Aby som potvrdil slová Igora Kollera, že s mládežou sa pracuje na dobrej úrovni, chcem Vám priblížiť Lezecký tábor na Kaľamárke, ktorý prebehol v dňoch 19. - 22. 5. 2011. Bol to v poradí už 4. ročník tejto vydarenej akcie " žiarskych kamzíkov" , ako sa sami pred štyrmi rokmi nazvali.

Tradične sme boli ubytovaní na chate po novom patricej mestu Detva, za čo sa vedeniu mesta chceme poďakovať. Za to v nej mohlo skloniť hlavy skoro 40 ľudí. Deti na posteliach, starší kde - kade... 21detí z krúžku malo v programe oboznamovanie sa s lezením na skalách, dlhšie lezúci zverenci liezli na prvom konci, za čo majú môj obdiv. Naši starší " odchovanci" nám pomohli zabezpečiť tú najdôležitejšiu vec a to postávať pod cestami, pozerať do neba a istiť " doblba". Poniektoré lezecké " legendy čo majú nalezené" nám do všetkého kecali a upozorňovali nás na nedostatky (ďakujeme :-))

Priebeh dňa bol tradičný: budíček s legendárnou skladbou " SANDOKAAAN" deti privádzal do zúfalstva spolu s ranným behom a rozcvičkou. Po raňajkách sa rozdelila výstroj a začala sa celodenná okupácia ciest. Prvý deň si to odniesli Dolné skaly v oblasti okolo Múrika. Po natiahnutí asi 10-tich ciest sa detská predviedli v tom, ako poctivo trénovali na bouldrovke po celý rok. Je úžasné sledovať "drobizg", ako sa snažia preliezť čo najviac ciest a potom sa medzi sebou rozprávajú ako starí " harcovníci" o spoďákoch, bočákoch a ťažkých bouldroch... Lezenie nám spríjemnili leteckí záchranári s vrtuľníkom, ktorí cvičili priamo nad nami. V piatok poobede nás zo skál do chaty poslala búrka s dažďom. Využili sme to na prednášku zo zdravovedy, zemepisné názvoslovie a prusíkovanie v altánku.

 

V noci z piatka na sobotu sa "SANDOKAAAN" ozval okolo pol 12-tej znova, čo znamenalo, že deti boli nasadené do záchrannej pátracej akcie. Vybavení čelovkami, lekárničkami a obväzovým materiálom sme išli na Horné skaly hľadať dvojicu horolezcov, ktorí sa nevrátili na chatu. Našich "figurantov" sme patrične doriadili: Peťo mal rozbitú hlavu (nech vidia, čo sa im stane bez prilby) a Katke sme zlámali ruku (jej herecký výkon si pýta Oskara!!!). Po tme, za zvukov nočného lesa a drkotajúcich zubov od strachu sme dvojicu nešťastníkov našli, ošetrili a odprevadili do chaty. Pre istotu sme im vysvetlili, že išlo len o fikciu a, že asi takto to vyzerá v Tatrách, keď naši záchranári potrebujú pomôcť.

V sobotu ráno som im budíček posunul až o pol hodinu, odpustil beh, ale sandokana a rozvičku spojenú s meditáciou nie. Potom už len lezeníčko na Horných skalách, kde si krpci pomedzi lezecké prestávky rozoberali nočnú "pátračku", a že sa nebáli, a že oni to vedeli... nuž zabával som sa :-))). Na srdci ma hrial dobrý pocit zo slniečka na oblohe, ale aj z úsmevov na tvárach detí. Večerný galaprogram pri ohni bol už len čerešničkou na torte a nádhernou bodkou za táborom.

Touto cestou sa chcem poďakovať nášmu úžasnému predsedovi Peťovi, mojim lezeckým priateľom, ktorí nám pomohli asistovať a zabezpečiť bezproblémový chod , " indiánskym mamám" za plné žalúdky a všetkým malým lezcom za úžasné výkony. Verím, že o rok sa stretneme zase...

text a foto Peter Bača