Prvé lyže priviezol do V. Tatier lekárnik Karol Cornides z Nórska v roku 1865 (Tatranské noviny 1960). Prvým užívateľom lyží bol Dr. Mikuláš Szontagh, ktorý si v roku 1876 priviezol tiež jeden pár lyží opäť z Nórska. V tom istom čase knieža Hohenlohe dal príkaz, aby Karol Kremer vystrojil horárov v Javorine lyžami. Horári ich používali pri vykonávaní svojej každodennej práce.
Medzi prvých, ktorí používali lyže k vysokohorskej turistike patrili budapeštianski turisti, návštevníci Tatier. Boli to : M. Belay, K. Demey, a K. Follert. K nim patril aj banskoštiavnický lekár Edmund Téry. Všetci boli členmi Uhorsko-Karpatského spolku MKE. Tento spolok bol prvým turistickým spolkom na území vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Založený bol v roku 1873 kežmarskými lyceálnymi profesormi, ktorých predchodcovia boli organizátormi prvých horolezeckých výprav. Do tej istej doby spadajú aj začiatky horského lyžovania na poľskej strane Tatier. Prví na lyžiach sa objavili v roku 1894 Barabász a J. Fischer. Spolu podnikali zimné lyžiarske túry k Czarnemu stawu. Prvou obeťou bielej smrti bol v roku 1908 pod Malym Koščelom lyžiar, hudobný skladateľ Miečislaw Karlowicz.
Od konca 19 storočia sa rozšírilo lyžovanie po oboch stranách Tatier. Z dokumentov vieme, že v r. 1902 Peter Harvaš prešiel zo Štrbského Plesa na Ostrvu, Sedielko, Krátku; v r.1903 vystúpili Karol Englisch, Karol Jordan a Stanislav Barabáš na sedlo pod Kopu Kondracku; v r. 1905 Ján Hansen, nórsky lyžiar a cvičiteľ, podnikol výstup na lyžiach na Slavkovský štít. V tom istom roku K. Jordan a Janusz Chmelkovski pri zimnom výstupe na Gerlach použili lyže pri nástupe do Velickej doliny. V roku 1908 Matej Zamecki uskutočnil prechod na lyžiach po trase Hala Gasienicowa – Laliové sedlo – Závory – Kôprovské sedlo – Štrbské Pleso. V roku 1911 uskutočnili výstup a zjazd z Kriváňa na lyžiach horský vodca Gašienica Byrcyn a Janusz Borkuwski. V roku 1916 bratia Komarnicki vystúpili na lyžiach na Svišťový štít. Tieto pokusy horolezcov, dobyvateľov hôr boli viac-menej ojedinelé.
V 20. – 30. rokoch minulého storočia začína rozvoj tohto športu zásluhou novej generácie poľských a slovenských horolezcov a tiež zlepšením a skvalitnením lyžiarskej výstroje. Najmä známy poľský horolezec Wiaczeslaw Motyka zlyžoval v tom období tak strmé tatranské sedlá aké sú : Priečne sedlo do Veľkej a Malej Studenej doliny, Baranie sedlo do Malej Studenej doliny a Veľkej Zmrzlej doliny, Prielom do Veľkej Studenej doliny. V roku 1936 Dezider Reichl vydáva turistického sprievodcu, v ktorom popisuje 44 lyžiarskych túr vo V. Tatrách. Obdobie II. svetovej vojny znamená ako všade inde stagnáciu vo vývoji športu.
Pretože v tomto období neboli ešte vybudované vleky a lanovky, nebola medzi lyžiarmi a horolezcami úzka špecializácia na jednu disciplínu. To znamená, že ten kto vedel dobre behať na lyžiach, vedel dobre aj skákať a zjazdovať. Tak isto aj horolezci boli úplne samozrejme dobrí aj v používaní lyží – pri nástupoch pod steny a tiež po vylezení na vrcholy zlyžovávali na ich možnosti a lyžiarsku výstroj zlyžovateľné štíty, sedlá a tým im lyže umožňovali rýchlejší návrat z túr. Pri založení Horolezeckého spolku JAMES v r. 1921 preto bolo úplne samozrejmé vytvoriť znak spolku s horolezeckým lanom, čakanom a lyžami!
Rozmachu v povojnovom období svedčí aj ten fakt, že lyžiarsku výstroj – tulenie pásy, lyžiarske viazanie Kandahár, ktoré plne vyhovovalo tejto činnosti, bolo bežne dostať kúpiť v obchode. Na tatranské chaty s celoročnou prevádzkou (50-te -60-te roky minulého storočia) – Zbojnícka a Téryho chata, Skalnatá a Zamkovského chata a Chatu Plesnivec i ďlašie, neviedli v zime chodníky, ale stopy po lyžiach.
Prvý vlek v Tatrách bol postavený na Štrbskom Plese smerom na Solisko (r.1940), ďalšia výstavba vlekov a lanoviek pokračovala v 50. – 60. rokoch, najväčší rozvoj v 70-tych rokoch.
Výstavbou horských zariadení, vlekov a lanoviek, sa opäť rozvoj horského lyžovania zabrzdil, čím skončila postupne aj éra dostupnosti výstroje vhodnej na šliapanie na lyžiach. V tomto období aj rozvojom horolezeckej techniky a výstroje, lezením čoraz ťažších ciest, ale aj postupným zánikom možnosti nákupu skialpinistického vybavenia, začínajú horolezci viac chodiť na túry bez lyží (aj keď s prešľapávaním stopy v hlbokom snehu).
Návrat k zabudnutým krásam
Až v druhej polovici 60-tych rokov sa znova začínajú vracať ľudia k horskému lyžovaniu, už spravidla pod názvom skialpinizmus. Tomuto nádhernému športu sa vtedy venovala len hŕstka horolezcov, z ktorých popredné miesto zaujíma Alexander Luczy. Za obdobie rokov 1965 – 1969 zlyžoval mnoho tatranských vrcholov a sediel – ktoré publikoval vo vtedajších číslach časopisu Krásy Slovenska. Uskutočnil aj prvý náročný prechod masívom Vysokých Tatier trasou Zelené pleso – Baranie sedlo – Priečne sedlo – Prielom – Gerlachovské spády - Východná Železná brána – Popradské Pleso. Stalo sa tak 20.5.1967 za spoluúčasti Jozefa Botku, Milana Kriššáka, Ivana Mátraya a Eugena Šándoryho.
Malé historické odbočenie – slová A. Luczyho: „Po druhej svetovej vojne chodilo v Tatrách na lyžiarske tury len niekoľko starších pánov ktorí si ešte za prvej republiky kúpili stúpacie pasy (z pravej tulenej kože, ktoré prežili desaťročia), a používali staré klasické viazanie kandahar s koženými bagančami. Ja som mal šťastie, že som bol synom jedného z týchto starších pánov a týmto som mohol pričuchnúť k čarám lyžiarskych tur. Slovo skialpinizmus bolo (skoro) neznáme, vzniklo neskôr a bolo pre mňa trochu honosné. V 60. rokoch sa pod Tatrami zoskupilo niekoľko prívržencov lyžiarskych túr, takto sa výlety do zasnežených hôr stali aj vecou mladých. Používali sme väčšinou lyže dlhé 215 cm s viazaním Marker a "langriemeny"% s fixnou pätou. Preto bolo výhodnejšie lyže niesť na pleciach a nie pohybovať s nimi na nohách. Tulenie pasy na trhu neboli a tak sme používali ako náhradu konopné popruhy "nejako" pripevnene na sklznici. Konečne sme si zo starých drevených lyží odpílením ich zadnej časti vyrobili krátke lyže. Takto vybavení, ma raz napadlo podniknúť tatranskú Haute route.“
Túto „Houte Route“ sa podarilo zopakovať až 14.4.1974 štvorici Stanislav Melek, Marian Šajnoha, Štefan Zgodava, Igor Malinovský s malou odchýlkou trasy – nešli cez sedlo Prielom, ale cez Studené sedlo a Litvorove sedlo. „Nevedeli sme, či to niekto pred nami prešiel. Chceli sme ale prejsť čo najviac sediel. My sme tak isto používali len pevné zajazdárske viazanie Marker, a klasické lyžiarky, museli sme sa pred a po zjazde prezuť do wibramiek a lyže niesť na pleciach.“
Začiatkom 70-tych rokov sa začína skialpinizmu venovať horský vodca Pavol Rajtár. Vo V. Tatrách začal klasickými lyžiarskymi zjazdami, pokračoval extrémnymi zjazdmi a dostal sa s lyžami aj na Pamir a Hindukuš. Bol jeden z iniciátorov účasti na pretekoch v skialpinizme v Alpách. Prvé pozvanie prišlo síce už v r.1969 no reálna účasť sa podarila až v r. 1972 na pretekoch v Talianskom Leccu – družstvo v zložení P. Rajtár, J. Dzuroška, J. Bohmer obsadilo 8. miesto. Najvýznamnejšie umiestnenie v tomto období bolo na preteku v Bernine r. 1978, družstvo v zložení P. Rajtár – L. Janiga – 1.miesto.
Z podnetu P. Rajtára sa oblasťou skialpinizmu začali zaoberať lyžiarski turisti (súčasné KST), a zorganizovali v rokoch 1971-1976 niekoľko stretnutí vtedy cvičiteľov lyžovania, za účelom tzv. predĺženia lyžiarskej sezóny, semináre zamerané na vysokohorské lyžovanie. Uskutočňovali sa vo Vysokých a Nízkych Tatrách cestou vtedy Telovýchovnej školy. Na týchto stretnutiach sa vlastne lyžiarsky inštruktori „adaptovali“ na vysokohorské podmienky – hlavne technikou lyžovania a vtedajších poznatkoch o lavínach. Na jednom z takýchto seminárov v r. 1976 v Nízkych Tatrách na Ďumbieri, sa rozprávalo o pretekoch v zahraničí (vtedy už bez účasti P.Rajtára) a o možnostiach zorganizovania preteku. Vtedajší chatár J. Pupák priniesol písomný materiál autora M. Marenčáka – tiež známeho aktivistu skialpinizmu, o prechode severnými kotlami Ďumbiera. Toto bol impulz pre Stana a Vlada Melekovcov (Stano už poznal severné kotle Ďumbiera z predchádzajúcich sezón) na zorganizovanie prvých pretekov v skialpinizme na Slovensku v oblasti Chopku a Ďumbiera – Nízke Tatry.
Cesta k organizačnému začleneniu skialpinizmu
Pre zabezpečenie organizácie preteku bolo potrebné zaistiť nejaké peniaze a keďže semináre sa robili pod gesciou lyžiarskej turistiky vedajšej KST, chceli sme realizovať preteky cestou Odboru turistiky TJ Lokomotíva Banská Bystrica, kde sme boli členmi. Cestou M.Šajnohu (riaditeľ Telovýchovnej školy) sa podarilo vybaviť 5 000,-Sk na ústredí turistiky v Bratislave. Čerpanie týchto peňazí ale musel odobriť spomínaný OTTJ Lokomotíva B.B. Už vtedy bol tajomníkom OT p. D. Kaliský, ktorý skonštatoval, že náročnosť preteku je príliš veľká pre účely turistov a čerpanie peňazí zamietol. Pretek sme ale až mali viac-menej rozbehnutý a tak S.Melek, vtedy predseda Horolezeckého oddielu tej istej TJ Lokomotíva, požiadal opäť M. Šajnohu o prejednanie problematiky skialpinizmu na Horolezeckom spolku JAMES.
Dôvodom k tomu bola aj skutočnosť, že SHS JAMES, ako jeden zo zakladajúcich členov UIAA, rešpektuje, že termín „horolezectvo“, ktorý sa používa v členských krajinách UIAA, zahŕňa všetky aspekty športových aktivít v prírode t.z. lezenia, pešej turistiky, trekingu a skialpinizmu – horského lyžovania.
Horolezci prijali skialpinizmus pod svoje „krídla“, ako svoju reálnu aktivitu (koniec r.1976), a tak sa mohol uskutočniť prvý pretek na Slovensku v marci 1977.
Vplyvom takéhoto vývoja udalostí vzniká na Slovensku v r. 1977 subkomisia skialpinizmu Horolezeckého zväzu JAMES, ktorej prvým predsedom bol Stano Melek.
Stanislav Melek
