Hory a mesto
horské zážitky uprostred betónového mesta
Prvé bratislavské dni horského filmu a dobrodružstva
(Jamesák 2000/4)

text: Alexander Buzinkay, Tamara Greksáková
foto: Peter Malý

Ak nepríde Mohamed k hore, je tu ešte jedna možnosť. A práve tú využili duchovní rodičia 1. Bratislavských dní horského filmu a dobrodružstva. Cez filmové plátno, diapozitívy, fotografie a predovšetkým ľudí, ktorí v horách čosi dokázali, preniesli do betónových kulís mesta svieži dych prírody a divokých zážitkov. Za minimum peňazí, ale maximum úsilia pripravili podujatie, aké v hlavnom meste doposiaľ chýbalo.

Z Vancouveru do Bratislavy

Alana Formánka poznali čitatelia Jamesáka z jeho článkov najmä v 80-tych rokoch. Neskôr sa nám už ozýval zo zámoria, keď na dlhšiu dobu zakotvil v kanadskom Vancouveri. V tomto meste na západnom pobreží Britskej Kolumbie založil i tradíciuVancouverského medzinárodného festivalu horského filmu. Po troch úspešných rokoch vo Vancouveri sa naskytla príležitosť implantovať kanadský zámer do rodnej Bratislavy. "Táto myšlienka visela v ovzduší už dlhšie, len chýbal miestny producent, ktorý by bol dostatočne nadšený, ak nie vzhľadom na pomery na Slovensku šialený, aby celé podujatie zastrešil," vysvetľuje A. Formánek. "Takým človekom sa nakoniec ukázala dlhoročná aktívna horolezkyňa Tamara Greksáková z bratislavského Štúdia zážitku. Napriek hrozivému nedostatku financií zmobilizovala s obrovským nasadením tím dobrovoľníkov, ktorý dokázal, že aj nemožné je niekedy možné."
"Keď ma oslovil Alan s nápadom zorganizovať premietania horských filmov v Bratislave a preniesť tak filmy z Vancoveru na Slovensko, táto idea sa mi veľmi zapáčila. K horským filmom som mala vždy veľmi blízko. Kedysi dávno som bola pri zrode podobného podujatia v českých Teplicích nad Metují a neexistoval rok, aby som tam aj s priateľmi chýbala. Fascinovala ma atmosféra malého provinčného kina preplneného na prasknutie, večerné projekcie na futbalovom štadióne, stretnutia horolezcov, trampské kapely a to všetko v nádhernom prostredí pieskovcového skalného mesta so stovkami lezeckých ciest naokolo. Skrátka horolezecká fiesta ako sa patrí," spomína Tamara. " Vedela som, že v meste ako je Bratislava, s minimálnym potenciálom lezeckých oblastí, sa podobnú akciu ťažko podarí uskutočniť, no predsa mi to nedalo pokoja.

Najmä preto,lebo sa už sedem rokov profesionálne venujem výchove mladých ľudí i dospelých prostredníctvom aktivít v prírode. Naše Štúdio zážitku sa snaží sprostredkovať zážitky, pretrvávajúce celý život, tým, ktorí by ich sami asi nikdy nevyskúšali. Aj preto sa mi pri rozhodovaní o zorganizovaní prvej filmovej prehliadky v Bratislave vynárali otázky: Ako priblížiť horské dobrodružstvo mestským ľuďom, aby to, čo vidia na filmovom plátne pocítili aj na vlastnej koži? Ako im sprostredkovať aspoň časť z toho, čo ťahá človeka do hôr? Ako im ukázať hodnoty súčasnou spoločnosťou zanedbávané? Odpoveďou bol vznik podujatia s množstvom sprievodných aktivít nielen pre dospelých, ale i pre deti a mládež, na ktoré sa pôvodne plánovaná čisto filmová prehliadka premenila. Na päť dní priniesla hory do mesta aj pre tých, ktorí do nich bežne nechodia a možno v nich prebudila niečo nové. A to mi príde nesmierne dôležité, " vyznáva sa T. Greksáková.

Hory v meste

Festival, ktorý sa uskutočnil koncom mája v Bratislave, bol prehliadkou najúspešnejších horských filmov z podobných podujatí v Trente, Banffe, Telluride, Poprade a Vancouveri. Jednotlivé projekcie rozčlenili organizátori do tematických celkov na filmy o lezení veľkých stien, skalnom lezení, o Slovákoch v alpinizme, o horskom bicyklovaní a o dobrodružstve v prírode. Jeden večer boli predstavené filmy Štúdia K2 z autorskej dielne úspešného slovenského filmára Pavla Barabáša, nositeľa viacerých prestížnych ocenení. Premietania boli navyše spestrené diapozitívmi a prednáškami popredných slovenských horolezcov ako sú big-wallisti Maťo Heuger, Ivan Štefanský a Jaro Dutka, cestovateľ-dobrodruh Peter Becko Ondrejovič, či jeden z mála Slovákov, ktorí stáli na vrchole Everestu - Zolo Demján. Do programu festivalu bola aktuálne zaradená spomienku na najvýznamnejších tatranských horolezcov 60. a 70. rokov, bratov Pochylých, ktorí vo februári 2000 tragicky zahynuli. Mimo večerných projekcií boli doobeda k dispozícii premietacie časy i pre školy, čo využilo niekoľko sto detí s pedagógmi. Súčasťou ponuky pre základné a stredné školy bola i beseda s polárnikom Petrom Valušiakom a lezenie na umelej stene. Počas projekcií v petržalskom Dome kultúry Zrkadlový háj a v Horskom parku videlo asi 2 tisíc divákov 39 filmov z produkcie 13 krajín. Návštevníci filmových projekcií si prezreli výstavu fotografií s horskou tematikou pod názvom Hory a ľudia.

Svoje špičkové fotografie tu vystavovali: Pavol Breier, Igor Koller, Milan Kapusta, Vlado Launer, Ján Greš, Jozef Just, Martin Heuger (všetci SR) a Pepa Středa (ČR). Pre veľký úspech bola výstava po skončení festivalu premiestnená do výstavnej siene Cik - Cak Centra v Petržalke, kde bola naďalej sprístupnená verejnosti do konca júna. Zlatým klincom programu bol Okrúhly stôl na tému horolezectva vo východnej Európe pred a po páde berlínskeho múru, kde sa zišla skutočná horolezecká špička. Tomuto podujatiu sa podrobne venuje Igor Koller vo svojom článku na inom mieste.
Sprievodné akcie zaujali najviac mládež. Na otvorení lezeckej steny sa predstavili verejnosti mladí lezeckí reprezentanti a Iveta Súkeníková popísala systém pretekárskeho lezenia na umelých lezeckých stenách. Okolo päť stovák detí a mladých ľudí sa potom zapojilo do súťaže v lezení na umelej stene, zdolávania lanových prekážok, premosťovania panelákov, ukážok raftingu a dobrodružno-tvorivého programu pre postihnutých. Takýto záujem bol asi najväčším zadosťučinením pre organizátorov festivalu, nakoľko jedným z jeho ambícií bolo ponúknuť sídliskovým deťom čosi nové, netradičné a prostredníctvom týchto aktívít pritiahnuť ich záujem o prírodu a horské športy.
Usporiadatelia zo Štúdia zážitku a Kultúrnych zariadení Petržalky zapojili do prípravy a realizácie festivalu okolo 50 dobrovoľníkov z rôznych oblastí. Vďaka nim sa podarilo na vysokej úrovni usporiadať tak rozsiahle podujatie za iba 170 tisíc Sk, sumu, ktorá tvorila len štvrtinu reálneho rozpočtu festivalu. Napriek tomu nešetrili návštevníci slovami chvály a uznania. Objavili sa i priania, aby sa Hory a mesto stali každoročným osviežením bratislavského kultúrneho života. "Festival nemá ambície konkurovať podobnému podujatiu v Poprade. Naopak ponúka aj filmy, ktoré už boli pod Tatrami premietané. Skôr sa však snaží osloviť tú časť verejnosti, ktorá do Popradu z rôznych dôvodov nechodí, " tvrdí A. Formánek.
Na záver sa patrí poďakovať sponzorom podujatia. Ahoj v prírode, Extrem Netri-Zaťko, Tlačiareň Zaťko, Treksport, K2 Studio, Nissan Slovakia, Autosklo H a D a mnohí ďalší zapríčinili to, že dobrá myšlienka nezostala len na papieri. Osobitne sa žiada vyzdvihnúť prínos horolezca a fandu festivalu Jara Paulického alias Tarzana, ktorého súkromný finančný príspevok 5000,- Sk sa vyrovnal príspevkom niektorých veľkých firiem. Podujatie podporil i SHS James a prevzal záštitu najmä nad okrúhlym stolom s hostiteľom Igorom Kollerom.Vďaka hodnotným cenám, ktoré venovali do súťaží firmy Extrem Netri - Zaťko, Yak Steam, Yak a Yeti, cestovné spoločnosti ATT, Bubo, Tulák, CKM Travel 2000 a mnohí ďalší, sa podarilo zatraktívniť podujatie pre naozaj širokú verejnosť. Podrobnú správu a fotodokumentáciu z podujatia nájdete na www.horyamesto.sk

Okrúhly stôl

Igor Koller

Keď ma Tamara Greksáková a Alan Formánek požiadali o spoluprácu na bratislavskom festivale Hory a mesto, dlho som neváhal. Moja predstava malého jednoduchého podujatia však dostala po doručení predbežného programu poriadnu trhlinu. Neboli to len filmy, ale celý rad ďalších akcií, ktorými Štúdio zážitku chcelo priblížiť mestským ľuďom a najmä mládeži prírodu a aktivity v nej a hlavne poskytnúť inšpiráciu a pomôcť nájsť skryté schopnosti dokázať niečo nezvyčajné. Štúdio zážitku a jeho filozofiu bolo za týmto všetkým cítiť viac ako silne.
Idea okrúhleho stola na tému „Horolezectvo vo východoeurópskych krajinách pred a po páde Berlínskeho múru„ sa zrodila v Alanovej hlave. Nezapáčila sa len mne, ale aj pozvaným lezcom a nielen témou zapadla do prvého ročníka.
Snažil som sa osloviť takých ľudí, ktorí liezli pred rokom 1989, ale stále sú v horolezectve aktívni a sú ochotní sa aj s minimálnym zabezpečením do niečoho zaangažovať. Ich reakcie boli zaujímavé. Alek Lwow, známy redaktor poľského časopisu Góry i Alpinizm a veterán poľských zimných himalájskych výprav, mi odpísal: „Przyjecham, o zabezpieczenie sie nie martv – jak bedzie, tak bedzie, no problem!„ Alena Stehlíková – Čepelková z Liberca, ktorá sa svojim zimným výstupom Anglickej cesty na Piz Badile v roku 1982 zaradila do svetovej špičky, mi odmailovala: „Taková ponuka se nedá odmítnout. Vypadá to, že návštěva Blavy bude ozajstný zážitek, už se těším.„ Ani Joska Rakoncaj s deviatimi výstupmi na osemtisícovky, najúspešnejší český horolezec neváhal pri telefonickom hovore ani chviľku, lebo priateľov príde pozrieť rád. Zo Slovinska prišiel Silvo Karo, jedna z najväčších hviezd dnešného svetového horolezectva, ktorý má obrovskú zbierku alpských, himalájskych a patagónskych výstupov. Najjednoduchší kontakt bol pravdaže s domácimi účastníkmi okrúhleho stola Jarýkom Stejskalom a Zolom Demjánom.
Samotná beseda mala jeden problém, o ktorom sme dopredu vedeli, ale už sa nedal zmeniť. Sobota o štvrtej poobede za horúceho májového počasia nie je ideálnym časom pre divákov. Prišli hlavne odborníci, nechýbali naši najvernejší novinári Milan Vranka zo Športu a Marián Šimo z Pravdy, nechýbali horolezci a ich záujem. Ale chýbal čas, lebo dve a pol hodiny bolo na túto silnú zostavu a to, čo mohli ponúknuť, bolo veľmi málo. Súčasťou besedy totiž boli aj diáky Aleka Lwowa, kde sme videli nielen jeho tatranské začiatky a podnikanie v Himalájach, ale aj veľa známych i menej známych tvárí z histórie poľského horolezectva. Len počet tých, ktorých už môžeme vidieť na obrázkoch, bol trochu deprimujúci. Super zážitok bola prezentácia lezeckej kariéry Silva Kara, keď každý druhý, tretí diák bol dokumentom z ďalšieho a ďalšieho významného lezeckého výkonu. Ak sa z toho niekomu zamotala hlava, môže si to teraz v kľude zrovnať na stránkach Jamesáka. Divákom sa veľmi páčili aj krátke predstavenia ostatných besedujúcich, kde s pár diákmi dokázali veľmi dynamicky povedať niečo o sebe a svojom lezení.

Asi najlepšie na kardinálnu otázku besedy, ako zmenila revolúcia horolezectvo v našich krajinách a kde sú príčiny jeho útlmu, odpovedal Alek Lwow: „V časoch socializmu bolo oveľa menej možností na sebarealizáciu, ako je tomu dnes. Kto sa venoval horolezectvu, mohol teda všetku svoju energiu a schopnosti venovať týmto cieľom. A my sme to robili naplno. Okrem toho to bola jedna z mála možností dostať sa na západ. Dnešná mládež už môže cestovať aj bez lezenia.„
Zolo Demján k tomu dodal: „Svojim spôsobom sme to mali trochu jednoduchšie. Ak sme odišli na dva mesiace liezť, nestrácali sme veľa peňazí ani zamestnanie. Aj poplatky v Himalájach boli podstatne nižšie, dnes sa všetko skomercionalizovalo a tým aj zdražilo.„
Alena Čepelková: „Všetko, čo sme robili, sme sa snažili robiť poriadne. Po roku 1989 som si však uvedomila, že na mojej práci je závislá moja rodina a dnes sa práca tiež musí robiť poriadne. Toto mi však ostalo z horolezectva, ktorému sa už venujem menej pravidelne.„ Alena však stále lezie, lebo skutočný horolezec skaly a hory asi nikdy celkom na klinec nezavesí. A pracuje aj ako podpredsedníčka Českého horolezeckého zväzu. Aj Demján potvrdzuje jej slová, vlastnosti získané pri lezení sa dajú veľmi dobre využiť aj v náročnej manažérskej práci
Jarýk Stejskal: „Úpadok výškového horolezectva však nie je len vec našich krajín. Je to celkový jav vo svete a súvisí aj s rozvojom športového skalného lezenia. Aj v samotnom lezení majú dnes mladí väčšie možnosti výberu. Tajomstvo úspechu však nie je v dobe, v ktorej človek žije. Treba sa chcieť presadiť, ale ťažko je byť úspešný v podnikaní a zároveň byť špičkou v akomkoľvek športe.„
Na otázku diváka, či to pred rokmi nemali horolezci ľahšie v Himalájach s výberom cieľov, odpovedal Joska Rakoncaj: „Cieľov špeciálne v Himalájach je stále dosť. Je to skôr otázka výberu, či si zvolím športový cieľ, alebo menej športový výstup bežnou cestou na osemtisícovku, ako je to dnes zvykom.„ Rakoncaj popri úspešnom podnikaní stále lezie, hoci pár rokov nebol na najvyšších kopcoch Zeme, bol na Baffinovom ostrove a v ďalších oblastiach. Tiež je príkladom toho, že horolezectvo môže byť vášňou na celý život.
Slovinsko patrí k horolezeckým veľmociam, ale aj tam je mladých alpinistov málo a Silvo Karo vysvetľuje: „Pred rokmi sme mali viac času na lezenie a nemuseli sme myslieť na mnoho iných vecí. Boli to časy, keď sme vedeli urobiť všetko pre úspech expedície, aj keď sme sa nedostali na vrchol. Dnes robíme viac na vlastné tričko. A čo sa týka mladých, chcú sa rýchlo presadiť, dosiahnuť vrcholnú úroveň. To sa dá rýchlejšie v športovom lezení. V horách a himalájizme sú však potrebné skúsenosti, k úspechu sa dá dostať len postupne, treba tomu viac obetovať a to je problém dnešnej generácie.„
Veľa by sa ešte dalo písať o ďalších odpovediach, o rozhovoroch na spoločných posedeniach a debatách. Mnohé sa ešte dozviete na iných miestach nášho časopisu. Ja by som len chcel na záver za všetkých, za divákov, organizátorov i za seba, poďakovať našim priateľom za návštevu Bratislavy, za výbornú atmosféru na besede a za zážitky, ktoré k nám priniesli z celého sveta.