Tak by som aj ja niečo pripojil ku tohtoročnej, už pomaly odchádzajúcej zime. Koncom novembra 2011 som sa s Rišom vybral do Furkotskej doliny, kde sme na Kozej stene vyliezli cestu Kozí zárez – komín, 6- . Bolo to ešte také čakanie na zimu, kedy sme používali predovšetkým len holé ruky a hroty mačiek.  

   
Kozí zárez. / Vlado v Tupej. / Beneš – Sulovský, 5. dĺžka.

V decemri aj trochu posnežilo, tak so spolužiakom Martinom vyrážame do V. Studenej na Kupolu. Podmienky naprd, vybral som cetu, ktorá v týchto podmienkach bola tak na prizabitie sa - J. Lučenič, J. Krnáč, R. Machovský, Č. Matěj  4-, Martin po prvýkrát lezie v zime, tak mal pekný zážitok (aj keď skončený šťastne, kedy mu loker okolo hlavy prelel, no čo povedať, TATRY :-). Mne sa takmer podari vypadnúť, kedy mi cepín zo spoďáku vylieta, ale našťastie to udržím na platni. Bolo by to vzdušné, kedže som nemal založené takmer nič.

V polke decembra si este s Lukášom vybiehame Dubkého lávkou a ľahkým trojkovým hrebeňom na Prostredný hrot. Odlietame na Tupú, kde za mizerných podmienok s ľadom
odliezame 4 dĺžky Tupou Bladou, ale silny nárazový vietor a sneženie náš poslalo... Na ďalší deň preliezame pravdepodobne novú líniu, na vrchol vežičky medzi cestami
č.18.a 19.(na nfo.). Pekné lezenie, 4 dĺžky, kľúčová špára v 3.dĺžke niekde v obťažnosti M5+ (okolo 110 m).
 
Koniec decembra trávime na Brnčalke, kde s Mišom a Adamom preliezame voľne cesty Elegancia M7+ a La Šarapata M7.

  
Rozmrazovanie. / Nová línia na Kačáku, 3.dĺžka. / Ľavý zárez.

Koncom januára sa vraciame na Brnčalku, kde nedoliezame cestu Beneš - Sulovský na Bocekovu vežu, kde sme natiahli voľne 5 dĺžok, obťažnosti sa hýbali stále okolo M7.

Vo februári sme s Mišom podnikali v Bielovodskej, kde sme dali pokus o voľný prelez Diretky, ale naša deformácia nás nepustila.  Behom sústredenia dáme ešte
pokus o prelez novej línie, natiahneme 4  nové dĺžky a cez cestu Ľavým zárezom sa dostávame pod kĺúčovú dĺzku, previsnutú špáru, celkom rozbité, čo ma odrádza
o jej spriestupnenie. Aké to bolo Mišo presne pocítil na vlastnej koži, zlaňujeme. (Nebudem to opakovať, veď Mišo to má vo svojom reporte).

Na prelome februára a marca vyrážame s chalanmi do Javorky. Ja s Adamom dávame pokus v Prednej Javorovej veži, v ceste Cez Galériu 5 A1. Motáme sa, klasika, náčrt cesty a fotky mi nejak stále nesedí. Naliezam do dĺžky, kde ma má čakať mierne previsnutý kút bez nôh. Preliezam  previštek a ocitám sa v pukline, kde nič nedrží, nohy na trenie, proste párada. Stena sa lúpe, fakt super, tak zvážim a volíme radšej únik. Vravím si, že radšej si ešte zaleziem nabudúce niekde inde ako sa tu niekde opustiť.
 
Celý február stál za veľké kulové, po zvážení možností na lezenie na severe na to radšej kašleme a ideme na istotu, Brnčalka.

Marec aspoň stojí za malú zmienku. S Adamom sa nám darí vyliezť Weberovku, je celkom suchá. Kľúčovú dĺžku preliezam napriamo previsnutým komínom. Celkom spoko, až na ten výlez, nafúkaný snehový prevej. Celkom výživná dĺžka, čistá stala, bez nafúkaného snehu, obtiažnosť okolo M7+. Doliezame až na vrchol Pavúkovej veže, kde to už pre niektorých nieje zaujímavé. Cestu zlaňujeme, narátal som ich samizda 9,  reťaze bez snehu, tak super, konečne poctivé zlaňovanie, rešpekt odisťovateľom.
 
O dva dni opäť prichádzam na Brnčalku, tentokrát sám. Podarí sa mi vyliezť Szcepanského cestu až na vrchol Kežmaráku v relatívne slušnom čase, 1h 50 min. (celkový čas 2:15, kde som ešte hľadal rukavicu, ktorá mi spadla v stene). Myslím si, že táto cesta je celkom fajn na rýchlostné sóla. Cestu som neliezol za účelom urobiť najlepší čas, ale v relatívne slušnom. Nezdá sa to, ale človek tam narobí metre. Z vrchola schádzam pomaly, cez Svišťovku, kedy radšej volím cestu cez Brnčalku ako cez Huncovský štít, kde bolo už skutočne mäkko, veď teplomer na chate ukazoval na slnku 13 °C. Pekná túra, celkovo mi trvala okolo 5h. Za dobrých podmienok je to výstup vhodný pre začínajúcich lezcov v zime. Lezenie tak v 2.-3. stupni, treba si dávať pozor v traverze cez Kežmarskú bulu a Szcepanského vežu. Veď treba vyskúšať a cestu preliezť rýchlejšie. Dá sa to v pohode, ale pripravte sa aj na utekačku.
 
17.marca s Adamom robíme 1.celý voľný prelez  cesty Prestige 6 A1. Zmienenú cestu už preliezli bratia Černovci, ale iba po Ypsilon. Práve kľúčová je dĺžka nad tým, 5+ A0-1. Púšta voľne, hodnotíme zbežne M7. Pekná cesta, čakajte platňové lezenie a kľúčové sú prelezy cez previsy, ťažké sú tu 2 dĺžky. Z 8 dĺžok sú 4 hodnotené A1. Skutočne pekné lezenie, odporúčam, pozor na suché trávy :-) aj keď ich tam je málo, hlavne hore. Na ďalší deň po prelezení dvoch dĺžok a pár metrov v ceste Nás nedobegať to otáčame, totálne lokrovisko, bolo už citeľne teplo a voľné kamene nepredvídali  nič dobré.

Takže asi tak, veď uvidíme, možno ešte niečo pustí, ale  musí sa ochladiť.

  
Adam v ceste Cez Galériu. / Lukáš pod špárou. / Weberovka.

Zhodnotenie

Zima bola celkom fajn, až na tie podmienky (myslím hlavne sever). Konečne som si kúpil aj ja zbrane a mačky a mohol som sa  začať oddávať tomuto otročeniu. Je to hlavne o ľuďoch a priateľstvách, čo mi príde ako fajn vec, nejdeš iba za seba ako na skalkách. Našiel som super spolulezcov, s ktorými sme zažívali kopec srandy. Ešte treba kopec kapusty pojesť a potrénovať a už sa teším na ďalšiu zimu, ktorá bude dúfam čo sa týka lezeckých podmienok kvalitnejšia a aj výstupy tomu budú nasvedčovať.

Chcel by som sa  ešte poďakovať chalanom za stpenie so mnou stráviť tatranskú  romantiku, Bereškovi, Germanovi, Hlivovi, Peleškovi, spolulezcom  Adamovi a Mišovi, Vilovi  za infošky a v nepodstatnom rade chatárovi Tomášovi a osadenstvu z Brnčalky za vytvorenie príjemnej atmosféry, ktorá by nemala chýbať na žiadnej tatranskej chate.

Lukáš "Serak" Meňhart, Salora Žilina

  
Weberovka. / Chalani v Prestige.
 
Tupá, 3. dĺžka.