Galéria z Rocklands
Zaujímavé, ako sa človek vie tešiť z úplne zbytočných vecí. Ľudia v ekonomicky silnejších kútoch sveta dospeli do štádia, kedy sa prestávajú riadiť najzákladnejšími princípmi fungovania prírody. Veď koľko vecí, ktoré moderný človek robí len tak z pasie je v priamom konflikte s pudom sebazáchovy a zachovaním rodu. A predsa sme stále dominantný druh na tejto planéte. Možno si aktivitami ako je lezenie a iné adrenalínové športy iba kompenzujeme elementárne potreby, ktoré iné zvieratá vedú k zvádzaniu boja o prežitie alebo pozíciu v spoločenstve. Možno je túžba po dobrodružstve len akýsi zabudovaný regulačný mechanizmus proti premnoženiu. Možno je to dôvod, prečo je človek na vrchole potravinového reťazca, pretože iba človek je schopný konať proti všetkým prirodzeným pudom a reflexom a objaviť tak úplne nové veci a posúvať sa tým ďalej. Nech je to akokoľvek, som rád, že to tak je.
Katka, WTF is minki. / Rasťo, Simley.
Tomaso, Rasta Roof. / Katka, Throw.
Za uplynulý týždeň som mal veľa času premýšľať o tom, čo tu vlastne robíme. Nie len tu, v Afrike, ale všeobecne. Mali sme v strede týždňa dva rest daye, z toho jeden kvôli dažďu, takže na premýšľanie bolo naozaj času dosť. Predsa len, keď sa tak pozerám na jednoduchý život aký vedú mnohí tunajší ľudia, zameraný z veľkej časti na to, aby zarobili dosť na to, aby mali čo jesť, príde mi môj vlastný spôsob života veľmi zvláštny a neprirodzený. Keď prišiel Samo z výletu do Cape Townu a doniesol fotky a historky z prejazdu prímestskými „slums“, bolo sa nad čím zamýšľať. Doma mám všetko čo k životu potrebujem: robotu, strechu nad hlavou a plnú chladničku a všetko to beriem ako samozrejmosť. Až takú samozrejmosť, že svoj život začínam sústreďovať okolo pre život zjavne nezmyselných vecí ako je napríklad lezenie a prebytok, ktorým disponujem, celý investujem do tejto nezmyselnej aktivity. Je mi jasné, že takto sa na to musí pozerať množstvo ľudí mimo lezeckej komunity.
Navyše, keď na otázku „Prečo lezieš?“ odpovedám „Lebo ma to baví“ cítim sa trápne. Nie preto, že by bola táto odpoveď nepravdivá, ale je mi trápne, že to neviem pomenovať bližšie. Po chvíľkovom zamyslení sa mi derú do mysle veci ako krásna príroda, nový ľudia a miesta, ale aj starý známi, slasť z úspešného alebo vybáteho prelezu... Všetko sú to ale zas iba všeobecné pojmy, pod ktorými si síce veľa lezcov aj nelezcov predstaví nejakú situáciu, ktorá sa k danému pojmu viaže ale pri ich vyslovení, majú naozaj pravdivú hodnotu len pre toho, kto ich vysloví. Pomaly zisťujem, že život nie je o poznaní jasného cieľa a rovnej ceste k nemu. Technicky vzato, jediným takým cieľom je smrť, ako konečná stanica a tam sa nikto z nás rovnou cestou zrovna nehrnie. Život je mozaika zážitkov a skúseností a každý z nás si tvorí vlastnú životnú vitráž. Pre niekoho je lezenie jedným kúskom v tejto mozaike, pre mnohých a seba som medzi nimi identifikoval, je lezenie nástrojom na vytváranie tejto mozaiky. Je to silný nástroj sebapoznania. Lezenie v akejkoľvek forme, prostredníctvom rôznych „kritických“ situácií, navodzuje množstvo silných podnetov na to aby človek zvážila analyzoval svoje konanie nie len pri lezení ale aj mimo neho. Nechcem tu glorifikovať lezenie, rovnaký účinok má určite každý šport, aktivita alebo profesia, ktorá je spomínaným nástrojom životného sklenára. Tento nástroj je naozaj univerzálny a dokáže naozaj vystavať celý život. A začína to väčšinou podvedomo.
Leziem od mala, pokračujem v rodinnej tradícii a pamätám si, že som lezenie nevnímal ako niečo extra, niečo čo ma baví a chcem sa tomu venovať naplno. Lezenie pre mňa bolo dlhý čas pomerne všedné, ako niečo čo mi je prirodzené, lebo veľká skupina ľudí v mojom okolí to tiež robila, takže mať v batohu sedák a lezečky a kráčať s rodičmi niekam pod skaly bolo pre mňa ako u mnohých dnešných detí pravidelná prechádzka s rodičmi po nákupnom centre – je tam kopec ľudí podobnej krvnej skupiny a občas nejaké rozptýlenie, tak sa človek nezamýšľa, či ho to vlastne vôbec baví. Lezenie ma naozaj začalo baviť až niekedy v puberte, kedy som už vlastným rozhodnutiam a túžbam prikladal väčší význam. Stále tam ale prevládala spoločenská stránka lezenia a stále bolo iba sklíčkom vo vitráži života o ktorej som ešte nič poriadne nevedel a už vôbec som si neuvedomoval, že ja som jej tvorca. Tieto veci mi pomaly zapínali až neskôr keď som cruisoval vysokými školami a hľadal svoje miesto na tejto, od slnka tretej, železnej guli. Najprv to bolo iba naivné romantické prianie, že namiesto vysedávania v klimatizovanej kancelárii nejakej medzinárodnej korporácie, budem chodiť po svete a liezť, len tak pre radosť a peniaze sa vyzrážajú vždy samé v peňaženke. No možno až také naivné nie. Skrátka ešte stále lezenie nebolo nástrojom, ale iba dielikom môjho života, aspoň na povrchu mysle. V hĺbke duše sa už pomaly formovala predstava a za posledných pár rokov sa predrala dostatočne na povrch na to aby sa lezenie mohlo konečne stať kladivom a nie len klincom v rakve. To len na margo toho jediného definitívneho a neprekonateľného cieľa.
Aby som len nemystifikoval, hovorím o tom prečo leziem a čo mi to dáva a dalo. Leziem, lebo k lezeniu sa mi viaže viac zážitkov a životných okamihov ako k čomukoľvek inému, mnohé sociálne väzby, ak nie väčšina, je by-produktom môjho lezenia a v neposlednom rade, pretože lezenie my poskytuje nespočetné množstvo pracovných príležitostí a uplatnenia. Navyše začínam vidieť jasné paralely medzi svojim správaním sa pri lezení a v bežnom fungovaní, ktoré sa dajú využiť obojsmerne. Som asi jeden z mnohých, pre ktorých je lezenie hlavným nástrojom sebapoznania. Keby sa každý zamyslel pri dvoch pohároch Shirazu nad tým, prečo lezie, možno by ľudia prišli na to, že nie je dôležitá forma ale výsledok a že nekonečné, náruživé diskusie a bitie sa do pŕs, kto je lepší lezec a kto o lezení vie viac je úplne zbytočné. Prišli by sme možno všetci na to, že lezenie je stav mysle a nemá zmysel zatvárať ho do klietky sociálnych bariér ako úspech, pýcha, závisť, ctižiadostivosť a iné cez ktoré si identifikujeme toľké iné veci v živote.
Človek vypadne z reality na 3 týždne a už filozofuje o živote... Alebo je to tou Afrikou... Určite na tom má ale podiel vyprázdnená myseľ a červené cederbergské.
O tomto poznaní seba samého prostredníctvom lezenia, nepíšem náhodou. Do Afriky som išiel s určitými ambíciami, ktoré boli z veľkej časti viac snami ako ambíciami, lebo na to aby sa človek posunul o 2 stupne za pol roka musí aj čo to potrénovať, nie len popoliezať na skalách s dlhými pracovnými pauzami. Sen je 8B, reálne ambície aspoň 8A+. Cesta k cieľu neznáma, ale každým dňom sa vynorí kúsok z hmly. Kým sme predchádzajúce dva týždne zúrivo atakovali vysoké stupne, nerozlezený a nezvyknutý na tunajší charakter skaly, posledný týždeň sme s pokorou ukľudnili ego a začali postupovať systematickejšie. Nabrať objem stredne ťažkých bouldrov medzi 7B a 7C sa ukázala ako dobrá stratégia.
V pondelok Katka s Rasťom opäť obliehali Who the fuck is Minki? 7C a Rasťo sa v tom prvým pokusom sucho prešiel. Moja stratégia ešte nebola vtedy úplne jasná a tak som sa po onsajte Miss Cave 7B+ pustil s veľkými očami hneď do Loskotovho dynama In between dreams 8A+, ktoré ma hneď schladilo a poslalo naspäť na 7B+ká, konkrétne MC Moonwalk, ktorého strechou som break-dancoval celkom hodnú chvíľu. Ďalší deň sme to poňali zľahka a v sektore Upper Campground sme sa najprv poriadne rozliezli, kým sme si poprelamovali prsty v zákernom lištovom bouldri Evan´s problem 7B+. Bolo nám jasné, že nič bolestivejšie už v ten deň nepolezieme takže ďalšie 7B, The potato problem, išlo opäť onsajtom a jeho narovnanie za 7C na pár ďalších pokusov. Ja som si chcel skompletizovať sedmičkovú postupku a tak som sa zavesil do Rasta Roof, v sprievodcovi za 7C+, o ktorom sa ale po vylámaní pár chytov rozpráva v lezeckých kruhoch ako o 8Ačku. Kým sa mi to naveľa-naveľa podarilo prebiť, Rasťo s Katkou si zatiaľ užívali teplé lúče slnka vo fotogenickom traverze Reversing Smiley 7B. Po celom dni som bol unavený ako po žiadnom inom dni. Unavený, ale takým tým príjemným spôsobom, keď človek telesnú bolesť vníma ako sladko-trpký dôkaz dobre vykonanej práce. Tak ako mi v USA v zime došlo po 2 týždňoch, že sa zbytočne naháňam za číslami, keď mi to prináša iba frustráciu z nenaplnených ambícií, aj tu som dal nohu dole z plynu. Nie úplne, len tak aby moje lezenie zostalo v hladine čistej radosti a nemusel nervózne hučať do doliny synonymá pohlavných orgánov.
Samovi sa naopak osvedčilo vytrvať a venovať sa jednému problému kým ho nevylezie. Nenechal sa odradiť neúspechom a tri dni strávil v spoločnosti Minki 7B. Za Domčinej a Blažejovej morálnej aj taktickej podpory sa mu nakoniec podarilo zúročiť Helčin zimný tréning a Minki dobyl. A prišlo to v správnej chvíli nakoľko na druhý deň už celá filmárska výprava odlietala naspäť na monzúnom okupované Slovensko. Večerné hrubé steaky boli zaslúženou odmenou nie len pre Sama ale pre nás všetkých.
Po už spomínanom daždivom štvrtku sme sa potrebovali znova rozhýbať, pretože s novými silami prichádza po dlhšom pasívnom oddychu vždy aj stuhnutie a prvé 7A Esoterorist a 7A+ Director´s cunt v Arch valley boli naozaj utrpením. Trápenie potom pokračovalo v béčkových písmenách a Arch babysitter za 7B a Arch baby 7B+ si už začali vyberať aj daň na koži. Stratégiu postupného rozhýbania ale zatiaľ stále dodržujeme a tak je na rade 7C Man or machine. Krásna línia spodkom skalného oblúku s nezvyčajnou sériou krokov nás naplno vtiahla do jej skúšania. Katke tento výrazne pätový problém samozrejme sedel najviac a tak aj potrebovala najmenej pokusov na to aby sa ním prebaletila. My s Rasťom sme si ho užívali výrazne dlhšie.
Deň v Upper Campground pred rest daymi aj rozliezací deň v Arch Valley bol pre mňa náplasťou na dušu. Perfektne som si zaliezol, neriešil som frustrujúce bouldre, kde by som padal z posledných krokov, upratal som si hlavu. Rasťo avizoval po vyčerpávajúcm dni v Arch valley rest day, s Katkou sme sa preto dohodli, že je čas na žatvu.
Od prvého lezeckého dňa, kedy si Katka rozliezla Throw yourself away 7C+ sme sektor Hidden Boulders iba obchádzali. Nastal ale čas aby si Katka spravila radosť a zúročila trpezlivé striedme popoliezanie popri venovaní sa Nele. Názov bouldru podľa všetkého pramení z prvého kroku, kde som musel ja aj Rasťo robiť krok na takmer celé rozpätie rúk. Katka ho mala na centimeter presne na plné rozpätie. Celé doobedie a hodnú časť poobedia sme strávili povzbudzovaním Katky a nakoniec aj dokumentáciou jej víťazného pokusu. Dve 7C+, to už nie je náhoda.
Tomaso, Man or Machine. / Tomaso, Dolphins.
Katke sa podarilo uzavrieť si osobný projekt. Ja som sa nemohol nechať zahanbiť. V Gliding through the waves like doplhins 8A som strávil niekoľko bolestivých chvíľ pri prvej návšteve Dihedral boulders. Teraz, keď som už poznal riešenie a mal už vyčistenú hlavu od prílišnej motivácie bol celý boulder iba vecou pár rozliezacích pokusov a jedného úderného.
Rovnaká situácia sa opakovala aj ďalší deň pri odklínaní Barracudy 8A v sektore 8day rain. V podstate ani nie je o čom písať, dva testovacie pokusy, nech si prsty zvyknú a potom pomerne suchý prelez. Keď si spomeniem, ako som sa v tom pred vyše týždňom trápil, teraz mi Barracuda prišla ako iný boulder. Možno to bolo naozaj iba v hlave, možno sa to konečne zlomilo na hrane polovice výjazdu a teraz to pôjde už len lepšie. Možno práve kvôli týmto myšlienkam sa vrátia zas nezmyselné ambície a stiahnu ma frustrovaného opäť na lezecké dno a lezenie sa opäť stane iba časťou života, nie nástrojom na jeho vytváranie a obohacovanie...
Tomaso Greksák
