Krok od bronzu
(Jamesák 1999/5)

Prázdninové mesiace neboli byť pre mnohých pretekárov na umelých stenách nudné. Naplno bežali preteky svetového pohára v boulderingu, kde prvé skúsenosti v Grenobli zbierali bratia Repčíkovci. Začiatkom júla mali mladí ďalšie kolo európskeho pohára v Imste a vrchol ich čakal na juniorských MS v Courmayeri priamo pod Mont Blancom. Katka Čintalová z Modry tu bola len krôčik od medaily, keď v pretekoch na rýchlosť, aj keď s dávkou športového šťastia, skončila štvrtá. Snáď to bude malé zablysnutie na lepšie časy.

Európsky pohár juniorov, Imst, 10. - 11. 7. 1999

Takmer tradičných pretekov európskeho pohára v rakúskom Imste sme sa zúčastnili 10. a 11. júla 1999. Tentoraz nebolo zastúpenie zo Slovenska iba na Čintalových, ale aj Mišo Gavač sa prišiel presvedčiť, ako mu to lezie na európskych pretekoch. Liezli sa dve kvalifikačné cesty a potom finále. Naša prvá kvalifikačná cesta viedla cez štruktúrovú kolmú stienku do stropu. Zuza si počínala vynikajúco a doliezla si až pre top, no s tým rozdielom, že červená páska sa akosi ocitla pri jej nohe a ona ju prekročila. Nestúpila na stup za ňou, iba sa zľahka dotkla steny za páskou. Ale rozhodcovia to tak nebrali a top-ku neuznali. Mne sa liezlo trochu horšie, keď ma v strope vyradil kľúčový krok. Po prvej ceste bola Zuza zo 17 pretekárok na 7. mieste a ja na 10. Mišo bol zatiaľ na 25. mieste z 33 súperov. Druhú cestu si Zuza zlepšila, keď skončila na 6. mieste spolu so štyrmi ďalšími pretekárkami. Ja som spadla nižšie než Zuza, keď som spanikárila v prvom ťažkom mieste a bolo z toho iba 14. miesto. Mišo tak ako ja si na druhej ceste pohoršil a skončil na 29. mieste. Suma sumárom: ja 13. miesto, Mišo 29. miesto. Vo finále nás zachraňovala iba Zuza. Postúpila ako ôsma. No toto dobré miesto sa jej nepodarilo udržať, pretože finálka nepatrila medzi jej obľúbené cesty. Skončila na 10. mieste.

Výsledky:
14 - 15 rokov: 1. Natalija Gross (SLO) a Roman Felix (CH), 29. Michal Gavač
16 - 17 rokov: 1. Barbara Bacher (A) a Tomaz Valjavec (SLO), 10. Zuzana Čintalová, 13. Katarína Čintalová
18 - 19 rokov: 1. Katarina Stremfelj (SLO) a Flavio Grespi (I)

Katarína Čintalová

Svetový pohár v boulderingu, Grenoble, 27. - 28. 8. 1999

Posledný augustový víkend sa vo francúzskom Grenobli konal posledný zo série svetového pohára v boulderingu. Pre Jura a pre mňa to boli prvé takéto preteky. Pôvodne sme síce mali v pláne aj preteky v Cortine, ktoré sa boli o dva týždne skôr, tie sme však kvôli problémom s dopravou nestihli. Vychádzalo nám to tak, že by sme do Talianska prišli o deň neskôr ako bolo treba - takže sme to nasmerovali rovno do francúzskych skál, kde sme mali ešte dva týždne na lezenie. Okrem toho, že sme sa pre hrozné počasie a vietor otočili kúsok pod vrcholom Mont Blancu (aj takto môžu tráviť "skalkári" voľný čas), stihli sme liezť v oblastiach Chateauvert, Les Calanques a jeden deň aj v Orgone. V Orgone zaviedli tento rok zaujímavú novinku, zakázali tu liezť. Zákaz údajne platí len počas leta z dôvodu nebezpečenstva požiarov. Domáci sa však dosť divili, pretože v okolí vraj nikdy nehorelo. Ale chlapci v uniformách boli nekompromisní a našli si nás veľmi rýchlo (nechodia tu údajne každý deň, ak máte šťastie, zaleziete si, radšej to však netreba riskovať, pretože sú schopní zakázať tu lezenie úplne).
Liezli sme väčšinou len ľahšie cesty, ja som sa vlastne dva týždne šetril na preteky. V tom teple sa ale aj tak ťažko skúša niečo vážnejšie. V Sugitone som preliezol jednu cestu za 8a (poznal som ju už zo zimy, kedy som si v nej odtrhol kožu z polovice prsta) a podarilo sa mi aj jedno 7c OS. V Chateauvert to bola ešte cesta za 8a, dlhá 35 metrov, ale tu neviem, či som posledných pár metrov neliezol zlým variantom, lebo to bolo strašne zamotané a vôbec to nesedelo so sprievodcom. Našťastie cesta za 8a je dnes už naozaj priemerný výkon, takže som sa s tým nemusel veľmi zaoberať. Posledný deň sme s Jurom, ktorý strávil stopovaním a lezením vo francúzskych oblastiach celý mesiac, skúšali v Chateauvert nejaké 8a+, ale nestihli sme ho preliezť. Inak klasifikácia ťažších ciest sa mi tu zdala dosť tvrdá, veľa z toho však robí aj augustové teplo. Nikto z domácich lezcov sa na skalách ani neukázal, trápili sme sa tu len my a Poliaci.
Ako príprava na boulderové preteky sa takýto pobyt síce moc neosvedčil, lebo po dvoch týždňoch sa tu dá možno získať vytrvalosť, môžete sa rozliezť a dokonca aj schudnúť, ale na maximálnej sile to nikomu nepridá. Na bouldrové preteky treba silu. Teda, pomôže aj vytrvalosť - ale iba pri čakaní v izolácii.
Samotné preteky boli pre nás dosť veľkou neznámou, nepoznali sme poriadne systém ani pravidlá. Všetko sme stihli zistiť (aspoň sme si to mysleli), ale aj tak sme do prvých bouldrov nastupovali zbytočne neistí. A pritom na takýchto krátkych bouldroch robí koncentrácia a taktika, ktorá tu je úplne iná, ako na klasických pretekoch, podstatnú časť úspechu. Ukázalo sa, že za 6 minút, ktoré sú k dispozícii, sa neoplatí dať viac ako dva pokusy. Juro aj ja sme stíhali aj zo desať. Ukázalo sa, že "topový" chyt treba držať dvoma rukami. Jediný boulder, ktorý sa mi podaril celý, som si vychutnal visom na jednej ruke (ako na domácich pretekoch). Top mi tu však neuznali. Všetko to boli veci, ktoré sme si síce uvedomovali, ale bolo si na to treba zvyknúť. Cesty totiž neboli až také ťažké, aby sa nedali preliezť, bolo to však úplne iné lezenie, než na aké sme zvyknutí z domu. Úplne oblé chyty, "kvaplovité" oblé štruktúry a ešte obliny. Žiadna lišta, na ktorej by sa slušný človek udržal. Ale trend je taký a to, že na slovenských pretekoch a stenách sa lezie len po lištách, na ňom veľa nezmení. Možno však raz príde doba, keď budeme môcť trénovať na podobnej stene ako sa preteká.
Celkovo to však vyzerá tak, že uspieť na bouldrových pretekoch je o dosť jednoduchšie, ako na klasických pretekoch. Nepovažujem sa za bouldristu, ani som sa na preteky nepripravoval tak, ako by som si predstavoval. Keby som sa však vyhol zbytočným chybám, dalo sa postúpiť do finále (20 lezcov). Určite sa chcem na podobných pretekoch budúci rok zúčastniť. Hlavne by to však mali ísť skúsiť chalani, ktorí sa bouldrovaniu venujú viac - Rasťo Šulík, Kmocho, Peťo Topercer. Myslím, že by sa nestratili.
Ešte k pravidlám - systém, pri ktorom je celá cesta rozdelená na zónu a top (iné možnosti nie sú - môžete preliezť 5 ťažkých krokov, ale keď nechytíte chyt s označením zóna, alebo top, neuzná sa nič) nie je práve najšťastnejší. Takisto výsledky sú v prvom rade podľa topov, takže keď napríklad tečujete topové chyty na všetkých bouldroch, budete vo výsledkoch o dvadsať miest horšie ako ten, čo vyliezol len jeden boulder a do ostatných ani nenastúpil. K spravodlivosti to má hodne ďaleko. Dôvod tohto systému je zrejme taký, že ak by boli všetky chyty klasicky očíslované, rozhodcovia by sa zbláznili. Po pretekoch by bolo množstvo protestov, ktoré by sa nedali rozhodnúť bez oficiálneho záznamu z kamery (tých kamier by muselo byť 12). Takže systém so zónou a topom je len pre zjednodušenie, nie pre objektívnosť.
Celkovo sme z pretekov mali dobrý pocit, je to oveľa voľnejšie, ako preteky v halách a atmosféra v parku, kde sa všetko konalo, bola naozaj perfektná. Pre divákov je to veľmi atraktívne - vidia lezcov úplne zblízka a stále sa tu niečo deje. Bouldrové preteky sa všeobecne tešia veľkej obľube. Možno by stálo za úvahu zorganizovať v budúcnosti jedno kolo boulderingu na Slovensku. Odpadá tu problém s dvojmiliónovou stenou, nájmami za halu atď. V podstate stačí mať peniaze na ceny pre víťazov. Nie je to síce málo, ale všetko by šlo, keby sa toho niekto chytil. Slovenskému lezeniu by to veľmi prospelo.
Na záver sa chcem ešte poďakovať firme SALTIC za perfektné lezečky a finančnú pomoc, svojmu oddielu Manín z Považskej Bystrice a SHS James za zaplatenie štartovného na pretekoch.

Marek Repčík

Majstrovstvá sveta juniorov, Courmayeur, 3. - 5. 9. 1999

V stredu ráno okolo piatej sadáme do auta a odchádzame na dlhú cestu smerom pod Mont Blanc. Tentoraz Petra Waltera vymenil tiež Peter, ale Topercer. Ináč konštantné zloženie - oco Ján Čintala, team manager, coach a šofér v jednom, Zuza a Kata Čintalové. Tentokrát je Slovensko obohatené aj o ďalšie auto Dušana Beránka, ktorého výplňou sú Tomáš Michalko, Julo Bucheň a Libuša Husárová. Cieľová stanica Courmayeur - majstrovstvá sveta juniorov. Cestu sme mali naplánovanú na dva dni. Stredu sme strávili na rakúskej diaľnici, ktorú už poznáme takmer naspamäť. Na radu Igora Kollera schádzame smerom na juh na rakúsko-švajčiarske hranice. Tu sa driapeme po tuneloch len pre jedno auto smerom do bezcolnej zóny, kde máme plány natankovať a ukeksovať sa talianskymi keksíkmi. Keksíky sa nekonali, ale benzín je tu naozaj lacný. Po prestávke frčíme čo najďalej, prespávame v kempe a vo štvrtok mierime do Courmayeuru. A sme tu. V kempe sa zase stretávame len s našimi českými priateľmi. Ostatné národnosti sú v hoteloch.
V piatok ráno ťaháme rovno do izolácie. Poučení minuloročnými pretekami v Terste, berieme do izolácie aj karimatky, spacáky, záchodový papier, niečo na jedenie a na pitie. U Talianov je možný aj trojhodinový posun a nijaká potrava nehrozí. Na tento deň je naplánovaná jedna kvalifikačná cesta na obtiažnosť a kvalifikácia ciest na rýchlosť. Všetkých nás nahnali do squashových kurtov a čakajte si. Neviem, či sa Talianom nechcelo, alebo čakali snáď len okolo stovky pretekárov, ale pripravené boli len tri cesty. Jedna pre juniorov a A chalanov, jedna pre B chalanov a jedna pre 86 dievčat. Chalanov nebolo o nič menej.
Ako prvá z celej našej výpravy štartuje Libuša (juniorka). Končí na začiatku záverečnej stropo-šikminy. Druhý nasleduje v kategórii juniorov Topo. Dáva TOP. Však je aj nejaký Topo. Najprv si myslel, aký je dobrý, ale keď sa dozvedel, že je s ďalšími 30-mi na 1. mieste, tak už bolo všetko v poriadku. Oproti minulým majstrovstvám sveta sa poriadne zlepšil. Pri našej obhliadke cesty som len tak okom šibla po vedľajšej ceste a koho že tam nevidím. Buško (B chlapci) sa rúti na topku. A darí sa mu. Potom nám povedal, že v celej ceste bolo len jedno ťažké miesto, a to v záverečnej hrane (liezol totiž cez stupy). Ale vyliezol to. Bol zatiaľ na 1. mieste, ale nie sám. Spolu s ďalšími 12-mi pretekármi. Na to, že bol prvýkrát na takejto súťaži, to bol skvelý výkon. Veď preliezol aj Petra Solanského, a to je už čo povedať. Nakoniec sme liezli my (A dievčatá). Prvá som išla ja (Zuza). V celej ceste boli madliská, aké ani doma nemáme, ale cesta mierila z jedného brucha do druhého a medzi nimi bola jedna šikmina, ktorá slúžila na odstrel. Podarilo sa mi ju preliezť, (ako aj Libuši), ale predo mnou bol ďalší stropisko bez oddychového miesta. Doliezla som ho do stredu, ale na ďalší krok som už nemala žiadnu silu. Po mne nasledovala Kata. Žiaľ, šikmina medzi stropmi ju odstrelila a skončila po prvej ceste na 17. mieste. Ja zatiaľ na 9. a Libuša na 17. mieste. Tomášovi Michalkovi sa cestu vyliezť nepodarilo, 27. miesto. O desiatej v noci sa začínala kvalifikácia na rýchlosť. Každý liezol dve cesty a súčet ich časov sa spočítal. Od nás štartovali všetci, okrem Tomáša. Aspoň sme tvorili ako také oživenie v listinách. Okrem Rusov tam totiž bolo len pár Slovincov, my, Česi, asi traja z USA a z ostatných štátov len poriedko. Do sobotňajšieho finále sme sa prebojovali len my dve, Kata a Zuza. Libuša skončila prvá pod čiarou, Topo skončil na 23. mieste a Julo vypadol.
V sobotu nás znovu zatvorili do squashových kurtov a čakajte. Tentokrát sme čakali až do hlbokého poobedia, aby sme odliezli druhú kvalifikačnú cestu. Nedalo sa povedať, že by sme sa v izolácii nudou zožierali. Američania každý deň sedeli v kruhu a rvali sa. Samé buchty, keksy, tyčinky a dvakrát denne chodila do izolácie veľká dodávka škatúľ pre USA, samá pizza a buchty a ovocie a.... Libuši som len poznamenala: "To nám mohli doniesť aspoň tanierik na sliny." Ďalších päť minút sa rehotala a vyrábala si na bruchu svalovicu. A to tu ešte mali Team Mum, Team Parents a ešte tetu, ktorá pobehovala v izolácii a oznamovala im, kto je z nich na rade. Nemohli sa predsa zapodievať tým, koľko a kto ide pred nimi. Museli predsa papať.
Večer sa konečne dostávame na rad. Cesta bola priamym opakom tej prvej. Najprv rovná, šikmá a strop. Podarilo sa nám doliezť na koniec šikminy, ako asi väčšine pretekárkam. Kata spadla asi o dva kroky podo mnou, a to ju odsunulo takmer o 6 miest dozadu. Celkové 14. a 21. miesto. Kedže som liezla posledná z našich lezcov, nevidela som, ako doliezli. Nikto z nás nepostúpil do finále. Najbližšie k tomu mal Julo Bucheň, ktorý skončil na 11. mieste a ani si neuvedomoval, ako dobre zaliezol. Peťo Topo 17. miesto, Libuša 18. miesto a Tomáš Michalko obsadil 37. priečku.
Večer bolo na pláne finále na rýchlosť. Keďže sme postúpili na 7. a 8. mieste, padlo na nás vyraďovacie kolo s tými najlepšími. Prvá som išla ja s bláznivou Ruskou, asi o hlavu vyššou odo mňa. Vyradila ma ako hnilú hrušku. Teraz nasledovala Kata s Ukrajinkou. Všetkým bolo jasné, kto je tu víťaz, ale čo sa nestalo. Ukrajinka sa netrafila. A bolo. Kata postúpila do ďalšieho kola. Nič síce nechápala, ale sme jej povedali, nech tam ostane trčať, že ide ďalej. Potom išla o tretie miesto s Ruskou. Skončila síce na 4. mieste, ale výsledková listina hovorila o treťom mieste. Vymenili časy a neskôr to po našej pripomienke opravili. Vôbec ich nejako zvlášť netrápilo, že sa pomýlili.
O najlepšie divadlo sa postarali juniori. Keď sa vyrútil neskorší víťaz Američan Aaron Shamy s druhým najrýchlejším Rusom, povedali by ste - jednoducho opice. Bral každý druhý chyt a nohami len odkopával od štruktúry. Vzhľadom na to, že naše časy sa driapali nad 20 sekúnd, títo chalani boli schopní vyletieť za 10 sekúnd a menej.
Finále na obtiažnosť Taliani pripravili na dvoch cestách. Myslím, že ženskú cestu nezvládli. Nikto zo všetkých ženských kategórii nevyliezol na topku. Všetky hlavné favoritky popadali v okolí toho istého miesta. Aby o prvom mieste rozhodoval tečovaný chyt, to sa mi na majstrovstvách sveta nezdá. Chlapi mali dlhú a previsnutú cestu. Z Čiech tu mali jedného zástupcu, Jakuba Hlaváčka. Skončil na 8. mieste. V kategórii juniorov si doliezol po víťazstvo Talian Flavio Crespi, ktorý najťažšie miesta riešil fixáciami na jednej ruke. V kategórii A chalanov vyhral Tomaz Valjavec a v kategórii B chalanov Roman Felix zo Švajčiarska. Na chalanskej ceste padli len dva topy a aj to v najmladšej kategórii. Keď ju potom pre staršie kategórie sťažili, nevyliezol ju už nikto.
Vzhľadom na to, aké máme podmienky si myslím, že môžeme byť so svojimi výsledkami spokojní.

Zuzana Čintalová