Pôvodne sme chceli minulý víkend vyraziť na ľady do Rakúska, ale keďže sa na našu výzvu nikto neozval a Rišo sa len pred chvíľou vrátil zo záťahu v Langetali, kde s Palim Rajčanom a Adim vyliezli nádhernú cestu Zauberflote, ako ste si iste čítali pred pár dňami, otočili sme to s Edom do Tatier.
Edo v prvom ciagli na Malú Tisovku. / Tento zlaňák som pripravoval ja... / Igor v Mrozekovi.
Pohoda v infostánku na Lysej Poľane. / Strážny hafan z Horolezeckej chaty.
Aj tak tam mám ľadové resty, za ktoré by sa každý slušný tatranský turista musel hanbiť. Rozvrh okružnej tatransko-ľadovej cesty začínal štvrtok večer na Lysej Poľane. Kto tam dlhšie nebol, info stánok s bufetom a možnosťou prespanie ho viac ako milo prekvapí. Kopec lezcov, sprievodca po ľadoch, občerstvenie, možnosť kúpiť si chýbajúci materiál, výborná atmosféra. Nechýbajú ani informácie o TANAP-e. Dušan Myslivec s nitrianskou partiou a filmárom Rasťom Hatiarom, ktorí tiež vo štrtok večer dokvitli, boli celkom prekvapení, že Lysá Poľana je v Rakúsku... No stáva sa. Ľady na Tisovkách sú posledné zimy vystavené vážnemu náporu našich, českých a hlavne poľských ľadolezcov. Aj preto sme tu liezli v piatok a nie cez víkend, husto na ľadoch nie je nič príjemné. Popod tieto ľady som chodil celý život, a predsa som sa nikdy nevedel na ne dostať. Minulý rok, po trojročnom ľadovom absťáku, som si s Jožkom Hyžným vyliezol Ľad na Malú Tisovku. Je to vlastne prvý ľad v doline, o ktorom som si iste nielen ja vždy myslel, že je to Adin úsmev. Myslím, že je to jeden z najvďačnejších ľahších ľadov v Tisovkách, kde pri dobrom zaľadnení sa dá v poslednej dĺžke parádne zaliezť. My sme ho s Jožkom taký mali a vyhrali sme sa štýlom kade ťažšie veľmi dobre. Tohto roku v piatok po Troch kráľoch sme sa s Jožom dostali aj na Mrozeka. Škoda, že sa práve vtedy oteplilo o 20 stupňov, kúpanie v Očiach plných ľadu sme odmietli a prebehli sme Mrozeka. Mokrý, ale dal sa natrieť ako maslo na chlieb. No a tento piatok 28. 2. sme s Edom znovu dali Ľad na Malú Tisovku, potom Adin úsmev tesne vľavo od najznámejšieho Mrozekovho ľadopádu. Adin úsmev je pohodovka a spolu s Ľadom na Malú Tisovku vydržia oteplenia najlepšie, lebo sú skryté v žľaboch. Zatiaľ čo Oči plné ľadu, Alica či Mrozek s južnou až západnou expozíciou, teplo a slnko riadne schytávajú a túto zimu už možno nebudú v takej kvalite, ako začiatkom januára. Tak nakoniec sme vyplávali aj dve tretiny Mrozeka a tým sme Tisovky uzavreli.
Na sobotu sme sa komótne presunuli do Starého Smokovca, kde nás prichýlila Monika na Horolezeckej chate známej predtým ako Poľská krčma. Tak toto boli všetko pozitíva podobne ako spanie na Lysej Poľane. No a zatiaľ čo v Bielovodskej majú besného vraj hormonálne narušeného tetrova – hlucháňa, ktorý naháňa horolezcov od Lysej Poľany snáď až po Železné spády, pravdaže hlavne okolo horolezeckého táboriska, tak na Horolezeckej chate majú dvojmesačného zlatého labradora, ktorý vás tiež naháňa, ale aspoň máte istotu, že je to normálne... Až neskoro pred obedom sme sa vyšmochtali na Hrebienok a zamierili k Ľadu v Záhradkách s oprávnenými obavami, že tam bude pár ľudí. Nebolo to také zlé a hlavne hlavný ľad nádherne vytečený. Cvičili v ňom známi z bratislavského Vertiga, čo bolo veľké, ale príjemné prekvapenie. S Katkou, Jurajom a Martinom sme sa rýchlo dohodli, že natiahneme nejaké dve udice a skúsime koordinovane potrénovať s horným lanom. Bolo to metodicky celkom dramatické, hviezdili sme v zásade všetci, niektorí pri prípravách zlaňákov, ja som nacvakal laná do pár expresiek, aby boli lepšie vedené, ale uzol cez karabíny akosi nechcel prejsť... Edovi sa v polke ľadu odopla mačka. Pridali sa ešte dvaja chlapci z Košíc s otázkou, že kto vám tie laná tam hore prevliekol... Do toho lietali kusy ľadu, pod ktorými si vertigáci vymieňali mačky. Ale prežili sme, dobre sa zabavili, dokonca aj zaliezli, potom zatmili, spiatočné lístky na zubačku do koša hodili a odplazili sa zachrániť do Horolezeckej chaty.
Igor v Záhradkách. / Katkino elegantné okopávanie z(Z)áhradok. / Igor v Sopli.
Igor v Sopli. / Recepcia Sliezskeho domu.
Posledný deň patril Sliezskemu domu a Sopľu, ktorý som tiež doteraz nikdy neliezol. Hneď na začiatku musím povedať, že ľad je fantasticky vytečený a bežte tam čím skôr, je to nádhera. Hovoril mi to už Riči, ktorý sa so Zanou prekvapujúco vrhli tejto zimy na ľady, ale skutočnosť pochopíte až na mieste. Za fotograficko – filmárskej asistencie Laca Gancarčíka, ďakujeme Laco!, sme si zgustli. Spodok alpské lezenie, hore celkom strmá sklovina, kde sa už dosť výrazne bolo treba držať zbraní. Keď som zlanovával dolu, bol to celkom prekvapivý pohľad, aj dĺžka, aj kolmosť, aj tie istenia dosť ďaleko od seba. No ale však v ľade sa nepadá, hoci tu šrauby držali ako v betóne.
Nakoniec sme ešte posedeli na Sliezskom dome. Aj to bolo príjemné prekvapenie. Po renovácii by ste na recepcii ťažko vedeli, kde ste. Izby fantastické, ale všetci máme blok, že toto nie je a nebude pre nás horolezcov a turistov. No po neformálnom rokovaní s riaditeľom Klaudom Burgerom všetko vyzerá ináč. Ceny pre jamesákov budú výrazne nižšie, Psotkov memoriál sa vráti na Sliezsky dom v cenách nižších ako boli na Hrebienku, aj na jamesácky týždeň vo Velickej doline asi v budúcich rokoch tiež príde. Bližšie a konkrétnejšie informácie prinesieme čoskoro.
Takže bol to vydarený predĺžený víkend s kopou stretnutí s kamarátmi a novými známymi, lezením a množstvom pozitívnych zážitkov. Prajem všetkým, aby ste si ich podobne užili do konca zimy čo najviac.
Igor Koller
Fotografie (Koller, Mrázek, Gancarčík)
Takto sme sa pripravovali v Karpatoch, celkom nebezpečné...
