignas Hess, Joseph Engen Waser, Joachim Kuster a Benedikt Erne pracovali v kláštore Engelberg. Ich výstup však nijako nezmenil život v údolí. No na druhý výstup bolo treba čakať až do roku 1785.
Dnes je Titlis strediskom turistického ruchu, tisíce ľudí navštevuje na lyžiach jeho zasnežené svahy. Od roku 1967 vedie na jeho vrchol lanovka. Najvyšší panoramatický bod centrálneho Švajčiarska ponúka za dobrého počasia výnimočný pohľad na Alpy od Mont Blancu až po Dachstein!

Lezecký pionier Kurt Grüter

Skromný a diskrétny Kurt Grüter nezapĺňal stránky odborných časopisov, v 50. a 60. rokoch ani neexistovali. V tej dobe len málo ľudí zliezalo kolmé skalné steny a aj medzi alpinistami boli považovaní za vyšinutých a riskujúcich len pre hľadanie nových ťažkostí.
V tejto oblasti zanechal Kurt Grüter nezmazateľnú stopu skutočného znalca. Tento priekopník dokázal vyriešiť skalné problémy vyžadujúce najvyššie majstrovstvo. Je to skutočný lezec - pionier mimo zvyčajných noriem. Aj keď relatívne neznámy, podpísal sa do najúchvatnejších skalných stien Álp. Vo svojich 15 rokoch sa ocitol pri chatke Spannort. Bol to šok, zadýchaný od obdivu a fascinovaný gigantickou západnou stenou Schlossbergu, ktorá sa týčila nad ním. Prebudila sa v ňom neodolateľná vášeň pre túto horu a stenu.
Kurt Grüter vniesol zanedlho nový rozmer do alpského skalného lezenia. Jeho spoločníkmi boli traja významní horolezci, najskôr Max Eiselin, potom Franz Anderrüthi a Max Niedermann. S Maxom zdolal v roku 1958 vysokú a osamelú južnú stenu Titlis! V tom istom roku dokončil s Wisi Fleischmannom JV pilier Schlossbergu. Pritom už dva roky predtým zdolal spolu s Dölfom Hüslerom najťažšie časti tohto piliera, čo bol obrovský úspech. Ale na uznanie cesty bolo v tej dobe potrebné dosiahnuť aj vrchol, čo sa mu podarilo v roku 1958. Bol to prvý krok k tomu, aby sa začal zaoberať samotnou stenou. Jej prelezenie sa pokladalo za nemožné. Kurt sa však stále viac zaoberal nevylezenými strmými skalnými stenami. Riešiť tieto výzvy v dobe, keď Švajčiarsky alpský klub neuznával skobovanie, bolo veľmi problematické. Napriek tomu zdolal chýrne steny v Rätikone, Churfirsten, Kreuzberge, Bockmattli, les Engelhörner a urobil veľa extrémnych výstupov ako S stenu Eigeru alebo Walkerov pilier. Objavil aj čisté lezenie na pieskovcoch vo východnej Európe!
Kurt zdolával obtiažnosti VI. stupňa, vyšší vtedy neexistoval, hoci sám hovorí, že niečo poliezli aj v stupni VII. Usiloval sa obmedziť umelé pomôcky a liezť voľne. Takto posúval svoje možnosti a definoval ideál pre najprogresívnejších lezcov doby - voľné lezenie! Chcel ísť ešte ďalej a zdolávať najťažšie úseky vo veľkých stenách. Na to bolo potrebné veľa šikovnosti i vytrvalosti a dávalo to nový rozmer vertikálnemu dobrodružstvu. A bol to práve Schlossberg, ktorý Kurta neustále prenasledoval... V roku 1964 sa pokúsil o západnú stenu so Seppom Inwylerom. Po sto metroch nehoda zastavila ich postup. Dospeli však k poznaniu, že zdolávať takéto steny klasickým štýlom nie je rozumné.
V roku 1971 sa Kurt Grüter a jeho priateľ Gérad Egloff, prezývaný Gery, výborný a rýchly atlét vo všetkých alpských terénoch, znovu pustili do západnej steny Schlossbergu. Pred nimi bol jeden KOLOSÁLNY PROGRAM! Potrebovali mnoho dní a veľa návratov, lebo liezť mohli len cez víkend a cez týždeň pracovali. K slovu prišli fixné laná, materiál z USA a hlavne obrovská rozhodnosť, aby prišli k cieľu svojho majstrovského diela. Bilancia nového výstupu v 800-metrovej stene bola veľkolepá - 12 dní lezenia, 31 lanových dĺžok, 100 kg vyneseného materiálu vrátane 50 litrov vody, 280 umiestnených skôb a klinov, z toho 60 nitov vyrobených mechanikom Gerym. A nezabudnime na zavesovacie háčiky, ktoré umiestňovali do dierok...
"Múr nárekov" je obzvlášť ťažkou časťou steny, kde mali obidvaja niekoľko pádov do nekonečného prázdna. Áno, západná stena Schlossbergu je skutočne majstrovským dielom tých rokov. Spája v sebe obtiažnosť a dĺžku. Bezpochyby najťažšia cesta tej doby v tejto oblasti.
O dva roky neskôr zdoláva Kurt so svojimi priateľmi 700 metrov vysokú S stenu Stäfelstocku na vtedy vlastne neznámy vrchol.
V roku 1974 sa pokúsil s Erwinom Saxerom o 800 metrov vysokú V stenu Titlisu. Žiaľ, po štyristo metroch mal Erwin smrteľný pád. A súčasnosť? Kurt Grüter je stále veľkým nadšencom - a lezie!

Západná stena Schlossbergu

Prístup - vlakom alebo autom do turistického strediska Endelberg. Údolím východným smerom až po Stalden, 1069 m, zastávka autobusu. Tu je koniec cesty, parkovisko a stanica malej lanovky. Môžeme ešte ušetriť 30 minút chôdze a využiť platenú cestu autom na povinné parkovisko. Odtiaľto ide chodník do Nider Surenen, od reštaurácie Stäfeli hore vpravo sme za 2:15 hod. pri chatke Spannot, 1956 m. Západná stena Schlossbergu vysoká asi 800 metrov sa týči priamo nad nami. Je to praktické a pohodlné miesto na nástup do steny, kde sme za asi 20 minút.
Táto veľká stena má dve časti. Ľavá strana sa nazýva "Big Wall", je to veľký skalný trojuholník končiaci vo výške 2509 m. Do výšky 450 m je kolmý.
V strede ľavej steny sa nachádza "Gendarme" - veža.
Pravá časť steny "Mur de droite" kulminuje v skalnom vrchole vo výške 2888 m. Skutočný vrchol Schlossbergu nazývaný Schloss je ešte ďalej vo výške 3132 m. Posledné cesty v tomto sektore však končia v 3. zóne veľkých políc. Západná stena, to je ranný chlad a poobedňajšie slnko, ale počasie sa v priebehu dňa môže zmeniť... Do starých klasických ciest je potrebný materiál ako skoby, stopery aj háčiky.

"Juhozápadný pilier", W. Fleischmann, D. Hüsler a K. Grüter, leto 1956 a 1958. 800 metrov hlavne voľného lezenia V a VI, miestami A1. Cesta vedie hlavne škárami a komínmi v skale rôznej kvality. Chabé istenia, lezie sa veľmi málo.

"Západná stena", G. Egllof a K. Grüter, 21. - 24. 10. 1971 po prípravných pokusoch, 800 m, stála obtiažnosť od VI do A3 s bivakom. Je to úžasná bigwall línia končiaca na vrchole. Vybavenie cesty je veľmi chatrné, sem-tam niečo, čo by sa mohlo nazývať nitom, ale na voľné lezenie to nestačí. Cesta má niekoľko prelezov. Všetky výstupy a pokusy zapísané v reštaurácii Stäfeli sú švajčiarsko-nemecké, okrem jednej francúzskej dvojky. Niektoré pokusy nedolezené pre zlé počasie alebo nehodu (aj s poriadnou záchrankou) končia na vrchole Big Wallu, čo je samo o sebe poriadna túra.
A ešte niekoľko zaujímavých výkonov v tejto ceste. Druhý výstup ostane demonštráciou rýchlosti. Urobil ho v roku 1975 Ivor Ganahl a Toni Holdener. Ale pozor, ich cieľom bol výstup za jeden deň! Bivakovali síce tesne pod vrcholom, na ktorom stáli na druhý deň skoro ráno, ale už za pol dňa boli späť v Stäfeli! Expresný bol aj štvrtý výstup, ktorý uskutočnili Thomas Müller a Roland Heer z Zürichu za dva dni v septembri 1980. Prvé sólo urobil 30. - 31. júla 1981 Ueli Bühler, mimochodom, tento skvelý lezec preliezol so svojím bratom známu Rybu na Marmolade za 10 hodín! Zimné prelezenie nie je kompletné, v decembri 1989 za 3 dni Aischan Rupp a Dario Schwörer zdolali Big Wall a z cesty odbočili nad pilierom vo výške 2509 m.
Nové moderné cesty majú na svedomí bratia Remyovci. V rokoch 1993 a 1994 tu urobili desať nových ciest. Začiatok každej cesty je označený. Cesty sú zaistené nitmi Mammut 10 mm a každý štand dvoma spojenými nitmi. Zostupy zlanovaním podľa nákresov. Niektoré zlaňáky sú viac ako pôsobivé a v niektorých sú kyvadlá. Do ciest sú potrebné dve laná 45 m, expresky, stopery a iné vklínence. Cesty sa dajú vyliezť za jeden deň. Všetky boli vylezené voľne, prvolezec Yves Remy.

Le Gendarme - ponúka dve krásne a podobné cesty, ktoré sa dajú kombinovať, lezenie variabilné s prstovými škárami, skala výborná, dobré na úvodné zoznámenie:
"Espio", C. a Y. Remy, 9. 8. 1994, 200 m, 6b povinné (7a), 46 nitov, zostup cestou Jingo
"Jingo", C. a Y. Remy, 5. 7. 1994, 200 m, 6a (6c), 37 nitov, zostup tu istou cestou

Big Wall - úžasná stena:
"Fusion", C. a Y. Remy, august 1993, 350 m, 6b (7b, 3 kroky), 88 nitov, zlanovanie cestou. Krásne, variabilné lezenie, lišty a škáry, pekné prostredie, skala skoro stále výborná. V skutočnosti ide o cestu skôr 6b a 6c.
"Assan", C. a Y. Remy, 15. 8. 1994, 300 m, 6b (7b), 67 nitov, zlanovanie cestou. Cesta sa podobá na Fusion, je kratšia, ale previsnutejšia.
"Retro", C. a Y. Remy, august 1994, 400 m, 6b (6c), 60 nitov, zostup od 11. štandu cestou Bonaventura. Zaujímavé, veľmi rozmanité lezenie po evidentných škárach, skala priemerná až výborná, istenie v princípe vklínencami.
"Bonaventura", C. a Y. Remy, rok 1994, 400 m, 6b (7a), zlanovanie cestou od 11. štandu. Po tvrdšom nástupe za 7a v priemernej skale, ale dobre zaistenej, cesta umožňuje variabilné štýly v peknom prostredí.

Mur de droite - poskytuje variabilné lezenie a super škáry: "Magnum", C. a Y. Remy, 1993/94, 450 m, 6b (7a), 100 nitov. Pekná a variabilná cesta. Zostup najskôr vľavo, potom cestou až po 1. policu a ďalej cestou Oravox.
"Oravox", C. a Y. Remy, 26. 6. 1994, 300 m, 6b (7a), 58 nitov, zlanovanie cestou. Klasická cesta so super škárou.
"Sens unik", C. a Y. Remy, 29. 6. 1994, 320 m, 6a+ (7a+), 68 nitov, zostup cestou a potom vpravo chodbou. Nástup škárou, potom jej ľavým pilierom, čo z nej robí variabilnú a relatívne prístupnú cestu až po 1. terasu.

Mapa: CN de la Suisse v mierke 1 : 25 000, Engelberg, 1191

Literatúra:
"Allgemeine", Schweizerische, č. 49, december 1971
"Alpinismus", 3/74 et "Les Alpes" du CAS, 6/74: popisy a nákresy "Urner Alpen", topo du CAS: popisy a nákresy
"Alpinismus", jún 1981, rozhovor s K. Grüterom o výstupoch v Z stene Schlossbergu

Poďakovania:
Kurt Grüter, Robert Bürcher, Markus Koch, Andreas Kubin, Rolf Zemp, sekcia UTO (Zürich), Victor Sermet, Luciano Pellegrini, Christien Hinter

Preklad: Alena Trsťanová