V dňoch 10. – 12. marca 2006 sa uskutočnil z iniciatívy Stana Klauča SSA skialpmíting, kde som bol prizvaný ako zástupca SHS JAMES za skialpinizmus i ochranu prírody.

Hlavným diskusným večerom bol piatok, kde účasť prijali okrem zástupcov TANAPu aj ŠL TANAPu a za TPN p. Zbigniew Krzan – nám. riaditeľa, ktorý dosť podrobne vysvetlil systém pohybu skialpinistov v TPN.
Moja účasť bola potrebná hlavne v otázke prezentovania praktických skúseností pri výkone skialpinizmu v národných parkoch – piatok večer. Hlavná časť môjho príspevku je v prílohe tejto správy. Stretnutie prebiehalo prezentačným spôsobom, bez kontroverzií či útokov, záverom v piatok bola krátka diskusia. Sobotný večer bol venovaný viac problémom vykonávaniu skialpinizmu, rozboru bezpečnosti, klasifikácie túr, a pod. kde som tiež dopĺňal problematiku osobnými skúsenosťami a získanými poznatkami z praxe. Tohto večera sa zúčastnil za ŠOP len J. Švajda.

Ako inštruktor horolezectva a lektor skialpinizmu som spoločne s Robom Gálfym – horským vodcom, v sobotu s Š. Bačkorom zamestnancom ŠOP realizoval skialp túry vo Veľkej studenej doline, kde som demonštroval jazdu na lyžiach v skialp teréne, vysvetľoval som zásady pohybu a konkrétne realizoval trasu v lavinóznych terénoch (bol stupeň 3, v sobotu zhoršená viditeľnosť a silný vietor so snežením, v nedeľu lepšie) vrátane posúdenia lavinóznosti terénu vykopaním sondy a pod.

V piatok večer som využil príležitosť na jednanie s P. Tomkom – Asociácia horských vodcov na Slovensku a prerokoval som vstupné aspekty spolupráce horských vodcov na školení inštruktorov skialpinizmu. V tejto problematike je potrebné nájsť spoločnú reč, pretože horskí vodcovia v osobe E. Sekelského blokujú cestou akreditačnej komisie už zhruba 4 roky vyriešenie akreditácie pre HŠ JAMES. V rozhovoroch budeme pokračovať aj v priebehu Skialpfestu v Žiarskej doline 17 – 19.3.2006. Načrtol som problém aj R. Gálfymu a vcelku to vyzerá tak, že sa mi podarilo prelomiť bariéru nedôvery v dobré smerovanie našej spolupráce a význam inštruktorskej práce vo vzdelávaní verejnosti.

Podľa mojej záverečnej diskusie s J. Švajdom, by sa malo v týchto diskusiách pokračovať a to medi ŠOP a ŠL TANAP (v súvislosti čo s poľským variantom) a následne navrhnúť posledné znenie návštevného poriadku. Položil som mu tiež otázku vo veci prenesenia všetkých zodpovedností za návštevný poriadok na ŠOP vrátane jeho vydania (Prešov robil v podstate len „poštára“), kde by sme snáď mohli zaslať vhodný list na Min. živ. Prostredia SR a navrhnúť im takéto riešenie. V Poľsku totiž tiež rozhoduje o TPN riaditeľ TPN, operatívne aktuálne podľa potrieb ochrany prírody, ale aj rozvoja športu a cestovného ruchu.

SHS JAMES, Komisia ochrany prírody, Komisia skialpinizmu, Junácka 6, Bratislava
Stanislav Melek, Banská Bystrica, Moskovská 16
     

Slovenská skialpinistická asociácia zorganizovala v dňoch 10. až 12. marca 2006 vo Vysokých Tatrách stretnutie skialpinistov. Vzhľadom k téme diskusií v rámci podujatia, ktorému dominoval vzťah ochrany prírody a skialpinizmu ako aj skutočnosti, že podujatie prebiehalo na území Tatranského národného parku, bola jedným z partnerov podujatia aj Správa Tatranského národného parku v Tatranskej Štrbe.
 
Dve desiatky účastníkov podujatia si mohli v rámci večerných prezentácií vypočuť zaujímavé prednášky z poľskej strany národného parku o možnostiach vykonávania skialpinizmu v Tatrzańskom Parku Narodowom, slovenská strana prezentovala možnosti integrácie slovenského a poľského prístupu ku horskému lyžovaniu, praktické skúsenosti ochrany prírody so skialpinizmom, riešenia a možnosti do budúcnosti ako aj hľadanie nových možností skialpinizmu na území TANAPu. V sobotu dominovala analýza úrazovosti skialpinistov, chápanie pojmu "skialpinizmus" u nás a vo svete vo svetle skialpinistických klasifikácií ako aj úlohy a možnosti športových organizácií pri propagácii nových podmienok skialpinizmu v národných parkoch. Súčasťou podujatia boli aj praktické ukážky v teréne za účasti strážcu a horského vodcu. Vo Veľkej Studenej doline a na Zbojníckej chate sa diskusie a ukážky týkali zásad správania sa skialpinistu v teréne, vedenia trasy lyžiarskej túry s ohľadom na ochranu prírody a lavínové nebezpečenstvo ako aj rôznych štýlov lyžovania (napr. freeride).
 
Odkazom podujatia je ochota hľadať spoločné riešenia hoci záujmy zainteresovaných skupín sú na prvý pohľad rozdielne - ochrana prírody a potreba jej zachovania na jednej strane, šport, oddych a adrenalín na strane druhej. Sme presvedčení aj podľa príkladu poľských kolegov, že hľadanie spoločných riešení vedie práve cestou vzájomných diskusií a informovanosti.

Ing. Juraj Švajda
vedúci odboru strážnej služby, envirovýchovy a propagácie S TANAP

Praktické skúsenosti pri výkone skialpinizmu

Úvodom spomeniem, že prvé lyže používali horári v roku 1876 na Javorine. Prvou túrou na lyžiach boli v roku 1894 (Barabász a J. Fischer) k Czarnemu stawu. Začiatkom 20. storočia boli zlyžované v r. 1902 Ostrva, Sedielko, Krátka, 1903 Kopa Kondracka, 1905 Slavkovský štít, v r. 1908 prechod na lyžiach Hala Gasienicowa – Laliové sedlo – Závory – Kôprovské sedlo – Štrbské Pleso. V r. 1911 bol zlyžovaný Kriváň, v 1916 Svišťový štít a do roku 1930 boli zlyžované strmé tatranské sedlá ako Baranie a Priečne sedlo, na obidve strany. V r. 1936 Dezider Reichl vydáva turistického sprievodcu s popisom 44 lyžiarskych túr vo V. Tatrách. A nakoniec ešte v r. 1967 bola vydaná lyžiarska mapa V. Tatier, kde okrem iného sú vyznačené trasy do doliny Zlomísk, k Hincovým plesám či Kôprovej a Velickej doliny.

Z historického prehľadu vyplýva, že „horskí lyžiari“ sa pohybovali na území súčasného národného parku oddávna a príroda sa vyvíjala za spolupôsobenia aj tejto športovej činnosti. Podobne to bolo aj za obdobia socializmu, len nedostatok výstroje obmedzoval zvýšenie návštevnosti lokalít.

Som inštruktorom horolezectva, organizoval som zruba 18 rokov preteky v skialpinizme (od r. 1977) a horolezectvu a skialpinizmu sa venujem 35 rokov. Za toto obdobie som neraz prišiel do kontaktu s kamzíkom. Stretnutie vždy prebiehalo veľmi „korektne“, vždy sme počkali, čo urobí(ia) kamzík(y), nechali sme ho (ich) prejsť a až potom sme pokračovali v našom postupe, prípadne sme urobili malú zachádzku. Bolo tomu tak v Nízkych ako aj vo Vysokých Tatrách. V Nízkych Tatrách sme ale stretávali kamzíky viacej na miestach mimo prísnej rezervácie, na chrbtoch a terénoch, kde bolo menej snehu, kde si mohli lepšie nájsť potravu. Kamzík má tiež svoj rozum a migruje jednoducho tam, kde je možnosť prežitia jednoduchšia. Podobne je to ale aj so skialpinistami, lebo tí zas vyhľadávajú terény, kde je veľa snehu. Z uvedeného vyplýva, že relatívne si navzájom nezavadziame, pokiaľ sa dodrží istý spôsob pohybu z našej „človečej“ strany. Pohyb na lyžiach, vychádzajúc aj z uvedených početných stavov kamzíka, nie je hlavnou činnosťou podstatne znižujúcou jeho stavy. Život fauny sa podľa mňa vyvíjal za spoluúčasti skialpinistov v teritóriu národných parkov a nie je teda niečím výlučne novým v prírodnom prostredí.

Je zaujímavé, že za celé obdobie môjho pôsobenia som sa v zimnom období nestretol so svišťom či hlucháňom, ktorých by som podľa informácií mal stretnúť. Na lyžiach som sa pohyboval aj v Tatrách aj Fatrách. Okrem stôp iných drobných vtákov, líšky, výnimočne vlka, v posledných dvoch rokoch aj rysa som iné znaky prítomnosti fauny nezaznamenal. V posledných cca 8 rokoch sme zo stôp vysledovali strhnutie kamzíka rysom v Mengusovskej doline (to už bol tú zimu šiesty), akoby ich v súčasnosti bolo v prostredí viac ako v dávnejších časoch. Takže vidím tu isté rozdielnosti v hodnotení vplyvov pohybu skialpinistov na život fauny. Napokon, prítomnosť človeka v lokalite obyčajne spôsobí útek predátora, tým bezpečnejšie prostredie pre kamzíka.

Skialpinistu, horolezca s lyžami som vždy považoval za  človeka úzko spätého s prírodou, ktorý nevyhnutne musí rozumieť životu v prírode, lebo aj jeho život závisí pri výkone tohto športu na poznaní jej zákonitostí. Každého úhynu kamzíka či iného zvieraťa je mi úprimne ľúto, lebo som tiež rád, keď je súčasťou prostredia, ktoré mám tak obdivujem a ktorého súčasťou sa cítim byť aj ja sám. So skúseností aj posledných rokov pri spolupráci so zahraničnými horskými vodcami, sa potvrdilo, že skialpinizmus – horské lyžovanie je športom poznávacím. Ide tu o poznanie krásy prostredia, trvalé hľadanie nových hlbokých emocionálnych zážitkov, zbieranie nových poznatkov zo života prírody (aj lavín), overovanie svojich schopností v priamej konfrontácii s najtvrdšími prírodnými podmienkami, ale aj hľadanie duševnej rovnováhy, upevňovanie zdravia v čistom prostredí (ja som napr. alergikom na prach a kvety). Najkrajšie túry sú preto prechody, z Alp známe Houte Route, cez sedlá a vrcholy hôr. A každý z nás pritom jasne dáva najavo svoju úctu k prírode a životu v nej.

Horské lyžovanie - skialpinizmus nie je športom vykonávaným len za účelom realizácie fyzickej aktivity človeka. Nevyhnutnou súčasťou ich aktivít je nevyhnutná zmena prostredia jeho vykonávania. Zavretím do uzavretého priestoru (areálu, športoviska) celý skialpinizmus stráca svoje opodstatnenie, svoj zmyslel. Ide tu o vážne poznanie seba samého, sebazodpovednosti, poznaním sily prírody dospieť k pokore a úcte k jej životu!    Je preto nereálne, aby každý víkend išiel skialpinista (horolezec, horský lyžiar) na tú istú túru, tou istou trasou, stále do tej istej doliny, ten istý terén. Neporušený sneh, čistá príroda a jej poznanie v stále sa meniacej kráse zimy, to sú hlavné dôvody vykonávania tohto športu! Úžasná túžba po poznaní čistého, nefalšovaného, nesprostredkovaného, neošlapaného teritória krásy.  Pre dosiahnutie takýchto hlbokých emocionálnych zážitkov sme ochotní podstúpiť s tým súvisiacu námahu, podať aj veľký fyzický výkon a podstúpiť aj nevyhnutnú mieru rizika.

V minulosti sme sa mohli po V. Tatrách pohybovať bez termínového a časového obmedzenia. Mohli sme robiť túry s lyžami až v období značne stabilizovanej snehovej pokrývky a tak sa vyvarovali lavínam. Bolo to obdobie od polovice marca do konca mája, podľa toho, ako nám to príroda sama umožnila vývojom podmienok a počasím. Dnes pri obmedzení do 15 apríla sme tlačení do obdobia značne rizikovejšieho. Máme síce lepšie vybavenie v podobe lavínových hľadačov, ale tie predsa pád lavíny nezastavia. Aj to je jeden z dôvodov väčšej úrazovosti. Teraz v januári bolo neobvykle dlho krásne počasie. V dolinách sa napriek tomu nepohybovalo veľa ľudí. Aj v obľúbenej Žiarskej doline to bolo podobne. Ak napríklad na Štefánikovu chatu v N. Tatrách prišlo cez víkend asi 300 ľudí, do Mlynnej doliny lyžovalo asi tak 10 ľudí. Prečo tomu bolo tak? Boli silné mrazy, neskôr spojené s vetrom, nad 1900m bol často tvrdý ubitý sneh, vhodný skôr na lezenie ako na lyžovanie. Skialpinista – horský lyžiar je ochotný vynaložiť veľkú námahu, aby dosiahol svoje emocionálne uspokojenie, ale ak nájde tvrdé podmienky, radšej uprednostní pohodlie na chate a počká si na lepšie podmienky.

Voľakedy nebolo toľko národných parkov (NP) ako je tomu dnes. Ak chceme vykonávať náš šport, nemáme inú možnosť len ísť do národného parku. Neviem do akej miery aká inštitúcia zvažovala príčiny vyhlásenia NP v celom kontexte. Staviame totiž priemyselné parky, sieť autostrád a to všetko iba zvyšuje rozdielnosť životného prostredia v oblastí miest, dolín a horských prostredí. Vzduch, voda, dažde, slnko, vietor sú globálneho charakteru a tiež ovplyvňujú život v NP. Naopak, zdravé životné prostredie v dolinách, mestách by nevyháňalo toľko ľudí na hory. Aj o tomto je ochrana prírody ako celku. Kladom tohto športu je určite aj to, že jeho cieľom nie je stavanie dopravných zariadení hotelov a chát, ale pohyb v krásnej čistej prírode čo najďalej od civilizácie. Príroda sama určuje svojimi konkrétnymi podmienkami, akú túru a kedy je možné vykonať. Preto systém používaný v Poľsku, bez uzávery turistických chodníkov, s dôverou v človeka a jeho zodpovednosť za svoju bezpečnosť považujem za najlepšie riešenie. Takýto systém pohybu by vyhovoval aj zahraničným návštevníkom, pretože im je súčasný stav jednoducho nepochopiteľný. Neodmysliteľnou súčasťou takéhoto pohybu je samozrejme citlivý prístup k pohybu zveriny s ochranárskym prístupom k prostrediu. Horolezecký spolok JAMES ako aj nová skialpinistická asociácia sa riadia pri pohybe v prírode od svojho vzniku ekologickými zásadami uverejnenými aj na stránkach internetu.

V poslednej dobe sa hovorí dosť o bezpečnosti pohybu na horách. Ustanovenia o evidovaných horolezcoch  je potrebné zmeniť na horolezeckú či inú činnosť. Vyčleňovanie určitej skupiny ľudí, ktorí môžu niečo viac ako ostatní, bolo vždy zámienkou na obchádzanie zákona. Človek už by si mal konečne uvedomiť, že svoj život má vo vlastných rukách a keď sa chce pohybovať v nebezpečných terénoch má sa na to odborne pripraviť, alebo vyhľadať služby horského vodcu. Legislatíva dnes už urobila k tomu prvý krok v oblasti poistenia a hradení záchranných akcií. Veľmi nám chýba možnosť otvorene sa rozprávať o takých či onakých túrach, vymieňať si skúsenosti z vykonaných túr bez strachu na postihnutie nejakou pokutou a tým sa tiež vyhnúť možným úrazom. Súvisí to aj s dostatočne kvalitným, aktuálnym servisom o podmienkach na horách vrátane dennej časovej dostupnosti.  Nevyhli by sme sa síce aj istej propagácii niektorých lokalít, ale nadväzne na spomenuté veci, nebojím sa masovému prílivu ľudí do nejakej lokality. Vždy tam totiž bude nie malý fyzický výkon, meniace sa nebezpečenstvo, lyžiarskymi stopami popísaný terén už nie je taký zaujímavý. Tiež nie sme radi keď je v danom mieste veľa ľudí a pod.- čiže okolnosti, ktoré budú limitovať počet návštevníkov. Dôležitejšia je ale bezpečnosť, ktorú by sme takto vedeli aj vplyvom našich organizácii skutočne minimalizovať.

Zlegalizovanie vykonávania horských túr nám môže pomôcť aj v otázke priamej otvorenej spolupráce. Dôsledným zapisovaním sa do knihy túr, vzájomným odovzdávaním si informácií z vykonaných túr, zistených stretnutí so zverou by sme pravdepodobne mohli nájsť obojstranne prospešný spôsob spolupráce.
Som skutočne rád, že reálne existuje diskusia o problémoch s vykonávaním športových aktivít v TANAPe. Dúfam, že nájdeme vhodné riešenie.

Stanislav Melek

Skialpmíting 2006, Vysoké Tatry

Slovenská skialpinistická asociácia (SSA) prichádza so svojím podujatím Skialpmíting, ktoré má byť do budúcnosti venované vždy niektorému dôležitému problému týkajúceho sa skialpinizmu. Malo by ísť teda o verejnosti otvorený workshop.

Tentoraz to bol problém ochrany prírody a vykonávania skialpinizmu na území TANAP. Pribúdajúci počet skialpinistov v nemeniacich sa podmienkach pre výkon tohto športu vytvára ťažko riešiteľné problémy do budúcnosti. Práve tento aspekt bol podnetom pre zorganizovanie ochranársky zameraného Skialpmítingu.
Do podujatia sa podarilo zapojiť všetky dôležité organizácie, ktoré majú vplyv na to, ako bude vyzerať skialpinizmus v Tatrách v budúcnosti. Z tohto pohľadu si veľmi vážime účasť zástupcov TPN, ktorí nám na základe ich skúseností objasnili systém vykonávania skialpinizmu. Tento tzv. "poľský model" vykonávania skialpinizmu môže byť po istých úpravách prijateľný aj na Slovenskej strane Tatier, keďže by sa tým medzinárodne sprehľadnili podmienky pre výkon tohto športu. Túto otázku veľmi podrobne analyzovali príspevky z pohľadu spravovania územia - ŠL TANAPu ako aj z pohľadu vykonávania praktickej ochrany prírody - S TANAP. Do podujatia sa zapojila aj HZS, ktorá na konkrétnych príkladoch objasnila príčiny a početnosť záchranných akcií skialpinistov, ktoré tiež majú vplyv na ochranu prírody. Športové organizácie pôsobiace v oblasti skialpinizmu - SSA a JAMES objasnili svoje predstavy o skialpinizme, najmä o rozdielnosti vplyvu extrémnych a turistických foriem na ochranu prírody ako aj systém tzv. skailpinistických trás, založený na letných turistických chodníkoch modifikovaných na zimné turistické - lyžiarske ciele.
Veľmi nepriaznivé počasie a 3 stupeň lavínového nebezpečenstva neprial terénnej časti podujatia, ktorá sa uskutočnila vo Veľkej Studenej doline na Zbojníckej chate. Zásady ekologicky prijateľného správania skialpinistu pri strete s kamzíkom či svišťom objasnili účastníkom skúsení strážcovia S TANAPu, zásady bezpečného pohybu zas horský vodca. V praxi si mohli porovnať zjazd skialpinistu a freeridera. Spolu so strážcom prírody mohli účastníci podujatia navštíviť jednu z navrhovaných skialpinistických trás.
Skialpmítingu 2006 nielen charakterizoval problémy spojené so skialpinizmom a ochranou prírody ale načrtol aj ich možné riešenia. V tom je jeho nesporný prínos. Ostáva na nás, aby sa prijateľné riešenia vzťahu skialpinista - ochrana prírody premietli aj do praxe.

Stanislav Klaučo
Slovenská skialpinistická asociácia
sekcia nepretekárskeho skialpinizmu