Andrej Chrastina:

Ako vnímaš používanie umelých chytov na skalách?
Skôr aký mám na to názor. Je niekoľko možností zásahu do cesty v skale (namontovanie chytu, vysekanie a vymodelovanie). Podla mňa je najprijateľnejšia prvá možnosť, pretože chyt sa po prelezení bez jeho použitia môže odmontovať. Ale toto ide len v skale, kde nejaké prirodzené chyty sú, a človek ktorý tam robí cestu to po nich nevie alebo nemôže preliezť. Niečo iné je úplne hluché miesto v ceste, prípadne skaly ako sú Višňové alebo Lidomorna (totálna hrabanina). Potom už je len na človeku, či chyt namontuje, alebo nejakú cestu „vyhrabe“. Možno to znie pokrytecky (mnou upravená a už asi neexistujúca cesta LOVE v Maníne), ale ja sa necítim na to, aby som nejakú cestu upravoval. (Nepočítam do toho čistenie). Je to preto, že sa mi nechce s nikým dohadovať o tom, že ten chyt je moc malý (veľký), a ten zase moc ďaleko alebo blízko. To si radšej postavím cestu na stene v hale. Najlepšie po vlastných chytoch ... cha cha cha. Na druhej strane si rád vyleziem akúkoľvek cestu na skalách, či tam umelé chyty sú alebo nie.
Minulý rok v jeseni si v Tepliciach vyliezol „ Akumulátora“ 11 b/ c. Je to jedna z najťažších ciest na pieskoch. Keby si pri prvovýstupe narazil na hladké miesto, snažil by si sa mu nejako pomôcť?
Myslím, že na to som už odpovedal v prvej otázke. Ale aby som to ešte viac upresnil, tak na piesku by som o nejakom upravovaní vôbec neuvažoval. A v prípade Akumulátora tento problém odpadá úplne, pretože celú stenu veže je zo spodu jasne vidieť. Kľúčové miesto cesty možno pôsobí hladko, ale preliezť sa to dalo aj bez nejakej „pomoci“. Vo väčších stenách je to horšie, hlavne keď do toho ideš od spodu. No a tam zase platí vyššie zmienené, že keď hladké miesto neviem preliezť, alebo obliezť a nechce sa mi to „nešportovo vystavať“ tak to odložím na neskôr, alebo pre niekoho lepšieho. ( Stačí byť trpezlivý, kyslé dažde urobia svoje... cha cha cha).

Rasťo Šulík:

Rasťo, liezol si v Amerike, Austrálií, vo Francúzsku a všade si sa stretal s cestami jak prírodnými tak i umelými. Čo si myslíš o líniách s umelými, sekanými chytmi?
Ja sám som pri robení ciest ešte nenarazil na problém, v ktorom by som sa musel rozhodovať či prilepím alebo doseknem pár chytov. Takže z tejto pozície by som nechcel viesť nejaké vážne debaty. Vidím to ako otvorený problém, ktorý sa vyrieši sám od seba. Polemika tomu síce môže pomôcť, no väčšinou sa každý nový prúd presadí sám, ak má dosť prívržencov. Obvykle samotná činnosť vždy predbehne filozofiu. Umelé línie napríklad vo Višňovom považujem za dobré tréningové cesty, ale neprikladal by som im väčší význam, ako to robia niektorí slovenskí lezci.
Na minuloročnom vyhodnotení sezony roku 1999 Slovenský horolezecký spolok James ohodnotil čestným uznaním prelezienie cesty „Panter“. Myslíš , že je to šťastné rozhodnutie?
Určite nie. Myslím, že to nebol najšťastnejší krok, pretože samotná cesta „Panter“ je akoby vytrhnutá z kontextu. Takéto línie by asi bolo vhodné robiť radšej v telocvični.
Mali by sa cesty s umelým zásahom nejako označovať?
Asi áno. Bola by to dobrá informácia pre ďaľších.V Amerike sme sa stretli s nákresom guľatej bomby na ktorej horí knôt. No nie všade.

Marek Repčík:

Si výrobca výborných umelých chytov. Z hladiska biznisu ti ich používanie určite vyhovuje. Ako ich vnímaš na skalách?
Dúfam, že na skalách sa umelé chyty nikdy nebudú používať toľko, aby mi to vyhovovalo z hladiska „biznisu“. Ak to však má ceste pomôcť a urobí sa to naozaj s rozumom, tak som za. Vždy však k tomu treba pristupovať veľmi citlivo. Určitá hranica by sa nemala prekračovať - myslím, že napr. cesta Panter sa na tejto hranici nachádza a možno ju aj kúsok prekračuje. Všetko je to ale otázka vkusu a ťažko sa dá v tomto smere niečo diktovať.
Vo Višňovom si odviedol veľký kus práce. Považuješ ho za tréningovú oblasť, alebo rovnocennú Manínu, Súľovu či ostatným oblastiam?
Ak to beriem z pohľadu „umelosti“ ciest, tak sú pre mňa cesty vo Višňovom rovnako tréningové ako všetky ostatné upravované cesty v Maníne, Súľove, na Beckove, v Krase, v Ospe, v Buouexe, v Orgone, v Erte, v Arcu, v Siurane (nemá asi zmysel pokračovať). Z pohľadu športového výkonu je Višňové z našich skál momentálne číslo jedna.

Tóno Pacek:

Preliezol si množstvo prírodných ale i umelých ciest. Cítiš medzi nimi nejaký kvalitatívny rozdiel?
Umelé cesty sú robené na vzor pretekárskych ciest. Chyty sú pridávané, alebo sekané tým spôsobom aby cesta plynule gradovala, bola skôr vytrvalostne zameraná a nemala - v ohlade na svoju klasifikáciu - extrémne ťažké miesto (i keď nájdu sa aj také). Kdežto u väčšiny prírodných ciest vyrovnanosť chýba.
Nie je to len nedočkavosť, alebo pohodlnosť dnešnej generácie tvoriť umelé cesty?
Svojim spôsobom mi to pripadá nedočkavé, pretože - poviem príklad: Keď osmičkový lezec robí umelú cestu, v ktorej narazí na desiatkové miesto do ktorého pridá povedzme tri chyty len preto, lebo to on nedokáže preliezť, tak to asi nedočkavé a pohodlné je.
Myslíš, že bude prínosom, keď sa umelé cesty prenesú aj do oblastí ako sú Súľov, Manín, Zádiel a pod.?
To určite nie! Už len z estetického hladiska mi to nesedí. Višňové je dajme tomu špecifická, rozbitá oblasť, z ktorej sa podarilo urobiť aspoň niečo, ale aby sa umelé cesty tvorili v Súľove, či Maníne to nie. Na to je dosť priestoru na umelých stenách, ktoré poskytujú mnohonásobne viac možností ako skaly. Keď zničíme skaly, čo nám ostane?!

Jožo Santus:

Dnes rozhodne patríš medzi najlepších zimných a mixových lezcov na Slovensku. Tvoje M6 stoja za to. Minulý rok si na vyhodnotení sezóny dostal čestné uznanie za rýchly zimný prelez cesty bratov Krížovcov na Veľký Žabí štít. V Yosemitoch si s priateľmi vyliezol na El Capitan Salathého cestu. Máš skúsenosti s umelými cestami. Čo si o nich myslíš?
Keď mám hovoriť za seba, tak mi nikdy nevadili. Umelé cesty som prvýkrát liezol v Slovinsku. Boli to pekné cesty, vytrvalostné, s dobrými ťahmi, kvalitne odistené, po príjemných chytoch. Skrátka v športovom lezení asi namieste.
Myslíš, že je to prirodzený vývoj? Alebo sa tomu treba brániť, formou nejakých pravidiel?
Neviem, či je to prirodzený vývoj, ale ak sú prirodzené počítače, autá, Jednoduchá Mária či mobilné telefóny, tak asi aj umelé chyty. Je to akási následnosť krokov, ktoré na nás pripravila súčasná doba. Vždy budú zástancovia a oponenti. A čo sa týka pravidiel, liezol by si ty podľa nejakého predpísaného konceptu?
Asi nie.
Tak vidíš. Na lezení je najkrajšia sloboda. Každý si môže vybrať, či bude liezť aj umelé cesty, alebo len prírodné.

Vlado Linek:

Kaza sa mi podarilo vyspovedať pekne za horúca, pri bouldrovaní na umelej stienke vo Vrútkach. Tak čo, ako sa ti držia umeláky?
Strašne, po troch týždňoch v španielskom EL CHORRO je to nezvyk.
A ako vnímaš používanie umelých, sekaných chytov na skalách?
V podstate proti tomu nemám väčšie výhrady, ale musí to byť na tom najvyššom stupni obtiažnosti v danej oblasti, potom to akceptujem. A myslím, že by to malo byť doménou úzkej špičky, ktorá by to tým pádom aj kontrolovala.
Nemyslíš, že sa tým degraduje myšlienka horolezectva?
Ja už dávno nie som zarytý alpinista, takže, z tohto pohľadu vôbec nie. Skrátka je to iná disciplína. Samozrejme že, alpinista by povedal že, je to zvrhlosť a ani ja by som do kopcov umelé cesty robiť nešiel, ale aby som ich z princípu v horách neliezol - tak to nie. Natoľko mi nevadia.

Dušan Beránek:

Duško, máte u vás na Turniskách či v Zádieli cesty s umelými, sekanými chytmi?
V súčastnej dobe je asi málo oblastí, v ktorých sa nachádzajú čisto prírodné cesty a hlavne tie novšie. Tak isto aj v Zádieli a na Turniskách sú také cesty, ale spravidla ide o cesty v ktorých sú najviac jeden, dva chyty upravované.
Ako ty hodnotíš používanie umelých, sekaných chytov?
Určite je to zásah do prírody a do samotnej skaly a tým aj upadá hodnota danej cesty. Ale na druhej strane je pre mňa dôležitý aj výsledok. Ak je cesta pekná a vyvážená, rád si ju vyleziem. Vždy by však malo platiť aby sa lezci, ktorí chcú manipulovať s chytmi zbytočne neunáhľovali a daný problém radšej nejaký čas nechali dozrieť.

Fero Piaček:

Fero, keby sa hlasovalo za alebo proti používaniu umelých chytov na skalách, na ktorú misku váh by si sa postavil ty, ako starý Jamesák?
Keby som mal len dve možnosti, tak by som bol rozhodne proti. Ale v súčasnej dobe extrémnych výstupov to také jednoznačné nie je. S privretými očami by som to toleroval v dlhých, povedzme 30 metrových líniach, kde sú dva, tri metre nelezitelné. Ale musí sa to robiť s citom a asi len v najťažších cestách. A i tento spôsob mi silno pripomína technické lezenie .