V priekopníckych rokoch zimného lezenia v Alpách sa bratia Rusconiovci, Antonio a Gianni, stali legendami. Prvá zmienkou o nich je z roku 1968, kedy urobili prvý zimný, ale len celkovo druhý prelez Diretissimy juhozápadnou stenou Torre Trieste (2458 m) v skupine Civetta, v talianskych Dolomitoch. Tútu impozantnú líniu vyliezli v roku 1959 Piussi a Redaelli, 700m v príkrej stene medzi teraz už klasikami Carlesso-Sandri a Cassin – Ratti. Ohodnotená bola vtedy na VI/VI+ starej UIAA klasifikácie (teraz to môže byť okolo 5 ) a A4.

Piz Badile (3308 m), Bergelské Alpy, Švajčiarsko, zo severovýchodu. Klasika, Cassinova cesta sa nachádza vpravo od tieňa, viac-menej vpravo od veľkého bieleho pásu, ktorý tvorí centrálnu depresiu steny. Britská cesta vedie strmšou východnejšou časťou tejto steny, prevažne v tieni doľava. Vľavo do Badilu, z profilu sú steny severnej steny Pizzo Cengalo. Foto: Lindsay Griffin.

Nasledujúci rok ich nahovoril Chiappa a Lanfranchini na prvý zimný prelez Giude´s Route (Detassis, Giordani) na Crozzon di Brenta (3135 m), klasiku z roku 1935, v 800-metrovej severovýchodnej stene, dnes tak okolo 5 UIAA. Počas výstupu dala táto štvorica až šesť bivakov.

V roku 1970 predviedli svoje umenie, keď urobili prvý prelez Brother´s Route severovýchodným pilierom na Piz Badile. Výrazná špárová línia na zaoblenom pilieri, vľavo od centrálnej depresie v slávnej severovýchodnej stene, bola predmetom záujmu už od roku 1935.

Počas januára a februára 1970 dávali takmer každý týždeň pokusy, ale neboli schopní preraziť cez pás previsov, ktoré sa tiahli pár sto metrov nad nimi. Nakoniec pri úspešnom pokuse 14. – 19. marca, kedy strávili 5 nocí v mizerných podmienkach na malej polici pod prevismi, dokončili cestu a zostúpili vzdialenejšou stranou hory na Gianettiho chatu.(Cestu pomenovali po svojom staršom bratovi Carlovi Rusconimu, ktorý zahynul pri lezení v Grigne v roku 1955.) Cesta má približne dvadsať kratších dĺžok plus asi ďalších 8 ľahších mixových dĺžok na vrchol, spolu je to 750 m. Rusconiovci preliezli veľa miest technicky, ale v lete by to mohlo byť za 5 a A2, prípadne voľne za TD+ 6b+. V posledných rokoch je nástup do kuloáru Cengalo veľmi ťažko prístupný a cesta je lezená veľmi zriedka. Cesta nemala druhý zimný prelez až do decembra 2006, kedy ju v oveľa prijateľnejších podmienkach ako pred 36 rokmi vysóloval za 6 dní Fabio Valseschini.

Nasledujúci rok sa Rusconiovci vrátili do Bergelu a  4. – 15. februára pôsobili v Attilio Piacco, v pochmúrnej severozápadnej stene Pizzo Cengalo (3370 m). 1300-metrovej stene urobili približne 31 dĺžok (okolo 5, A3) a cesta bola vtedy najdlhšou a najťažšou cestou v Bergeli.

V lete v roku 1971 navštívili St. Elias Range aby urobili prvovýstup severovýchodnou ostrohou. Preliezli kľúčové miesto a boli len 600 m pod vrcholom v relatívne ľahkom teréne, keď sa počasie rapídne zhoršilo. Urobili obrovský zlaňák aby utiekli. Antoniovi sa potom s dvomi spolulezcami podarilo zopakovať originálnu Abruzziho cestu.

V roku 1972 sa opäť vrátili do Dolomitov, do “Steny stien”, severnej steny Civetty. 16. – 22. marca urobili cestu Via dei Cingue di Vlamadrera s Crimellom, Tessarim a Villaom. Vyliezli takmer 1200-metrovú stenu (vpravo od oslavovaného Philipp – Flamm Diedre) za približne 5, A3. V roku 1973 sa skoro všetci z tohoto tímu vrátili aby urobili cenný prvý zimný prelez cesty Philipp – Flamm Diedre (6b+, 1050m, Flamm-Philipp, 1957), ale Antonio sa tohto podniku nezúčastnil. Niekoľko ďalších zím sa bratia sústredili na hrebeň Mont Blancu a podaril sa im prvý zimný prelez zriedka lezenej cesty Bonatti-Zappelli vo východnej stene Grand Pilier d´Angle.

Výkony Ruschoniovcov sa nevyhli kontroverzii. Dostalo sa im veľkej kritiky za pužívanie fixných lán a množstva technického lezenia v ich prelezoch. Rusconiovci to pripisovali krutosti ročného obdobia v ktorom robili svoje výstupy. Môžeme však tvrdiť, že nie sú pochybnosti, že alpské zimy boli v tých časoch podstatne chladnejšie, s väčším množstvom snehu a všeobecne oveľa drsnejšie ako sú dnes. Každopádne, aj najostrejší kritici však obdivovali ich neuveriteľnú pružnosť a obrovskú húževnatosť, s ktorou bojovali deň po dni počas celého výstupu aj v otrasných podmienkach, aby dosiahli vrchol.

Podľa talianskeho horolezca Carla Caccia, Antonio Rusconi bol veľkým džentlemanom s neobvyklou trpezlivosťou. Bol to človek málovravný, ktorý sa vyhýbal publicite a aj keď bol vždy zdržanlivý pri svojich výkonoch, lezenie bolo preňho vždy vášňou.

Jeho brat Gianni spolu s Andreom Frigerom neskôr urobili spoločne film Gli Anni dei Lunghi Inverni, práve o tých chladných zimných dňoch v Alpách.

Zdroj: alpinist.com