vysoké tatry  český horolezecký svaz  klub slovenských turistov  singingrock apollo  
sport-outdoor
sirjoseph
camp 
  shs james    komisie    podujatia    james slovakia    horolezec    horoškola    rozličné    eshop    diskusia    kontakt    dotazníky    chaty    james 100    priamo registrovaní    pre kluby  
  dôležité linky    galéria    klasifikácia    počasie    sprievodca    umelé steny    najčítanejšie články  
 index » rozličné  Správa Vysokých Tatier  Erasmus  Metodické materiály  Meteo  IFSC  UIAA Odhlásiť    Piatok 29.03.2024   english version
 Karel Jakeš - 15. 10. 1953 – 12. 11. 2002
22.05.2002 23:00 | 3527x |
  

To nebolelo, biely blesk lásky našich mileniek hôr, len to bolelo, že Vám najdrahší srdcia zasiahol.

Tieto verše napísal môj otec Július Koller potom, čo v marci 1970 zahynul v lavíne na Ďurkovej v Nízkych Tatrách môj braček Peter. Chodia mi teraz stále po rozume a má to veľmi smutný dôvod. Biely blesk lásky zasiahol v utorok 12. novembra 2002 nášho kamaráta Karla Jakeša. Blesk lásky, biela smrť. Našla si ho na skialpinistickej túre v doline Predné Meďodoly neďaleko Kopského sedla v jeho obľúbených Tatrách. Lavína mu nedala žiadnu šancu bojovať o život, ktorý mal tak rád a ktorý žil naplno. Nedala mu šancu vrátiť sa k priateľom, k svojim plánom a hlavne k svojej rodine. Osud? Náhoda? Chybný krok? Alebo všetko dohromady? Pre najbližších to nie je podstatné, pre nich je to bolesť, nenahraditeľná strata, rana, ktorá sa len ťažko hojí a väčšinou nezahojí celý život.

To nebolelo… V tých slovách básne je veľa z toho, čo hovorí o nás horolezcoch, o našom myslení, o našich postojoch. Vieme dobre, že naša hra je nebezpečná, že náš život nezávisí vždy len od nášho konania, že každý náš krok môže pri malej chybe, pri malom zaváhaní, skončiť veľmi zle. A tých krokov sú tisíce. A vieme aj to, že tu nejde len o nás, že tu ide oveľa viac o našich najbližších. Ten ťaživý pocit zodpovednosti za našich blízkych ako tieň sprevádza všetky naše kroky. …len to bolelo, že Vám najdrahší srdcia zasiahol.

Karel patril k tým najskúsenejším horolezcom a iste aj k tým najzodpovednejším. Ale aj jeho zápal a nadšenie pre horolezectvo a skialpinizmus boli obrovské. Robil všetko premyslene, programovo, s plným nasadením a so snahou dosiahnuť čo najvyššiu úroveň. Zvyšovať svoje limity a približovať ich k limitom na hranici možností. A tu je kompromis medzi vlastnými cieľmi, plánmi a túžbami na jednej strane a zodpovednosti k svojmu životu, zdraviu a k svojim blízkym na strane druhej, neraz veľmi ťažký.

Karel Jakeš sa narodil 15. 10. 1953 v Hraniciach na Morave vo veľkej rodine s ôsmimi deťmi. Tu začal aj liezť. V roku 1975 sa presťahoval do Vysokých Tatier. Patril k tej generácii lezcov z Čiech a Moravy, ktorí boli ochotní a schopní podriadiť horolezectvu všetko, prácu, bydlisko, zmenu prostredia. Takí boli napríklad aj Milo Neumann, Slávo Drlík, Jarýk Stejskal, Jindro Martiš, ktorí patrili k jeho častým spolulezcom. Ale liezol aj s Ľubom Fábrym, Stanom Glejdurom a ďalšími lezcami, ale hlavne s Bobom Mrozekom, s ktorým urobil veľa nových ciest, prvých zimných prelezení vo Vysokých Tatrách a v horách celého sveta. Karel sa vďaka svojej cieľavedomosti a výborným výkonom presadil do najužšej československej horolezeckej špičky v 70-tych a 80-tych rokoch, keď bol aj dlhoročným členom slovenského a federálnych reprezentačných družstiev. Vynikajúce výstupy vyliezol v najvyšších horách. Na Pamíre je špičkovým výkonom 2. prelezenie Myslovského cesty v južnej stene štítu Komunizmu (7 495 m) v roku 1981. Táto stena patrí k najvyšším v tejto oblasti a dovtedy bola prelezená len expedičným štýlom. Trojica Karel Jakeš, Miloslav Neumann a Zdislav Drlík je po prvý raz zdolali alpským štýlom, bez pomoci fixnýxh lán a výškových táborov, čo bol vtedy najlepší horolezecký výkon na Pamíre, ale vynikajúci aj v rámci celého výškového horolezectva vrátane Himalájí, a doteraz nie je celkom docenený jeho význam.

K vrcholom lezeckej kariéry Karla Jakeša patrí bezpochyby úspešná účasť na himalájskej expedícii v západnej stene Dhaulághirí (8 167 m) v roku 1984. Táto stena vysoká 3000 metrov, jedna z najväčších na svete, patrila k veľkým himalájskym problémom. Československá expedícia vedená Jirkom Novákom tento problém úspešne vyriešila a Karel Jakeš spolu s Janom Šimonom a Jarýkom Stejskalom sa dostali až na vrchol Dhaulághirí.

V roku 1988 utrpel Karel pri automobilovej nehode na Pamíre ťažké poranenie ruky, ktoré mu dlhší čas zabraňovalo venovať sa horolezectvu. Ale aj tento problém svojou húžavnatosťou prekonal a našiel si ďalšiu výzvu. Tou bol extrémny skialpinizmus, ktorým posledné roky naplno žil, urobil množstvo extrémnych zjazdov a dosiahol v ňom špičkovú úroveň. A práve skialpinistická túra v nešťastný novembrový deň, tak blízko jeho tatranského domova, sa mu stala osudnou.

Milý Karel, budeš nám chýbať, v Tatrách, na stretnutiach a posedeniach s kamarátmi i za rokovacím stolom. Bude nám chýbať Tvoj stály úsmev, Tvoj optimizmus, Tvoja ochota urobiť aj niečo pre druhých. Budeš nám chýbať v novom Klube osemtisíckárov Slovenska, aj vo formujúcej sa komisii nepretekárskeho skialpinizmu, kde si sa so zápaľom Tebe vlastným pustil do práce pre všetkých jamesákov. Ale najviac budeš chýbať Tvojim najbližím, a my len svojou účasťou môžeme skúsiť trochu zmierniť ich žiaľ. Nech Ti je zem tatranská pod Tvojimi milovanými štítmi ľahká.

Igor Koller




Vlado Linek © 1999 - 2024 členstvo ا  antidoping ا  kalendár ا  archív jamesáka ا  predplatné ا  horoškola ا  počasie ا  sprievodca ا  umelé steny  30706055