Odchod z raja je ťažký. Je tu koniec. Ale každým koncom niečo nové začína. Skončil sa jeden výjazd, začalo sa plánovanie ďalších. Možnosti Rocklands sme zďaleka nevyčerpali a je nám jasné, že ešte niekedy nabudúce musíme prísť a prísť silnejší.
Katka, This is Africa, 7C+. / Rasťo, The Soul Train, 7B+.
A aj keď sme unavili telá, myseľ si tu oddýchla. O afrických náhorných plošinách sa hovorí ako o kolíske ľudstva a je to cítiť v zimomriavkach pri zvuku afrických rytmov, pohľade na majestátne zvieratá energiu miestnych ľudí.
Do minulého týždňa boli naše africké zážitky mimo lezenia pomerne skromné. Nejaké tie výlety po okolí boli, ale nevideli sme tu nič, čo by sme nemohli vidieť aj niekde inde. Skalné maľby sme videli aj v španielskom Albarracine, na plechové búdy afrických slumov sa stačí ísť pozrieť do niektorej rómskej osady. Po bielych plážach Atlantiku sa dá prechádzať aj na francúzskom, či španielskom pobreží. Aj samotný černosi už začínajú byť v Európe čoraz menej exotický. Keď sa to tak vezme, najunikátnejší zážitok bola návšteva prvej fabriky na Roibos, keďže Roibos pochádza práve zo svahov Cederbergu.
Nakoľko sa nám tu čas zo sekundy na sekundu krátil a pomaly bilo na odchod, rozhodli sme sa trošku dobehnúť túto našu kultúrnu ignoranciu umocnenú víziou lezeckých výkonov. Restdayov, ubúdaním síl, pribúdalo, čo bola skvelá príležitosť aby sme vynorili hlavy nad hladinu nepoznania. V stredu sme boli my a aj zvyšok lezcov, ubytovaných v kempe a v chatrčiach na okolitých farmách, pozvaní na akúsi besiedku, organizovanú miestnou malou základnou školou. Bolo to prezentované ako charitatívna záležitosť, ako prostriedok fund-raisingu pre potreby pomerne izolovanej školy.
Elizabethfontain Primary School je základka pre zhruba 250 žiakov, z fariem roztrúsených do pomerne širokého okolia. Väčšinou ide o deti černošských farmárov a pomocníkov na farmách. Väčšina detí nedochádza do školy denne, pretože ich rodičia nemajú prostriedky na ich každodennú dopravu (stopovanie je tu veľkým hitom a veľa krát aj jediným spôsobom dopravy za prácou, či zábavou). Tieto deti bývajú celý deň na internáte. O decká sa tam stará 10 učiteľov a 5 pracovníkov internátu. S týmito informáciami sme pracovali keď sme sa vybrali na spomínanú besiedku, odhodlaný podporiť dobrú vec a zaplatiť si tam večeru.
Čo sme asi nikto nečakali, bol program nabitý hudbou a tancom, ktorý nielen že rozprúdil krv v žilách, ale nútil nás zamyslieť sa nad tým, aký veľký pohybový úpadok zapríčinila západná momentálne obéznejúca kultúra. Tunajšie decká boli neskutočne rytmicky a celkovo pohybovo vybavené. Pestré úbory, zvuk afrických bubnov a mnohé originálne tance vyrobili nejednému z nás na chrbte zimomriavky. Tie bubny a jednoduché rytmické prvky v človeku naozaj prebúdzali niečo prastaré, niečo už zabudnuté, ale hlboko vpísané do ľudského genómu. Z plánovanej nudnej charity sa stal veľmi príjemný kultúrny večer s chutnou miestnou kuchyňou a dobrým pocitom, že naše peniaze, peniaze ľudí, ktorý ich majú očividne prebytok, keď brázdia svet za takými taľafatkami ako je lezenie, idú na rozvoj a zveľadenie detí, ktoré sú minimálne rovnako šikovné ako deti u nás, akurát mali tú smolu, že sa narodili v chudobnejších podmienkach.
Takto nabažený miestnej kultúry z prvej ruky nám už chýbal len zážitok silne naturálny. Veď kto by si nechal ujsť africké safari, keď už je v Afrike. My teda nie. Vo štvrtok ráno sme si preto privstali a o 6:30 sme sa už napájali na diaľnicu za Clanwiliamom smer Citrusdal a odtiaľ prašnou cestou cez cederbergské sedlá do Ceresu a nakoniec sme kúsok pred desiatou dorazili do súkromnej prírodnej rezervácie Inverdoorn.
Tomaso, Tea Arch, 7B. / Tomaso, The Full Tony Tick. 8A.
Úvodný welcome drink, a potom skoro 3 hodinová jazda po rezervácii. Gepardy, gazely, antilopy, zebry, nosorožce, levy a iné africké zvery v priamom prenose – živé a v prirodzenom prostredí. Nebola to Serengheti, ale zážitok silný a kopec nových poznatkov v podaní vtipného rangera tiež. To všetko, plus super obed, pod sto € a krajina po ceste neskutočná, tak ani tie 4 hoďky v aute cestou tam a späť neboli až také otravné.
Kultúru a zážitky sme samozrejme dopĺňali lezením, lebo nech si človek na takomto tripe povie, že chce spoznávať aj kultúru a krajinu, aj tak ho magnetizmus lezenia pritiahne k využívaniu každej neboľavej a nezodratej chvíle na skalách. Hoci už ide o šiesty týždeň a humpľovanie telesných schránok nadobúdalo vrchol, ukázalo sa že Katka a Rasťo sú ako víno – zrejú a najlepšie zo seba vydajú až po určitom čase. Ja som možno tiež ako víno, ale určite nie archívne, takže ja som po 6 týždňoch už len na ocot. Posledný týždeň bol teda okrem zbierania kultúrnych restov aj týždňom doliazania rozlezeného.
Po náročnej nedeli sa nedalo inak ako si dať rest day. Po tom čo som sa ale ešte aj v utorok zobudil ako po ťažkej noci v johanessgugskom slume som silne uvažoval nad ešte jedným oddychovým dňom aby som mohol do toho naplno udrieť po zvyšok týždňa. Vízia oddychu bola až tak silná, že lezecké veci, ktoré aj počas rest dayu pre istotu nosím so sebou, som si tento krát zabudol doma. To ma samozrejme mrzelo, hneď ako sme vystúpili na parkovisku v sektore Kliphuis Campround, už len kvôli tomu, že veľkú časť tohto sektora sme ešte nepreskúmali a rest môže byť aj aktívny, príjemne strávený popoliezaním ľahších bouldrov po veľkých chytoch. Rasťo s Katkou, Peťou a Nelou preto vystúpili na parkovisku a obdivujúc šantiace paviány sa pobrali do skál, kým ja som sadol do auta a vyrazil naspäť na dom pre veci. Tu však moja roztržitosť len začala, pretože v tom zmätku a rýchlosti som akosi zabudol, že Angličanom sa síce nepodarilo preočkovať miestnych z metrickej sústavy ale jazdu na ľavej strane si presadili. Mne, európskemu šoférovi to docvaklo až asi po kilometri, keď som sa stretol zoči-voči blikajúcim svetlám protiidúceho auta. Prvá myšlienka bola samozrejme: „Čo ten chuj robí v protismere?!“. Rýchlo mi našťastie docvaklo, že ten chuj som ja a tak som si ležérne pustil stierače (pre tých čo nevedia tak, tak tí blázniví Angličania nie len že majú volant u spolujazdca ale aj prehodené páčky na blinkre a stierače) a zaradil sa do svojho pruhu, užívajúc si veľavravnú pantomímu cestujúcich v protiidúcom aute. Zvyšok výpravy za lezečkami už bol našťastie bezproblémový.
Kliphuis Campground sme zvolili hlavne kvôli Rasťovi, lebo si chcel doliezť Rasta Roof 7C+ (8A) aby sme ho jednak mohli premenovať na Rasťo Roof a jednak aby vyrovnal Katkine skóre, pre pokoj v rodine. Skóre nakoniec vyrovnal, aj keď nie v Rasta Roofe ale v peknej línii Ron Ron et Caramel 7C+, ale tiež len na chvíľu. V utorok sa totiž stalo to, na čo Katka čakala dlhé roky svojho lezenia: VYLIEZLA SVOJE PRVÉ 8A. Výkon to bol tak nečakaný a prelez v Katkinom štýle, vyzeral tak jednoducho, že spolu s kontroverzným názvom „In the middle of the ass“ sa nedalo inak ako sa pri gratuláciách rehotať. Tento bouldrík je nenápadná nízka línia z hlbokým štartom takmer z ľahu a rôzne vykrúcacími pohybmi za pätu po oblých lištičkách. Ako stvorené pre Katku a na mučenie nás ostatných. Katka vyhlásila 8A ako vrchol svojej lezeckej kariéry, čo samozrejme potešilo hlavne Rasťa, ktorý to zobral ako rozšírenie vlastného priestoru pre jeho výkony, kým sa Katka bude starať o Nelu a užívať si slávu a neriešiť ďalšie ambície. Ja som prezhyboval Ron Rona a pustil sa do skúšania predĺženia za 8A, na to už však nebol mana a postupne ani svetlo, nevadí, veď ešte bude čas sa sem vrátiť a doliezť.
Na utorkový rest day som vymäkol a tak som si povedal že liezť už budem v štýle a´muerte! a teda každý deň keď sa bude dať. V stredu som preto šliapal do Fileds of joy pre rozlezený stropový exodus No late benders 8A. Po zahrievacom pokuse som tým preletel až bicepsy praskali a vyzeralo to že sa budem po zvyšok dňa už len opaľovať na stále teplejšom africkom slnku. Do mojej idylky ale nekompromisne vstúpil Adam, ktorý sa za nami prišiel pozrieť. Nahovoril ma na vysokú líniu s odvážnym názvom Ultimate Warrior 7C+. Vraj, že sa mu to páči, tak nech to idem ja liezť... Naliezol som. Najprv bez obrazu, zvuku, plynu a vody, ale postupne sa to začalo zlepšovať a po pár pokusoch som bol schopný spraviť úvodný náskok na celé rozpätie. Prišlo ťažké vypustenie do jednej ruky. Keď som ale prišiel na to ako to spraviť, zavadil som nohami do Adamových rúk a tak som v zmysle lezeckej poctivosti skočil dole. To už som ale vetril, že by to mohlo ísť a tak som si skočil pre kameru a druhého spottera na vysoký dolez. Rasťa som však nesprávne nabrífoval a tak sa postavil tam kde Adam pokus pred tým a výsledok bol rovnaký. Ďalším pokusom som už našťastie nikoho netrafil a opatrne sa súkal po rozpálených malých lištách a oblých horizontálnych špárach vyššie a vyššie až do miesta kde som sa zasekol a pomaly začal stekať. Tečiem z chytov, tečie do rúk, chytači sú z môjho vykladania nôh na úroveň hlavy rovnako nervózni ako ja. Odvaha a ctižiadostivosť sú jedna vec, bolestný záver tripu zas iná. Mávam bielou vlajkou, priznávam porážku, sťahujem chvost a zoskakujem. Na ďalší pokus nie je už síl.
Kým som sa ja pasoval s Ultimate Wrriorom, Rasťo s Foxíkom sa prešli v Running out of options 7C a Rasťo potom aj v Captain Morgan 7B a s Katkou aj v peknom 7Bčku Panic Roof - direct, kde Katka skoro dušu vypustila v, priam fonáčovskom, výleze. 7A+kovú verziu skúšala aj Peťa a vyhlásila ju za svoj výjazdový projekt, tak uvidíme, či sa jej ho podarí do konca výjazdu preliezť. Večer si užívame už spomínanú besiedku a ráno nás čaká safari.
So safari sme sa vrátili spokojní a celkom veselí. O to viac nás vyviedli správy z lezeckého frontu. Adam bol dať ráno pár ostrých pokusov do Living large 8C, šialeného highballu od Nalleho Hukkataivala. Komunikačné šumy spôsobili, že sa pod týmto gigantom zozbieralo len 5 matracov a Adam, ktorý vypadol z úplného vŕšku, trafil zrovna ten najtenší. Chytači našťastie usmernili jeho pád na nohy, aj tak ale zostal dosť otrasený, so seknutým chrbtom a bez chuti sa do tohto bouldra tento výjazd ešte vrátiť. Náladu v „českom domku“ nevylepšila ani majiteľka farmy, kde sa Living large nachádza, ktorá im za nepovolený vstup na pozemok prišla ešte aj vynadať.
Adamovi sa našťastie po „skenarovej“ liečbe od Rasťa dal chrbát celkom dokopy a po oddychu v sobotu už liezol zas jak malý lezecký bôžik. Ráno vyčistil sektor Teagarden, kde preliezol Black Shadow 8A+, Brown shadow 8A a Dirty epic 8A a poobede sa vrhol na Mooiste meisie 8B+, ktoré plánoval dať na flash, ale ktoré pustilo až neskôr. Zavesil sa aj do ešte nezopakovaného Olifants dawn 8B+ od Freda Nicola, to však je podľa jeho slov poriadne sci-fi. Vraj taká Amandla po ešte menších zmrdoch. Len čas ukáže, či sa mu to do konca jeho pobytu ešte podarí preliezť.
Keď Adam v piatok oddychoval, ani my sme to moc nehrotili, nakoľko malo pršať, ale chalani z ČR vyrazili aj napriek nepriaznivej predpovedi do sektoru 8 day rain. Očakávaný dážď nakoniec dorazil a tak väčšinu dňa strávili v pod strechou balvanu s názvom Ian´s roof. Richard si tam vyliezol 7Cčko Vlad the impaler. S Leošom potom ešte vyliezli Bushoning 7C, tu sa im ale obtiažnosť, v nie celkom jasnej línii, moc nezdala. Na záver dňa sme sa za nimi zbehli prejsť aj my a kým Rasťo pokusoval Barracudu 8A, ja som si dal ešte s chalanmi pár ľahkých, vyklusávacích bouldríkov. Rasťo síce Barracudu nedal, ale bol tam progres a tak to bude určite medzi jeho mnohými rozlezenými cieľmi pre ďalší výjazd.
V sobotu sme do Teagardenu dorazili práve keď Leoš s Adamom odchádzali. Do spomínaných 8Ačok už svietilo slniečko tak sme sa pobrali hľadať niečo v tieni. Našli sme Teagardenroof 7C, ktorá vyzerala ako brnkačka, nakoniec však celkom potrápila, vedľajšiu líniu Better than nothing 7B+, ktorá pustila rýchlo a na kameňoch kúsok ďalej sme sa všetci traja prešli v Tea-arch 7B a pustili sa do Tea-arch high 7C. Mne na to stačili dva pokusy, Rasťo si to ale musel krvopotne vybojovať. Katka sa z pokusu na pokus zlepšoval, nakoniec to ale vzdala s tým, že si mám ísť radšej ja doliezť svoje rozlezené 8A vo neďalekom sektore Kliphuis Campground. Pristavili sme sa ale ešte pri Black Shadow a obzerali aj ostatné línie a nakoniec nám to nedalo a zavesili sme sa do toho trošku. Rasťovi celkom išiel Dirty Epic 8A, ja som sa časom začal celkom dobre hýbať v Black Shadow 8A+, na nejaké vážne pokusy sme ale boli už márni. Katka zdržanie v sektore Tea garden využila ešte na dva-tri pokusy v Tea-arch high ale keď v druhom pokuse vypadla z predposledného madla, s nadávkami zbalila veci a išli sme tahet... Doliezanie môjho 8A sa síce konalo ale s negatívnym výsledkom, unavené telo a teplý deň nebola dobrá kombinácia na daný problém.
Teplou sobotou sa pre nás skončilo tohoročné lezenie v Rocklands. Tieto riadky už píšem z hostelu v Kapskom Meste, po gurmánskej večery a pár pohárikoch v bare a pomaly sa mi do mysle vkráda realita, ktorá bola šesť týždňov ignorovaná a odstrkovaná, realita, že sa musím vrátiť domov a zarábať na ďalšie výjazdy.
Tomaso Greksák
