Galéria z Rocklands

Nie každý deň je nedeľa, nie každý lezecký deň je prelezový, ale každý deň v Rocklands, či už lezecký alebo oddychový, je výnimočný a krásny. Keď človek zrovna nelezie, tak sa na lezenie aspoň teší, a keď listuje v sprievodcovi a rozhliada sa okolo seba, tak aj má prečo.

Čo na tom, že skoro po každom lezeckom dni sme viac a viac zničení, že sa kopia malé športové zranenia, že koža na prstoch štípe a mäkké tkanivá pod ňou sú permanentne pomliaždené od vytrvalého žmýkania malých líšt. Hlavné je, že na sladké utrpenie prameniace z ťažkých lezeckých pohybov cez rest day zabudneme a každý, nový lezecký deň začíname plný novej energie a odhodlania.

 
Katka, To Siemay, 6c+ a 9127 km to Frankenjura, 7B+.

Prvý týždeň v Rocklands bol pomerne náročný. Trojdňová aj keď nie vždy celodenná „sešn“ v rade za sebou sa odrazila hlavne na zredukovanej vrstve kože a prelezených bruškách. Pootvárali sme si všetci nejeden projekt a tak prvotný plán bol venovať sa rozlezeným veciam, nech si tu už pomaly zatvárame resty. S týmito pohnútkami sme v utorok vyrazili znovu do sektoru Roadside hore v Passe. Mne sa už pomaly hojili odreniny z nedeľného predierania sa na plató nad kempom a seknutý chrbát, ktorý som si so sebou priniesol už z Bratislavy pomaly povoľoval.  Pondelok bol rest day, pre zmenu aktívny, popretkávaný spoznávaním miestnej tisíce rokov starej kultúry a jej pozostatkov v podobe jaskynných malieb na červenom pieskovci priamo v srdci Rocklands. Niekoľkokilometrová prechádzka bušom bola príjemná a podnetná, ale aký pozitívny hojaci efekt mala na dušu, úplne opačný mala na kríže a v utorok som do Roadside kráčal opäť zhrbený a všelijako pokrútený, len aby ma nebolel chrbát.

Je to nejaké zvláštne prekliatie, lebo hneď od začiatku som mrzák zájazdu, ale čokoľvek ma bolelo, či už z domu alebo sa mi to prihodilo tu, tak nejakým zázrakom ma to pri lezení nebolí, a aj keď tomu lezecký pohyb asi veľmi nepriľahčuje, som odhodlaný nenechať sa obmedzovať bolesťou. Veď telo má ísť do hrobu zhumpľované a keď už nefajčím a pijem len príležitostne (:-)), tak na tom zhumpľovaní musím pomaly začať pracovať, lebo veď keď budem starší, už ho nebudem vládať tak efektívne ničiť. Boľavý začiatok dňa treba hneď prekryť niečím mega pozitívnym, niečím čo do tela vyženie všetky hormóny šťastia, ktorými telesný žľazový arzenál disponuje. Najlepšie niečo poriadne vysoké, nech zvýšený tep rozoženie tieto hormóny po celom tele čo najrýchlejšie. Strach som sa už v zimnej Amerike naučil vítať ako priateľa, ktorý vie pomôcť a ktorého odchod vyprevádzam slzami šťastia. Keď tak stojím pod šesťmetrovou líniou Creeking hights za 6C, tep už pomaly ožíva, keď obujem lezky, nastúpim a naberám výšku, znejú už jeho tamtamy celým telom. Nešlo síce o highball, všetky ťažšie kroky sa robia zhruba v polovici steny, ale strach nebýva racionálny a jeho dojazd je cítiť aj v zvýšenej pozornosti a dôslednosti v ľahkých krokoch výlezu. Nabudený novou energiou a nadopovaný vylúčenými enzýmami, ťahám za sebou bouldermatku pod ďalší vysoký balvan s dvoma vysokými líniami: Rave King 7A+ a Trekking hights 7A. Oba lištové problémy so silovým spodkom a ľahkým, vysokým dolezom išli hladko na prvý pokus. Katka s Rasťom sa po krátkej rozcvičke tiež prešli v úvodných vysokých skvostoch a mohli sme sa pustiť do rozrobených projektov.

 
Tomaso, Loose with Consequence, 7B a Barracuda, 8A.

V mojom a Rasťovom prípade to bola hlavne impozantná línia Out of balance za 8A. Po úvodnej technickej pasáži nasledoval zaujímavý prechod po plytkých dierkach a oblinách doprava, už celkom vysoko nad zemou. Pomaly sme vymysleli software a začali dávať sľubné pokusy, po čase sme ale potrebovali dlhšiu pauzu a tak prišiel Katkin čas na jej rozlezený boulder Caroline, 7C+. Káťa dala pár rozohrievacích pokusov a potom sa v tom sucho prešla. Až tak sucho, že aj keď som bol skalopevne odhodlaný šetriť sa na Out of balance, nedalo mi to a obul som lezky. Po XY beznádejných, aj keď zlepšujúcich sa pokusoch a po neviem koľkých zodratých milimetroch kože som to vyčerpaný a s vykĺbenou panvou zabalil. Káťa, aby nám ešte vyváľala v prachu posledné zvyšky morálky, prebaletila Caroline ešte raz pre kameru. To už sme sa s Rasťom pratali naspäť pod náš projekt, vediac, že po tom, čo sme sa hodinu trápili s „Karolínou“, to už nebude žiadna sláva. Ani nebola. Samo najprv so štábom poctivo pracoval, podvečer ale už bol čas na ňom, aby sa pustil do nejakého 7Ačka. Nebojácne nastúpil hneď do Sunset Traverse. Pokusy sa zlepšovali, ale na prelez už nebola energia. Unavená chlapská a vyrehotaná ženská časť výpravy vyrazila späť v ústrety voňavej večeri a posledným zvyškom alkoholu. Keď nám už Káťa nedodala motivácie, tak aspoň dôvod si vypiť a osláviť tak jej nové osobné maximum. Závidíme, ale ešte raz gratulujeme, na zdravie!

 Na druhý deň sme sa nevedeli ani pohnúť,  tak sme sa len motali po okolí a poobede si išli nakúpiť na najbližší týždeň, aj keď bolo pôvodne v pláne dokúpiť len nejaké ovocie a črevnú dezinfekciu. Veď to ale všetci poznáte, človek mieni, výber v obchode mení.

 
Rasťo, Barracuda, 8A a The Golden Rail, 6C.

Na zahojenie prstov jeden rest day nestačil, rozhodli sme sa preto nechať nakusnuté projekty zatiaľ na pokoji a rozrobiť si nejaké ďalšie v inom sektore Rocklands. Vo štvrtok je na muške sektor 8 day rain, poniže v údolí. Hneď na prvom balvane nás víta nie úplne beznádejne vyzerajúce 8B+ Dereailed. Na to si samozrejme  ešte netrúfame, ale poobzerať môžeme, nie? Utáborili sme sa nakoniec pod miestnou klasikou Black Mango Chutney za 7C+. O poznámke v sprievodcovi, ktorá ho opisovala ako „vlka v ovčom rúne“ sme sa hneď po úvodnom rozlezení trpko presvedčili. To čo zdola vyzerá ako mierne previsnutá stienka s pozitívnymi chytmi sa pri pohľade zvrchu premení na previs jak sviňa s malými žiletkami a pri nalezení na mega ťažkú dardu. Keď už si necítime končeky prstov, zanevierame na chutney z čierneho manga a ideme si nájsť niečo chutnejšie, menej pikantné, napríklad nejakú rybu. A tak som sa rozložil pod 8Ačkovou Barracudou a dobrú pol hodinu sa pokúšal nastúpiť. Postupne sa pridali aj Rasťo a Katka a trápili sme sa spolu. Osmičkové prelezy mi ale zatiaľ osud nedopraje a radšej ma vytrestá bolestivým „ustrelením“ ostrej lišty v poslednom ťažkom kroku. To som samozrejme odmenil dávkou hlasných anatomických výrazov a slzičkou bolesti. Balím, mal som si dať dnes ešte pokoj... Moja lezecká smrť ale znova naštartovala Katkin apetít a kým malá Nelka spala, prehopkala na pár pokusov dve 7B+. Najprv sa prešla bouldrom 9127km to Frankenjura, kde bol kľúčový rozpäťák v strope cez jednoprstovku, kde som ja zmestil len malíček, aj to len tak-tak a druhé bola hrana s názvom Zambezi po neviditeľných chytoch. Katka aktuálne proste „jede“! Ja som už v ten deň ruky z vačkov radšej nevyťahoval, Katka s Rasťom sa ešte dorazili v nejakých ľahkých bouldríkoch a pobrali sme sa domov. Večerné menu: Curry Kudu spláchnuté Cuba Libre.

Zničení z náročného štvrtku sme v piatok vyhlásili poznávací rest day a vyrazili sme prvý krát niekam ďalej od Rocklands. Náš cieľ bolo malé mestečko Wupperthal, kde by mala byť nejaká známa misia, továreň  na Roibos a vôbec, africká dedinka jak má byť. 40km po prašných cestách sme zvládli za niečo vyše hodiny a cestou sme skoro zrazili stádo paviánov a pár divo žijúcich somárov. Z Wupperthalu sa nakoniec vykľula obyčajná dedina, až na černoskú populáciu a palmy, podobná hociktorej našej, s kostolom, zdravotníckym centrom, kde testujú na HIV, informačnou kanceláriou, sámoškou a obchodíkom s miestnou roibosovou kozmetikou. Pochodili sme, pofotili sme, nakúpili kozmetiku a fujazdili prašnou cestou naspäť. Wupperthal síce nič moc, ale scenéria utopená v žltej, fialovej a bielej farbe kvetov, červenej farbe všadeprítomných balvanov a skál a zelenej farbe ožívajúceho buša bola poznávacím a estetickým zážitkom sama o sebe. O večerný gurmánsky zážitok sa postaral miestny hovädzí dobytok a divá zver, konkrétne hrubé Sirloin steaky, ktoré tu majú za pár šupov a zaujímavo korenené klobásky z antilopy Kudu, všetko utopené v miestom vysokohorskom Shiraze. Nakoľko dni máme s druhou posádkou otočené a kým my lezieme, Samo s Blažejom a Dominikou natáčajú, cez naše rest daye sa môže Samo venovať vlastným projektom. Rozliezol si položenú platňu Roadside slab za 7B, kde padal až v posledných krokoch. Sunset Traverse za 7A má po tomto dni už tiež na spadutie, ale predsa len sa bude musieť do Roadside sektoru ešte raz otočiť.
V sobotu sa dosť citeľne oteplilo, ale to nás neodradilo od zahájenia ďalšieho lezeckého dňa.  Katka má na plate v de Pakhuys stále rozlezené Throw yourself away za 7C+, ktoré sme s Rasťom vyliezli úvodom výjazdu, a tak sme sa rozhodli vybehnúť na plató, rozliezť sa vo vzdialenejších sektoroch a povzbudiť Katku v jej projekte. Po príchode sme s Rasťom na trištvrte hodinku zmizli preskúmať možnosti okolitých sektorov a okrem legendárneho lietajúceho Hole in One sme si napozerali ešte niekoľko zaujímavých línií a podobne dynamických. Rozliezť sme sa ale vrátili ku Katke, ktorá sa snažila uspať Nelču, do bouldra Sweet Potato za 7B. Mne to sadlo onsajtom, Katka s Rasťom si v tom potrebovali najprv raz padnúť. Úvodný „úspech“ a absencia bolesti v bruškách prstov ma hneď nabudili na ťažšie veci. Hneď v prvom vybratom 7C, Consequent loosing som ale aj s Rasťom dostal studenú sprchu, keď sme ani nenastúpili. Páči sa mi ako tu pomenúvajú bouldre. Názvy sú často krát veľmi opisné. Náladu som si ale napravil hneď o kúsok ďalej v bouldri The dirty German tiež za 7C, ktorý pustil celkom rýchlo. Napriek tomu, že išlo o dosť morfo ťahy, Rasťovi sa „špinavého Nemca“ vyčistiť nepodarilo a Katke s kratším rozpätím ani nastúpiť. Keď už som deň začal v takej peknej prelezovo-neprelezovej sínusoide, ďalší boulder som si vybral taký aby som moc netrpel a teda bohapusté dynamo. Opäť veľavravný názov I believe, I can fly sa v tomto 7C+ ukázal ako epitaf na ďalšom pochovanom bouldri. Nielen, že som tesne nedoskočil ani na X pokusov, ale pri snahe o zjednodušenie nástupu mi škaredo ruplo v kolene a ja som si mohol spraviť ďalšiu čiarku do denníčka so zraneniami, ktorý som založil hneď úvodom výjazdu.
Kým bolo koleno ešte naliate hormónmi, zabraňujúcimi bolesti, presunuli sme sa pod ďalšiu miestnu klasiku, Minki 7B. Tu sme začali mať samozrejme veľké oči a rozhodli sme sa, že to potiahneme o stupeň ťažším predĺžením s názvom Who the fuck is Minki? Celkom hodnú chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na to ako prebiť vôbec samotnú Minki, aj to len s pomocou miestnych borcov, ktorý tiež prišli skúšať túto menovkyňu slávnej Juhoafrickej modelky. S peknými babami to viem, ale na mená som slabý, a tak som sa po 7C preleze touto kráskou mohol naozaj spýtať Who the fuck is Minki? So 7B variantom Minki si nakoniec zarandili aj Katka a Rasťo, potom nám ale už neostávalo dosť času ani svetla, aby Katka mohla ísť, to prečo sme tam v ten deň išli.

V nedeľu ráno bolo pod mrakom, a kde tu aj padla nejaká tá kvapka. Plán bol opäť nelezecký. Tento krát sme sa podujali vyraziť na opačnú stranu od Canwiliamu a teda k pobrežiu Atlantického oceánu do malého mestečka Lambert´s Bay. Dúfali sme hlavne, že uvidíme veľryby a delfíny, ktoré by sa v tomto ročnom období mali preháňať po pobreží. Žiadne veľké morské cicavce sme síce nevideli, spravili sme si ale príjemnú prechádzku po bielej pláži, pozreli si „Ostrov Vtákov“ kde hniezdili naozaj stovky vtákov a v ich pozadí číhali malé, chlpaté tulene. Na tie zas zrejme číhali v priľahlých vodách žraloky, lebo, jedného tuleňa sme našli na pláži celkom ohlodaného. Po veľkom a výbornom obede z morských oblúd a po nabažení sa pohľadu na oceán a prímorskú faunu sme sa opäť pobrali domov, do Rocklands, bohatší o nové zážitky a spomienky.
Kým my sme si užívali Lambert´s Bay, filmársky štáb vyrazil na jednu z mnohých výprav do Cape Townu. Výlety začali minul týždeň v nedeľu, keď sa mali otočiť pre Helču Lipenskú, ktorá uviazla v Dubaji. Pre Helču sa ale nakoniec nenašiel voľný let, a tak musela odletieť naspäť domov a Samo, Blažej a Dominika sa vrátili z polcesty. Druhý výlet do Kapského Mesta absolvovali v pondelok, kvôli Blažejovmu zabudnutému adaptéru a do tretice si slumy Kapského Mesta pozreli opäť v nedeľu, keď pre zmenu išli po Samovu náhradu pokazeného adaptéra. Stihli si ale pozrieť tučniaky, pštrosy a Mys Dobrej Nádeje, tak to nebol až taký márny výlet, kvôli jednému káblu. Proste ťažký život filmára.

Tomaso Greksák