|
SLOVENSKÉ SKALKY |
 |
Malokarpatské skalky
Písať o lezení v oblasti Malých Karpát a nezačať Jastrabími skalami v Sološnici, by nebolo správne. Pre mnoho horolezcov z Malaciek práve tieto terény predstavovali prvý kontakt so skalou, skobou a karabínou. Tu sme skúšali prvýkrát nemotorne zaviazať dračiu slučku na lane, tu nám po prvý krát tiekla z oškretých prstov krv. Je škoda, že lezenie na tejto skale postupne zaniklo z dôvodov ochranárskych, ale aj našich vnútorných. Skôr ako k tomu prišlo, celé malacké horolezectvo v období približne od roku 1970 až do konca osemdesiatych rokov, je spojené so Sološnicou.
Sološka, alebo Jastrabka. Tak sme ju volali. Ani nie 40 m vysoká stena a lámavá skala sa stala našou domovskou oblasťou. Na Májovke, Medveďovi, Diretke, Hodinárskej veži naši lezci získavali zručnosť a silu, ktorú mohli využiť pri tatranských cestách. V počiatkoch, keď tu liezli Žaťko, Slovík, Gembeš, Kuchárek, Pavlov, neskoršie Trankovič a Mikletič, bolo tu možné vidieť v akcii najväčšie horolezecké esá z Bratislavy. To malo vítaný vplyv na nové kontakty a meno malackého oddielu sa dostávalo do širšieho povedomia. Prišli noví členovia, vyliezali sa stále ťažšie cesty. Padli aj najťažšie cesty v centrálnej stene Komunizmu, ale vždy sa oddalo vychutnať si madlo v špáre na Medveďa, pokojnú Platňu, zvláštny pocit v žalúdku pri traverzovaní Jamesáka, alebo istotu zaklineného tela v Špáre nad bivakom. Tie isté cesty prinášali radosť vždy novej generácii lezcov. Liezlo sa tu v lete i v zime. Po oficiálnom zákaze lezenia sa lezci z Bratislavy presunuli na Pajštún a Kršlenicu a skoby v Sološnici začali hrdzavieť. Zrútil sa kus steny v Májovke, okolie skál zarástlo pichľavými kríkmi. Zostali len spomienky na krásne dni, ktoré si ukradomky oživujeme občasnými návratmi na tieto naše skaly. Lezenie v Sološnici však celkom nezaniklo. Stopy lezcov koncom osemdesiatych rokov smerovali častejšie k novým skalám, pod Vápennou, vzdialenými asi kilometer od starých skál. Pekné výstupy tu vyvádzal najmä Janotka s Kubíkom a Uváčikom. Dodnes predstavujú miesto na pohodové lezenie.
Pajštún bol vždy doménou Bratislavčanov. Dnes je to vysoko kultivovaná skala s množstvom osadených kruhov. Avšak, ešte začiatkom osemdesiatych rokov, keď sem prvý krát zavítali Filípek, Štefek, Valachovič a Klíma, tu často padali kamene a občas tu zažili pády aj lezci. Pajštún sa v tých rokoch stal častým cieľom nedeľných výjazdov a začali sem chodiť aj starší členovia oddielu z Malaciek. Postupne, ako sa horolezectvo stávalo módnym športom, sa naši presúvali na menej navštevované skaly, kde sa dalo liezť bez poradovníka a bez strachu, že zhodíme nejaký šuter na hlavy prizerajúcich sa turistov. Cesty na Pajštúne sú však hodnotné a oplatí sa sem zavítať.
Najvyššie skaly v Malých Karpatoch sú na brale na Plaveckom hrade. Napriek tomu sem pravidelnejšie začali naši lezci chodiť až neskoršie. Je pravda, že okrem Marhuľovej cesty, tu začiatočník nájde len málo vhodných ciest. Na tieto skaly začali od roku 1979 chodiť až novoprišlí "Štvrtčané," tj. Klíma, Valachovič, Filípek, Štefek, ktorí sem pritiahli aj Pavlova a Trankoviča. Na získanie sily, ale aj techniky lezenia previsov po skobách, sú tieto skaly ideálne. Trojica Štefek, Filípek, Valachovič prehákovala Božský traverz VA2 (jún 1979), Pavlov, Trankovič, Valachovič skobovačku Paternoster VA2 (marec 1981). Najťažšou cestou bol previs Venuše VIA3e, ktorý technicky preliezli 12. 6. 1983 Valachovič a M. Štefek. Pravidelne sa liezli obtiažne kúty, ale aj ďalšie cesty. Dnes majú tieto cesty vyššiu klasifikáciu, lebo sa preliezajú voľne. M. Janotka preliezol čisto Božský traverz (VI+) a je v súčasnosti najčastejším lezcom na "svojich rodných" skalách. Hlavne jeho zásluhou ich dôvernejšie spoznali aj mladší lezci v klube.
Platne Kršlenice od začiatku poskytovali viac voľného lezenia, než Plavecký hrad. Ideálne línie sokolíkov boli lahôdkou nielen pre bratislavskú špičku, ale vyskúšali si ich aj naši lezci. Preliezli aj obtiažnejšie cesty, ale v Bielej princeznej, Neznámom sokolíku, alebo na Lahôdke si všetci mohli intenzívne vychutnať nádherne pevnú, bielu vápencovú skalu. Kvalitu skaly ocenili aj starší kamaráti, ktorí dovtedy túto oblasť nepoznali.
Opakom Kršlenice sú Drápy. Malá skalná oblasť, skalné mesto veží, budovaných z drobivej dolomitickej skaly. Lezenie na týchto skalách si vyžaduje pozornosť i odvahu. Prvý výstup tu urobili Valachovič a Filípek, ktorí ako začiatočníci tu v októbri 1978 zvádzali tuhý boj s vežou Aku-aku. V roku 1979 Štefek, Valachovič, Pavlov a Trankovič preliezli pravý previs na Čertovu vežu a od toho času sa sem chodilo sporadicky liezť. V minulosti sa táto oblasť stala patronátnou skalou HK Malacky a pri každoročnej akcii čistenia skál sa tu robilo nielen jarné upratovanie, ale učili aj naše deti prvým krokom na skalách.
Len pár sto metrov vzdušnou čiarou od nevýznamných Drápov sa nachádza naopak najťažšia oblasť v Malých Karpatoch - Alternatívna. Previsnuté cesty si vyžadujú silu aj lezecký kumšt a sú častým cieľom aj zahraničných lezcov. V posledných rokoch sa tu aj našim podarilo pár veľmi ťažkých ciest (Janotka, Zaťko).
Typicky jesennou akciou býva pravidelný prechod hrebeňa Kamennej brány a Troch jazdcov. Kremencové skalky bývali svedkom víťazných duelov našich lezcov nad Pezinčanmi počas skalolezeckých pretekov. V zime sme na skaly chodili na bežkách potrápiť prsty na hladkých stienkach a vymrznúť v širokých kútoch. Preskok z veže nad zaklineným balvanom je stále adrenalínom a skúškou odvahy pre začiatočníkov.
História Havranice je spojená so stretávaním sa našich horolezcov s lezcami z Trnavy. Ivan Bajo, Celo Radványi a spol. tu poriadali populárnu jesennú akciu. Neskoršie sme sem jazdili aj na jar. Je to nádherne členitá skala, poskytujúca vzdušné lezenie v bezpečných previsoch. Hoci je pomerne vzdialená od Malaciek oplatí sa sem zavítať. Liezol tu zrejme každý náš člen a tieto skaly zostali pre nás dodnes miestom občasných návratov.
Ostatné skalky v hrebeni Zárub, veže pod Zárubami a Ostrý Kameň sme navštevovali menej často. Začali sem chodiť až koncom sedemdesiatych rokov Štefek, Klíma a Valachovič. Títo patrili medzi objaviteľov aj takých skál, ktoré starší Malačania dovtedy nepoznali, či už Dobrej Vody, Čiernej skaly, skál pod Vysokou, skál pri Kuchyni, Medených Hámrov a iných.
V zime sú skaly v lomoch za Borinkou a v Marianke pokryté súvislou vrstvou ľadu. Prvý krát tu bol Valachovič s Trankovičom, neskoršie sem zavítali aj Mordavský s Kelečinom. Lezenie s čakanom a mačkami bolo dobrým tréningom pred plánovanými žľabovými výstupmi v Tatrách, alebo na ľadopády v Slovenskom raji. Podobné dobrodružstvo sa dá pri vhodných snehových podmienkach zažiť aj pod vrcholom Vápennej.
Andezitové skalné oblasti |
Ostatné vápencové a dolomitové skalné oblasti Slovenska
|