23.6.2008, 11:00 SEČ,  Ostrva - Diretka Pravej veže, 3.dĺžka:
Cink, cink,... do doliny letí druhá skobka. Vzdávam teda zúfalé pokusy o zatlčenie skoby z lezeckej pozície a naliezam do záverečného bouldríka. Podarí sa mi ho prebiť bez ujmy na zdraví, a tak celý vysmiaty cvakám na štande pod kľúčovou dĺžkou nit (prvý z troch v celej ceste)  a doberám Maja. Nasleduje štvrtá dĺžka, no boulder dnes akosi nepúšťa, takže nechávame zavesený pytel. O pár dní neskôr ho prichádzam zvesiť spolu s Fidžim. Problémový krok v bouldri rieši technická päta a skrytý chytík na ľavačku. Posledná dĺžka už ničím neprekvapuje, a tak je na svete ďalší (tretí?) PP prelez tejto zaujímavej cesty. Nasleduje zlaňák do lopúchov pod stenou a krátky treking k autu v sprievode roja otravných múch. Prvá tatranská cesta tejto sezóny je teda úspešne za nami...

Kežmarský štít, Čertova svadba, 9-.

12:40 SEČ, Žltá stena – Diretka poľským variantom, 8.dĺžka:
Dofrasa, výlezová špára je mokrá. A navyše mi nejako začína natekať. Rýchlo teda zakladám čoka a leziem ďalej. Chvíľu  to vyzerá celkom nádejne, ale zrazu sa kdesi strácajú nohy. Pozerám, zaostrujem, no stupy nevidím. Nevadí, sily ešte dosť, takže dávam lezky na trenie. Prvý prešah sa podaril a už si v duchu gratulujem, keď tu zrazu tráva. V Tatrách pomerne bežný jav, ale tu vyrastá priamo v chyte a alternatívny v jeho blízkosti nevidím. Z posledných síl teda trhám burinu a čistím chyt. V tom mi však začína otvárať prstíky a ja veľmi dobre viem, čo bude nasledovať. O pár sekúnd sa už hompáľam v čoku 200 metrov nad zemou. Škoda tej trávičky, ale každopádne príjemnejší pád než ten spred pár týždňov v Ceste invalidov. Chvíľku sa len tak kochám okolitým výhľadom a rozmýšľam nad tým, čo si o nás asi myslí kolónia ceprov na Téryho chate, ktorá nás už dlhšie sleduje. Potom sa spúšťam na štand, rýchlo schrúmnem niečo pod zub a v druhom pokuse záludnú špáru preliezam bez väčších problémov. O pár minút neskôr brácho Rasťo spoznáva čaro žumarovania s báglom v previse a súdiac podľa výrazu jeho tváre sa zrejme nejedná o nič príjemné... Na Malý hrot nám už čas nezvyšuje, takže frčíme dole do doliny. Cestou popod PP vežu si ešte zaspomínam na cesty Star Gate, Via Verona a P.S.hrana, ktoré som tam liezol pred pár dňami a potom už len rýchly zostup na Hrebienok...

22.8.2008, 16:00 SEČ, Malý Kežmarský štít – Superdirettissima, 12.dĺžka:
„Miro, ono je to fakt nejaké ťažké,“ ozýva sa po polhodine boja Smolo, na ktorého vyšla kľúčová dĺžka „Superky“. Sprievodca píše obligátne tatranské číselko VIII-, aj keď je už dlhšie známe, že reálne treba nejaký ten stupeň pridať. Smolo bojuje ďalej, vymýšľa krokosled a z času na čas pri tom otestuje pevnosť niektorej zo starých skôb, ktorých je tu naozaj požehnane. Potom ho mierne rozčarovaného spúšťam na štand, že vraj nech vyskúšam, čo to povie u mňa. Obúvam teda svoje staré Kobry a začínam liezť. Bouldrík hneď nad štandom (podľa schémy najťažšie miesto) púšťa, nasledujú pekné dynamické kroky v previse s vypustením nôh. Zatiaľ to ide podozrivo ľahko, uvidíme ďalej. Obávaný výlez s úkrokom doľava však nesklamal a ja si počas letu vzduchom uvedomujem, že Smolo naozaj nekecal, keď si popod nos mrmlal, že sa mu to zdá porovnateľne ťažké s cestami Kesicki-Wielicki a Amazónia vertikál, ktoré sme predvčerom liezli na Jastrabke. Času na oddych veľa nie je, takže dávam ešte dva rýchle pokusy, ale v oboch padám nad previsom pri úkroku vľavo, kde mi šmýkajú staré rozčaptané lezky. No nič, dnes to bude „len“ AF. Posledné dĺžky už nepredstavujú veľký problém, takže okolo siedmej večer sme na Nemeckom rebríku a za ďalšiu hodinku dole na Brnčalke... Červík Superky mi však neustále vŕta v hlave, a tak som za tri týždne pod stenou znova, tento raz s bráchom. Vyzbrojený novými Testarossami už nič nechávam na náhodu a darí sa mi vyliezť voľne všetky dĺžky vrátane kľúčovej, ktorá patrí k najkrajším a najvzdušnejším, aké som doteraz v Tatrách liezol.

Deň ústavy SR, 22:15 SEČ, v Podturni pod mostom:
Po neúspešných pokusoch v Mengusovciach a Liptovskom Hrádku naša stará felda na tretí pokus definitívne skapala v Podturni. Hladní, smädní a zmorení celodenným lezením sa ju snažíme s bráchom nejako vzkriesiť. Nič, ani neškrtne. Obvolávam teda známych, no o tejto nekresťanskej hodine je problém zohnať niekoho jazdy schopného. Hroziaci nočný treking po liptovských poliach nakoniec zachraňuje Roman. Kým však príde, mám pár minút na to, aby som si v unavenej mysli zrekapituloval dnešný dlhý deň... Začína klasicky tatransky - budíček o pol štvrtej ráno, jazda do Smokovca a nekonečný nástup z Hrebienka pod Kežmarák sprevádzaný mojím večným šomraním ohľadom ťažkého bágla na chrbte. Do steny, v ktorej dnes máme vyhliadnutú Čertovu svadbu, nastupujeme okolo ôsmej, pričom spodný úsek pod rampou lezieme cestou Jón-Šilhán. Celkom pekné lezeníčko, len to slnko by nemuselo tak pripekať. O jednej nastupujeme do hornej časti steny, v ktorej ďalší smer určujú dva hrdzavé nity. Čas máme dobrý, počasie nesúri, preto si vychutnávame každý meter lezenia. Po ôsmich dĺžkach prichádza na rad záverečná a zároveň kľúčová dĺžka. Je o poznanie ťažšia než predchádzajúce, a tak úspešne odráža moje úsilie o OS. Pri druhom pokuse je však milosrdnejšia a nakoniec púšťa. Nasleduje chvíľka eufórie, ktorá dáva zabudnúť na únavu svalov i bolesť rozodratých prstov. Ešte pár letmých pohľadov do doliny a potom zvažujem, čo ďalej. Po krátkej úvahe sa rozhodujem, že najlepšie bude zlaniť späť na posledný štand a vyliezť si aj záverečnú dĺžku z vedľajšej cesty Jón-Šilhán. Rasťovi tým ušetrím radosti žumarovania a ja si vyliezem peknú dĺžku navyše. Ani tá však nie je zadarmo, v jednom fleku sa dokonca objavujú pocity neistoty známe z Cesty invalidov. Naštastie, tentokrát  sa nič dramatické neopakuje, a tak si s bráchom o hodinu neskôr podávame ruky na vrchole Kežmarského štítu. Už len nejako pretrpieť únavný zostup na Hrebienok a... Z myšlienok ma vytrhne trúbiace auto, v ktorom sedí vysmiaty Roman s partiou. S radosťou nasadáme do jeho káry, smer Liptovský Mikuláš. Za pár minút sme konečne doma. Po 18 hodinách je tak za nami ďalšie tatranské dobrodružstvo, hoci dnes s trochu netradičným koncom...
 

Žltá stena, Poľský variant direttissimy, 8

Jastrabia Veža, Amazónia Vertikál, 9

Letné resumé:
Jastrabia Veža, Amazónia Vertikál, 9 (dĺžky RP, PP, OS, PP)
Malý Kežmarský štít, Superdirettissima, 9-/9, PP
Ostrva, Direttissima Pravej veže, 9-/9, PP
Kežmarský štít, Čertova svadba, 9-, PP
Malý Ošarpanec, R.U.R.F. (resp. Plšek vo V stene?), 9-, PP
Jastrabia veža, Kesicki-Wielicki, 9-/9, PP
Veľká Lomnická veža, P.S.hrana, 8+, OS
Jastrabia veža, Chlapcom z Everestu, 8/8+, OS
Jastrabia veža, Pochylého platne, 8+, PP
Žltá stena, Poľský variant direttissimy, 8, PP
Ošarpance, Sedem životov, 8, OS
Jastrabia veža, Pavúci lezú do neba, 8-/8, OS
Veľká Lomnická veža, Star Gate, 8+, PP
Lomnický štít, Čierny pilier, 8-, RP
Veľká Lomnická veža, Via Verona, 8-, OS
Ostrva, Jar na mesiaci, 8-, OS
+ zopár ďalších ľahších ciest (Hokejka, atď.)

Miro Peťo

Viac foto, ktoré dotvárajú predstavu o Mirovej aktivite nájdete na jeho stránke.