Prvý pohľad na Malý Kežmarák  ... no krása. Krajšie počko na lezenie si ani nevieme predstaviť.

Pred tridsiatimi rokmi 29. 6. 1981 za zrodil prvý voľný prelez diretisimy Pavúkovej veže na Malý Kežmarský štít. Slávnej cesty z roku 1963, ktorou otvorili Pavúci zlatú éru extrémneho tatranského horolezectva.

Ako dvadsaťroční sopliaci sme sa rozhodli ich odkaz posunúť ďalej a odvážnu líniu pôvodne oklasifikovanú za V+ A3 vyliezť voľne, čo sa nám aj podarilo a prelez sme ohodnotili číslom VI+. V tých časoch, keď sa ešte len koketovali s otvorením uzavretej tatranskej klasifikácie, to bolo na jej hornom okraji obťažnosti. Boli sme plní elánu a túžby po dobrodružstve. Svet bol gombička a my sme sa cítili nesmrteľní. Dnes sa dá povedať, že to bol  v našom prípade jeden z krokov, ktorý odštartoval voľné preliezanie  tatranských áčkových extrémov. Diretka je napriek lepeným štandom stále tradičným alpinizmom s požiadavkou na dobrú psychiku a šiesty stupeň jej svedčí. Pre zberateľov historických rekvizít sa v nej nájdu pôvodné, takmer pätdesiatročné skoby a drevené kliny. Sme neskromní a radi by sme si ju užili v zdraví a kondícii aj o nasledujúcich desať rokov.

Rudo Hajdučík, Šano Buzinkay a hosťujúci za mladšiu generáciu Miro Černo.

 
Na poslednom slniečku pri nástupe.V čom je rozdiel oproti minulosti? Necítime žiadne svrbenie v žaludku, ani nervozitu z neznámeho a ťažkého. Napriek tomu je to fantastický pocit, byť tu po tom všetkom, čo sa v našich životoch za tri dekády odohralo. / Odlez od Bielej platničky. Prvé dlžky boli trošku vlhké a dlhé neodistené odlezy tu zostali ako kedysi.
 
Dĺžky nad Bielou platničkou. Napriek pokroku v materiáloch je to stále lezenie, ktoré si vyžaduje koncentráciu a pevné nervy.
  
Obávaný traverz, tentokrát s úsmevom. / Naklonením fotoaparátu sa dá urobiť aj z položenej veci previsnutá. Ale vzduchu bolo aj tak dosť. Oproti minulosti je tu ale jeden podstatný rozdiel. Vtedy sme mali „starú praktiku“, ktorú sme takmer nevytiahli z batohov. Teraz boli mikrofoťáky a mobily v permanencii. / Kľučová stienka.
Teraz chceme všetci liezť ako prví, vtedy sme sa ponúkali!!!
  
Expozícia. Bola to naša prvá vážna tatranská cesta. Dôležité to bolo skúsiť a ukázať našim učiteľom Ondrejovi  a Pavlovi  Pochylým, že s ich prístupom na to máme. / Pred traverzom „Ležmo“. Miro má tú česť dokončiť cestu a počkať nás na Nemeckom rebríku. / Posledná dĺžka. Radosť vrcholí na konci cesty. Vtedy sme pokračovali za štyri hodiny na vrchol. Tentoraz nám stačí Nemecký rebrík.
 
Vrcholové družstvo. / Odmena na zostupe. Posledné čo sme si chceli zopakovať bolo schladnie sa v plese. A ani tá voda nebola taká studená.