Cestu VO2max som so Smolom vyliezol 9. 9. 2009 za 11 hodín (od siedmej ráno do cca šiestej večer). Do cesty sme išli s malou dušičkou, že budeme radi, ak sa nám to podarí v ten deň nejako dobojovať hore. Predsa len, Smolo posledné mesiace len bouldroval a ja, hoci som na žule dobre rozlezený, mal som pred touto cestou naozaj rešpekt.

Líniu sme liezli podľa schémy z tatry.nfo.sk - teda na 12 dĺžok (žiadnu sme nerozdeľovali ani nespájali). Liezli sme na striedačku – ja som začal a neskôr na mňa vyšli tie najťažšie (3., 7. a 9.) , kedže bola vačšia šanca, že ich rýchlejšie prebojujem. Druholezec liezol TR (t.j. nežumaroval ani nehákoval, ako robili pri predchádzajúcich prelezoch niektoré poľské dvojice).

 
V stena Mlynárika. / Radosť na vrchole po dolezení cesty VO2max.
 
Zábava začala už v 1. dĺžke - poctivej "tatranskej" sedme, kde na moje prekvapenie nebol žiadny postupový nit a zakladanie vlastných istítok bolo dosť problematické. Nenechali sme sa však znechutiť hneď na začiatok a dobre sme urobili.
2. dĺžku za 7+ ťahal Smolo - konečne pekné lezeníčko v krásnej skale.
3. dĺžka, 9, je podľa Poliakov, ktorí to liezli minulý rok asi najťažšia a podľa prvovýstupcov by sa mala liezť naraz (t.j. nerozdeľovať ju na 2 dĺžky v pôvodnom štande z Diretky). V poriadnom výpeku som sa teda pustil do nádhernej ťažkej kľúčovej dĺžky. Napriek silnému slniečku bol kľúčový flek nad pôvodným štandom z Diretky trochu vlhký, preto nechýbalo veľa a letel by som opačným smerom, ako som zamýšľal. Smolo však mohutne povzbudzoval, ja som trochu zabojoval a tak som po pár krušných minútach mohol cvaknúť ďalší štand. Začali sme veriť, že to dnes možno dolezieme...
4. dĺžka za 8- pustila Smola na OS ľahko. Mňa s báglom na chrbte v previšteku trochu poťahala za ruky, ale nakoniec viacmenej bez problémov pustila ďalej. Som rád, lebo ak by som tu odsadol ako druholezec, zostal by som visieť vo vzduchu par metrov od skaly a nezostavalo by zrejme nič ine len prusík...
5. dĺžka je jedna z najľahších (7) a dolieza do tzv. "Zvonu" (aspoň tak nazývajú luxusnú policu v strede steny Poliaci).
6. dĺžka, bouldrík za cca 8+/9-, bola dosť mokrá a zadarmo veru nepúšťa.
7. dĺžka - Po nej som si už brúsil zuby na druhú ťažkú dĺžku, ktorú prvovýstupcovia ohodnotili na 9. Slavo mi spomínal, že sa mu zdala ľahšia, no zdola nevyzerá zrovna prehľadne, takže som sa pre istotu sústredil na každý krok. Po nejakej polhodinke onsajtového baletu stojím na ďalšom štande. So Smolom sme sa zhodli, že takých ľahších 9- by tejto dĺžke svedčilo asi viac. Čo však bolo dôležitejšie, vidina vrchola Mlynárika bola opäť o čosi jasnejšia...
8. dĺžka za 6- vyšla na Smola a nebol ňou veľmi nadšený. Prečo, som zistil o pár minút neskôr, keď som sa ocitol na kolmom šutrovisku krútiac hlavou nad tým, ako to všetko môže držať po kope.
9. dĺžka - Charakter skaly sa, bohužiaľ, nezmenil ani na začiatku 9. dĺžky - poslednej ťažkej, ktorá je ohodnotená stupňom 9. Veľmi sa mi do toho nechcelo. Prvých desať metrov je neodistiteľný kameňolom, za ktorým nasleduje previsnutý kútik s jedným nitom. Škoda, že kľúčový flek je až nejakých pár metrov vyššie a hrozí z neho zemovka na spodnú rozbitú rampu. V kľúčovom fleku teda spásonosný nit hľadám zbytočne, preto narýchlo z posledných síl zakladám dva mikrofriendy a 2 čoky. Pohľad na ne mi však na optimizme veľmi nepridal, bandasky podozrivo rýchlo natekali a tak po chvili váhania som pokračoval ďalej. Nasledujúce metre som liezol na hranici svojich síl, na skale ma držalo len vedomie, že prípadný pád by môjmu zdraviu naozaj neprospel. Narozdiel od Cesty invalidov, tu stálo šťastie pri mne a tak som môhol vyškerený kričať Smolovi: "Zruuuuš!".
Ďalšie dve dĺžky za 8- už nepredstavovali oproti predošlým výraznejší problém, preto sme si mohli za odmenu vychutnať poslednú dĺžku, ktorou sme sa ľahkým lezením dostali po jedenástich hodinách na vrchol  Mlynárika. Unavení, ale šťastní. A možno aj zlaňák Kastratorok stihneme ešte za svetla... Nestihli sme...
 
Takže toľko o našej vydarenej akcii. Od Poliakov mám info, že nevedia o žiadnom inom onsajte, takže sa zrejme naozaj jedná o 1. OS tejto cesty. O prvy slovenský prelez sa  pred pár rokmi postaral Slavo Mitro, hoci on 3. dĺžku rozdelil na dve (vraj kvôli treniu lana) a prvú "nenašiel".

Miro Peťo