Chôdza na lyžiach so stúpacími pásmi je vlastne najčastejšia činnosť, ktorú pri skialpinizme vykonávame. Na nej najviac záleží, ako rýchlo sa dostaneme na kopec, aj ako rýchlo sa unavíme. Preto technike chôdze budeme venovať značnú pozornosť. Zároveň predpokladajme, že topánky nás neodierajú, pásy primerane kĺžu a ruksak je úmerne ťažký našej všeobecnej kondícii.
Chôdza zaberá najdlhšiu časť túry a preto je potrebné veľmi ekonomicky zaťažovať jednotlivé svalové partie a len v takej miere ako je to nevyhnutné.
Postavenie tela pri chôdzi je mierne predklonené v závislosti od rýchlosti chôdze. Pri pohybe sa nepredkláňame ani nezakláňame, ale snažíme sa držať telo v stabilnom predklone. Pracujú len nohy a ruky! Na chrbte máme spravidla aj batoh a uvedený nežiaduci pohyb iba zbytočne odoberá značnú časť energie.
Nohy presúvame striedavo dopredu tak, že najskôr zdvihneme pätu prvej nohy od lyže (otáčaním okolo kĺbu otáčania pod špičkou topánky), stehennými svalmi nadvihneme lyžu tesne nad sneh, špičku topánky necháme voľne ovisnúť a ťaháme lyžu bez zaťaženia po snehu. Približne v ¾ predsunutia prvej nohy dopredu, zatlačíme silou lýtkových svalov na špičku topánky druhej nohy, začíname pätu dvíhať od lyže a pri maximálnom predsunutí prvej nohy sa odrazíme špičkou topánky z druhej lyže. Týmto odrazom prenesieme váhu tela na predsunutú lyžu. Po odraze necháme špičku topánky opäť voľne ovisnutú, dvíhaním svalov stehna presúvame lyžu tesne ponad sneh, pričom voľne ovisnutá špička topánky nám dodáva potrebný švih na predsunutie lyže, ktorý využijeme pri došliapnutí na lyžu na potrebný sklz lyže. V momente došliapavania na lyžu už silou lýtkových svalov druhej nohy opäť dvíhame pätu topánky, zároveň kĺžeme po lyži, odrážame sa špičkou druhej nohy a celý mechanizmus pohybu sa opakuje.
Dôležité je uvedomiť si, že špičku topánky (lyže) vôbec nie je potrebné dvíhať dohora. Lyža sama „vylezie“ po snehu hore (v závislosti od jeho tvrdosti). Stehenné svalstvo pritom vykoná celý pohyb nohy zozadu dopredu. Švih nohy vyvolaný tlakom lýtkových svalov na špičku topánky a následne jej cieleným ovisnutím nám zaistí veľmi ekonomický pohyb v akomkoľvek strmom teréne.
Pri odrazení sa z jednej lyže (nohy), druhá lyža (noha) využíva sklz pásu. Odrazením sa z lyže prenesieme váhu tela na druhú lyžu, kĺžeme na nej až do momentu začatia dvíhania päty topánky, čím sa fáza kĺzania zastaví a prejde do fázy odrazu. Odrazová lyža po fáze odrazu vykonáva pohyb dopredu (ovisnutá špica topánky – švih)tesne ponad sneh, predsunieme ju, došliapneme na lyžu a vykonáme kĺzavú fázu pohybu. Pri došliapnutí silou svalov nohy tlačíme lyžu dopredu.
Pri došliapnutí je noha čo najviac vystretá, stehenné svaly napnuté, lýtkové uvoľnené. Pri dvíhaní nohy najskôr zaťažujeme lýtkové svaly (odraz), nadväzne stehenné dvíhacie svaly (lyža nad sneh) a predsúvame nohu dopredu. Často sa stáva, že sa nevyužívajú lýtkové svaly čím sa viacej zaťažujú stehenné svaly. Skôr dôjde k únave a dĺžka kroku je menšia. Je dôležité preto naučiť sa využívať komplexne svalstvo nôh.
Dĺžka kroku je spravidla daná rýchlosťou pohybu. Čím ideme rýchlejšie, tým väčší je predklon, tým dlhšie trvá kĺzavá fáza. Špičku topánky však obyčajne predsunieme zhruba do úrovne špičky druhej lyže. Dĺžka kroku je závislá od odrazu špičky topánky, dĺžky skĺznutia lyže a sily odrazu paličky. Dĺžka kroku je závislá ale aj od iných vonkajších vplyvov ako sú množstvo a kvalita snehu, strmosti a členitosti terénu, kĺzavosti pásov, atď.
Najlepší sklz je možné dosiahnuť na tvrdom podklade s približne 5 cm vrstvou prachového snehu. Dobre to ide aj v hlbokom prachovom snehu. Mokrý sneh, doskový sneh, ľadová kôra už sú nepríjemné pre sklz lyže a zľadovatený povrch síce umožňuje kĺzavý pohyb ale nedrží stopu a pásy sa rýchlo zoderú. Na zľadovatenom, tvrdom povrchu (zamrznutý firn vytvorí až akýsi šmirgeľ) vzhľadom k životnosti pásov nevyužívame sklz lyže, ale skrátime krok, pridvihneme lyžu trochu viac nad povrch snehu a položíme lyžu na celú plochu bez sklzu. Spomaľuje to pohyb, ale niekedy iné riešenie nie je.
Ruky za pomoci paličiek udržiavajú často rovnováhu, ale aj silove podporujú predsúvanie nôh a predlžujú kĺzavú fázu pohybu. Zapojením sily rúk a tým hornej časti tela do celého procesu pohybu veľmi aktívne pomáhame nohám v ich výkone a rovnomernejšie rozložíme fyzický výkon do celého tela. Silou rúk aktívne pomáhame nohám prekonávať hlavne strmšie úseky túry.
Zápästia rúk sú navlečené v pútkach paličiek tak, aby pri opretí sa do nej (odraze) sa zápästie opieralo o pútko a prsty nemuseli držať paličku veľkou silou. Silu prstov využívame len v nevyhnutnej miere v špeciálnych prípadoch. Pútko na paličke je náš výborný spojenec, lebo prenesie cca 90% zaťaženia a umožňuje nám voľnosť pohybu, ktorú by sme nemali pri pevnom zovretí prstami. Šetríme tak svalstvo prstov a predlaktia.
Paličky zapichávame do snehu najlepšie na úrovni špičky lyže (pri dobrom sklze na rovinatom teréne) natiahnutou rukou tak, aby bola sklonená dopredu podobne ako je naklonené telo. Postupne ako ruka prechádza z predpaženia do zapaženia, prsty samovoľne uvoľňujú zovretie paličky až na ukazovák a palec. Zápästie sa stále opiera o pútko a prenáša tlak ruky na paličku. Ak by sme držali paličku trvale všetkými prstami, nebolo by možné zapaženie ruky a tým aj nižšia podpora dĺžke kroku.
V strmšom teréne aj pri menšej rýchlosti pohybu je táto vzdialenosť menšia a prispôsobuje sa konfigurácii terénu, fyzickej zdatnosti, množstvu snehu a pod.
Paličku držíme buď na jej konci, alebo aj v inom mieste v prípade traverzov a podobne. Môžeme sa napríklad oprieť palcom ruky alebo dlaňou o vrh paličky nad pútkom za účelom „predĺženia“ paličky v traverze, pri otáčaní, pri rýchlom pohybe a pod.
Otáčanie sa v teréne je súčasťou každého výstupu. Je na to viacej spôsobov. Najskôr dosiahneme stabilné vodorovné postavenie obidvoch lyží. „Predkopneme lyžu bližšiu ku svahu so súčasným pokrčením v kolene, otočíme ju o cca 180° a priložíme k druhej nohe. Pri tejto prvej časti otáčania je potrebné priložiť lyžiarky čo najviac k sebe s minimálnym rozkročením. Dôvodom je celková stabilita otáčania a podstatne menšie zaťažovanie svalstva nôh. Paličkami sa oprieme tak aby sme dosiahli dostatočnú stabilitu. Druhú nohu trochu podvihneme, pätou topánky ťukneme do opierky (aby pätka lyže spadla dole, špička hore) a zároveň „zakopneme“ (prudko vystrieme nohu dozadu) tak, aby sme špičku lyže dostali k päte lyžiarky otočenej nohy. Následne otáčame túto nohu oblúkom okolo päty lyžiarky druhej nohy a zároveň zasúvame lyžu na rovnobežné miesto s prvou otočenou lyžou. Postavenie tela je opäť primerane vzpriamené, nezlomené v páse, stojíme pevne na lyži (opierke).
Pokiaľ nám to strmosť terénu dovoľuje, urobíme oblúk na konci serpentíny aj odšlapávaním lyže do strany, čo je vcelku bežná zmena smeru. Používame ju dovtedy, až kým si terén nevynúti použitie iného spôsobu otáčania.
Tretia možnosť spočíva v tom, že lyže ponecháme v smere serpentíny, lyžu bližšiu ku svahu nepresunieme pred druhú lyžu, ale v zanožení otočíme do nového smeru (špička lyže je pri päte topánky druhej nohy). Dobre naširoko zapichneme paličky, aj pomocou nich presunieme váhu tela na otočenú lyžu. Z druhej lyže sa odrazíme a opäť zanožujeme tak, aby sa špička lyže dostala k päte topánky už otočenej lyže, v tomto momente otočíme lyžu do nového smeru a priložíme k prvej lyži. Toto je vcelku rýchle otáčanie, ale je potrebné dávať pozor na stabilitu a viac sa zaťažujú svalstvo v rozkroku. Skôr dochádza k predkloneniu trupu, tým zaťaženie pásov, skôr môže dôjsť k podkĺznutiu a k pádu!
Najlepšie je kombinovať uvedené spôsoby otáčania podľa daných podmienok a dôležitá je aj spolupráca rúk.
Dnes je každé stúpacie viazanie vybavené opierkami stúpania. Opierky nám znižujú zaťaženie hlavne achylovej šľachy a relatívne vyrovnávajú strmosť terénu. Pri používaní opierky je potrebné stáť celou váhou na opierke, byť relatívne vystretý, nelámať sa v páse a čo najviac zaťažovať pätku lyže (hlavne pri najvyššej opierke a strmom svahu). Opierka skracuje dĺžku kroku. Stabilita na najvyššej opierke je horšia a preto majú aj ruky viac práce s rovnováhou. Pri tvrdých snehoch a strmších terénoch je chodenie za použitia opierok značným umením. Ak je terén okolia relatívne nebezpečný (trčia skaly, hrozí dlhý pád a pod.) je naozaj nevyhnutné veľmi dobre zvážiť svoje schopnosti aby nedošlo k vážnemu úrazu. V takom prípade je potrebné viesť výstup iným terénom, alebo ísť na mačkách, alebo sa vrátiť. Závisí aj na tom, či plánujeme návrat tou istou trasou, alebo inou, kde vieme, že sú dobré podmienky na lyžovanie.
Iné súvislosti
Súčasťou chôdze býva často krát aj krátky zjazd, kde je neúčelné skladanie a opätovné zakladanie pásov. Pre takýto zjazd na pásoch si vyberieme vždy len mäkký sneh. Zjazdujeme tak, že viazanie dosadne do svojej spodnej polohy (bez opierky) a v malom záklone jazdíme priamo, alebo malými serpentínami nadol. Treba si uvedomiť, že pásy na lyži nedržia dobre smer, pri postavení na hranu zas môže lyža „ustreliť“. Ak nemáme zapnuté viazanie na zjazd (spodný ťah) môžeme prepadnúť dopredu pri vbehnutí do tvrdšieho - hlbšieho snehu. Na tvrdom snehu a zvlášť na zľadovatenom snehu sa pásy priveľmi derú a nie vždy sa dá udržať požadovaný smer. Tu je treba počítať aj upenením pásov na špičke lyží. Pre zjazd je najlepšie mať na pásoch pevné oceľové oko. Dnes bežnejšie používané gumové upevnenie na špičke lyže sa spravidla naťahuje a spôsobí odlepenie pásu z lyže a následné problémy s nalepením. Zjazd s takýmto upevnením (gumovým) by som odporúčal len v hlbokom prachovom snehu. Aj tam je to trochu riziko.
Korčuľovanie je tiež možné. Pásy ale musia byť buď viac obdraté, alebo nesmú byť až tesne ku hrane. Postavením na hranu (viacej ako bez pásu) dostane lyža potrebný sklz a dá sa korčuľovať alebo traverzovať. Značne namáhavé.
Vedenie stopy v teréne
V teréne, pokiaľ nie sme z dôvodu lavinóznosti terénu nútení dodržať isté zásady, vedieme svoju výstupovú trasu podľa svojej fyzickej kondície, najčastejšie však serpentínami tak, aby sme čo najrovnomernejšie zaťažovali náš pohybový aparát. Najlepším vodítkom je tu rýchlosť dýchania prípadne pulzová frekvencia srdca. Rovnomerným aj keď možno pomalším serpentínovým postupom sa totiž unavíme menej ako keď pôjdeme strmšie, alebo priamo hore pri rýchlejšom dýchaní či pulzovej frekvencii. Pri voľbe strmšieho postupu obyčajne musíme zaradiť časté prestávky na vydýchanie, viacej sa spotíme a únava je obyčajne väčšia.
Pri pohybe v mäkkom snehu (prachový, suchý, mokrý) spravidla nie sú žiadne problémy s postupom. Iné je to na tvrdých snehoch. Na tvrdom snehu vrátane zľadovateného snehu je nevyhnutné klásť lyže celou plochou pásu na sneh aj keď to v traverzoch „vykrúca“ nohy. Kladenie lyží na hrany tu nepomôže, lebo pásy sú vtedy neúčinné a lyža „ustrelí“, môže dôjsť k pádu. Tu je potrebné buď nájsť miesta s nafúkaným snehom po ktorých „prekľučkovať“ nahor, alebo voliť priamy postup dohora, pokiaľ to strmosť terénu ešte umožňuje, alebo vymeniť lyže za mačky a isť bez lyží. Dajú sa použiť aj mačky na lyže, ale tie držia len v traverzovom postupe, priamo hore sú neúčinné.
Terénne nerovnosti prekonávame tak, aby minimálne stred a zadná polovica lyže bola v kontakte so snehom. Ak vychádzame na nejaký tvrdý hrboľ, snehový kopček, je potrebné lyžu položiť až za „horizont“ takéhoto hrboľa, aby sme dostiahli dostatočný kontakt lyže so snehom. To isté platí pri „rozšliapanej“ stope chodcami. Stúpať treba vždy tak, aby stred lyže nezostal vo vzduchu, bez kontaktu so snehom. Tak isto nie je vhodné lyžu prehýnať do tvaru luku, lebo tiež spravidla dochádza k podkĺznutiu lyže.
V teréne sa niekedy vyskytujú strmé tvrdé alebo zľadovatené platne. Tieto prekonávame zásadne na plochách lyží tak, že lyže sú zhruba v spádnici (priamo do hora) a robíme úkroky doľava alebo doprava šikmo hore (vodorovne) na lepší terén. Pokiaľ už pásy na takomto teréne nedržia, je možné odšliapať takéto miesto na hranách lyží. Závisí len na kvalite našich pásov, ostrosti hrán či je toto možné prejsť, alebo nie.
Ak vieme, že sa pohybujeme v potenciálne lavinóznom teréne, vedenie stopy musíme bezpodmienečne podriadiť týmto podmienkam a viesť stopu takým terénom, kde čo najmenej ovplyvníme pád lavíny, prípadne takýto terén pre dosiahnutie cieľa túry vynecháme a ideme takým terénom kde jednoducho lavíny nehrozia.
Zásady pre pohyb v lavinóznych terénoch sú popísané v stati o lavínach vrátane vybavenia, ktoré má mať každý skialpinista so sebou.
V oblasti s trčiacimi skalami, alebo predpokladaným výskytom skál, tvrdých predmetov (konárov) prekonávame radšej s menším alebo žiadnym sklzom, aby sme nepoškodili pásy, alebo aby sme nespôsobili ich odlepenie zo sklznice hlavne v oblasti pätky.
Chôdza a jej kvalitné zvládnutie je základným predpokladom bezpečného pohybu na horách. Tu uvedený popis je len časťou znalostí o chôdzi na pásoch na lyžiach. Pre výborné zvládnutie celej problematiky chodenia je dobré poznať aj rôzne drobnosti v narábaní s lyžou, prácou kĺbov, používaní rôznych pásov atď.
Stanislav Melek
