Galéria z Rocklands

Čakám kedy to príde. Kedy sa dostaví ten zvláštny pocit pred odchodom. Tá cestovná horúčka, to vzrušenie, tá nervozita. Lietadlo sa pomaly rozbieha po runwayi a ja stále hľadám vo svojom vnútri to dieťa, čo už od januára netrpezlivo skáče meter päťdesiat, kedy už konečne bude v Afrike – na inej pologuli, v inom svete. 

 
Katka a Tomáš v bouldri Poison Dwarf.

Možno si to ešte stále poriadne neuvedomujem, že ten sen sa pomaly stáva skutočnosťou, možno som hlavou ešte stále pod hladinou toho mora roboty, čo ma pred odchodom zalialo, možno som naschvál zdržanlivý aby som si nepokazil príliš vysoké očakávania, možno že mi už vopred chýbajú ľudia, ktorým viem, že mesiac a pol budem ja chýbať. Možno. Možno ma to všetko zmetie ako lavína, keď konečne pristanem uprostred juhoafrickej zimy.

Juhoafrická Republika je totemom celej Afriky. Je to jej nádej na akú takú demokraciu, aké také súžitie bielych a farebných, so stabilnou vládou a životnú úroveň približujúcu sa Európe. Som tu len krátko, a preto obraz, ktorý si postupne tvorím o tejto krajine prejde možno za nasledujúci mesiac a pol radikálnou transformáciou. Čo je ale na prvý pohľad zrejmé, je fakt, že pád apartheidu síce zrušil nerovnoprávnosť, ale reálna sociálna situácia a hierarchia zostala z veľkej časti nezmenená, aspoň čo sa týka vidieku, ktorý máme možnosť pozorovať. Prérijná krajina je kde tu vyplnená nejakou farmou, ktorú vlastnia bieli starousadlíci, či už holandského, anglického alebo iného európskeho pôvodu. Nájomnú a sezónnu prácu na farmách robí zväčša farebné obyvateľstvo. Ako som sa dozvedel, tak to je tu pomerne rôznorodé a zmiešané. Kolonialisti sem v čase slávy európskych impérií vozili desaťtisíce otrokov z Malajzie a iných kútov Ázie, ktorí spolu s domorodým černošským obyvateľstvom postupne asimilovali a vytvorili mnohé miešanecké skupiny. 11 oficiálnych jazykov je pravdepodobne len časť mozaiky kultúr, z ktorých sa Juhoafrická Republika skutočne skladá.

 
Tomaso, Sunset Freaks a Nutsa.

Primárne sme sem ale prišli samozrejme za lezením. Každému laikovi sa pri zmienke Južnej Afriky a lezenia v jednej vete samozrejme vybaví stolová hora nad Kapským Mestom. Ťažko sa laikom vysvetľuje, že nejdeme liezť na stolové hory, ktorých je mimochodom v JAR neúrekom. Ešte ťažšie je vysvetliť, že namiesto lán a ťažkého hardwaru berieme len veľké matrace, akési prenosné postele. Pojem Rocklands sa už pár rokov vznáša v povetrí lezeckých kruhov, najčastejšie však v tých bouldrových. Rocklands je tu už dlho, skutočne však ožil až pod prstami Freda Nicola okolo roku 1995 a mnohých významných lezcov po ňom, ktorý sa sem nechali zlákať na zdanlivo neobmedzené možnosti, menovite: Klem Loskot, Tony Lamich, Tony Lombard, Lisa Rands, Daniel Woods, Nalle Hukkataival, Christian Core a mnohí ďalší. Aj vďaka týmto zvučným menám vyrástla okolo Rocklands bublina dokonalosti a zvláštnej buldrovej príťažlivosti, ktorá sem posledné roky priťahuje tony lezcov. Jednými z nich sme aj my: Rasťo Šulík, Katka Fickuliaková, ich malá dcérka Nela a ja, Tomaso Greksák. My traja lezci máme hneď od začiatku možnosť sledovať, že legenda čo sa tvorí v médiách okolo slova Rocklands, nie je len bublina, ale skutočnosť. Rocklands si naozaj dostojí svojho názvu a stelesnenia modernej bouldrovej modly. Táto skalnatá vysočina naozaj poskytuje neobmedzené možnosti na lezenie, či už ide o bouldrovanie, športové, tradičné alebo viacdĺžkové cesty. Keby sme sem prišli s ambíciou vytvoriť si vlastnú oblasť, akúsi Slovenskú bouldrovú utópiu, mohla by mať tisíce bouldrov a mohla by byť kilometre od najbližšieho preskúmaného sektora. Potenciál je tu skrátka nevyčerpateľný pre najbližších XY generácií.

Je to náš prvý výlet do Južnej Afriky ( a už teraz vieme, že určite nebude posledný) a preto cestovné náklady nie sú úplne optimalizované, skrátka prvý krát ideme na istotu a nech to stojí, čo to stojí. Rocklands trip bol pôvodne dizajnovaný na 10 ľudí a 6 týždňov, prihlásilo sa 13, zostali sme 3 a pol plus 4 členná posádka na necelé 2 týždne. S letenkou sme čakali do poslednej chvíle, dúfajúc, že si to odstupujúci členovia rozmyslia, alebo niekto ešte priskočí a tak ani cena nebola najvýhodnejšia. K tomu auto a ubytovanie. Ale čo, veď sú to len peniaze a toto je presne to, na čo som sa za nimi naháňal a prebdel nejakú tú noc.

 
Tela a Nela. /

Tú detskú nedočkavosť a túžbu začínam prvý krát pociťovať až prvú noc v Rocklands, v chatrči, kde dúfame, že dospíme ten bezsenný 15 hodinový dvojfázový let Viedeň – Dubaj – Kapské Mesto. Ráno nás čaká lezenie. Ráno nás čaká prvý kontakt s hrubozrnným červeným pieskovcom, miestami až zlepencom, typickým pre Rocklands. Už nech je ráno.
Teraz si na chvíľku zavrite oči (ak ešte neviete čítať so zavretými očami, poproste kolegu alebo kamaráta nech vám číta ďalej). Predstavte si, že ste sa práve zobudili a vychádzate z africky, domorodo  ladenej chatrče na svieži až chladný, ale suchý, voňavý vzduch rannej savany, ale už teraz cítite teplé lúče afrického slnka. Pred vami sa rozprestiera plató pokryté trsmi vysokej trávy, nízkymi stromami a kríkmi a zdobené rozmanitými skalnými útvarmi ako polorozpadnuté hinduistické pagody ukryté uprostred džungle. Všade je ticho. Nie ticho v pravom slova zmysle, ticho z pohľadu nás homo metropolisis. Žiadny hluk mesta len kde tu vábiaca pieseň afrických vtákov a hmyzu. Ešte to neviete, ale v neďalekej malej farmárskej reštaurácii vás čakajú anglické raňajky, suplujúce obed aj večeru. Perfektný začiatok prvého dňa. Je čas otvoriť oči a utrieť zaslintanú klávesnicu, lebo deň sa ešte len začína.

Na prvý deň sme vybrali sektor nad kempom a farmou de Pakhuys. Niečo blízko auta, nech nemusíme veľa šliapať. Tento krát nejde o lenivosť ale o boľavé, seknuté kríže, ktoré som si privodil ešte na Slovensku deň pred odletom, a s ktorými sa pohybujem ako Quasimodo, keď ide zvoniť na nedeľnú omšu. Ako vždy sme nedočkaví a prvý kontakt zo skalou príliš neodďaľujeme a rozliezame sa na prvom kameni, ktorý sme schopní identifikovať v novo zakúpenom sprievodcovi. Pár ľahkých págačiek, test, koľko toho boľavý chrbát znesie a už poškuľujeme po previsnutom 7B-čku Poison dwarf a jeho pluskovej dynamickej variante Shift horizons. Lezieme na slnku, je nám teplo ale prsty napriek tomu zostávajú suché. Drsná hrubozrnná štruktúra, pre Rocklands typického pieskovca si berie jednu vrstvu kože za druhou. Musíme sa krotiť, aby sme nemuseli hneď od začiatku prejsť na Rasťov obľúbený lezecký formát 1+1 (deň lezenia, deň oddychu). Na záver dňa sa ale ešte presúvame pod impozantný previsnutý balvan Human energy. Matt, dredatý austrálsky silák, tu nacvičuje 7C+ Throw yourself away. Po chvíľke sledovania nám to nedá a vybaľujeme lezečky. Prvý, zoznamovací pokus bol celkom fajn, som však ešte nerozlezený a drevorubačská technika ma po pár krokoch v previse obrala o výbušnú silu potrebnú na výlez spod previsu. Rasťo, ktorý sa bežne prvý týždeň – dva len rozlieza, kým skúsi niečo ťažké, ale ktorý nás na konci každého výjazdu vždy ničí rýchlymi prelezmi ťažkých vecí, keď už nikto nevládze, obúva lezečky tiež a toto zvlnené 7C+ dáva prvým pokusom. Neveriacky sa na to s Mattom pozeráme a len krútime hlavou nad tým, ako sa v tom ten dlháň dlhý prešiel. Rasťo navodil prelezovú atmosféru a tak po chvíľke boulder púšťa aj Matta a po vyladení programu aj mňa. Katka sa do toho púšťa tiež a netvári sa v tom vôbec márne. Pomaly nás ale vytláča tma a tak Throw yourself away zostáva Katkiným projektom na ďalšie dni.

Druhý deň si je treba ísť nakúpiť a tak sa na skaly dostávame zas až podvečer a tak sme sa rozhodli iba dočistiť balvan Human Energy. Z predchádzajúceho dňa nám tam zostali ešte dve 7A-čka, Human Energy a Creeper, ktoré dávame s Rasťom hneď na rozlez, Katka v tom ale potrebuje trošku viac pokusov. Kým Katka oddychuje na ďalší pokus do Human energy Rasťo aj ja si sadáme pod strechu bouldra Born into struggle za 7B+. Rasťo má opäť svoj deň a druhým pokusom prelieza, kým ja sa ešte pár pokusov trápim, kým si nájdem optimálne nohy na výlez spod strechy. Katka nakoniec tiež prelieza obe 7A-čka a už za pomerne hustého šera skúša znovu Throw yourself away z predchádzajúceho dňa. Ani tentokrát to však nešlo.
Tretí deň by mal byť rest day a preto sme sa na truc rozhodli liezť celý deň hneď od rána. Zvolili sme pomerne vzdialený sektor v oblasti horského priesmyku nad Clanwiliamom. Polhodinková prechádzka zvlnenou prašnou cestou k nekonečným útesom a balvanom nás priviedla do sektoru Roadside, kde nám bol odporučený balvan Question of balance s rovnomenným bouldrom za 7B. Najprv prišlo rozliezanie v dlhom traverze za 7A Sunset traverse a jeho horizontálnejšej dvojičke Sunset freak, kde som sa ja osobne nielen celkom vybál ale aj mi v ňom poriadne natieklo. Potom prišlo na radu už naozajstné lezenie a všetci traja sme sa zavesili do previsnutej hrany za 7C s názvom Sunset arete. Celý problém riešila dobre založená ľavá päta a tak po menších úpravách lezečky a použití 2m pásky päta nakoniec podržala a „Hrana zapadajúceho slnka“ bola pokorená. Rasťo si potreboval lepšie vyhmátnuť nástupové chyty a hneď to išlo. Katka bojovala statočne ale nakoniec z toho zostal iba ďalší projekt. Posunuli sme sa za roh, kde je už spomínaný problém Question of balance za 7B. Názov hovorí za všetko a preto sme s Rasťom museli urputne bojovať a vykĺbovať si bedrá aby sme prebili kľúčový krok. Keď sa nám to po pol hodine konečne podarilo, naliezli sme rovno do pravej odbočky za 8A Out of balance. Nepustila. Škoda. Katka nám ale za to vytrela zrak, keď sa v Question of balance prešla prvým pokusom a hovorila o tom ako o ľahšom 6B...
Štvrtý deň je plánovaný rest day. A okrem pasívneho restu a strečingu očakávame ďalšiu časť výpravy: Sama s Dominikou, Blažeja a Helču. Prilietali okolo obeda, napriek tomu prišli dosť neskoro večer a len traja. Helču vraj nezobrali do lietadla, lebo sa nezmestila a musí ísť ďalším lietadlom. Nepríjemná situácia, preto všetci zaspávame skoro, Samo a spol pôjdu skoro ráno pre Helču naspäť do Kapského Mesta.

Samo s posádkou sa nakoniec vracia už pred obedom s tým, že im prišla sms od Helči, že nepriletí, lebo sú obsadené všetky lety. Prúser jak delo, čakáme ako sa to celé vyvinie. Na obed sa sťahujeme do definitívneho domčeku na farme de Pakhuys. Odtiaľ vyrážame objavovať ďalšie sektory nad farmou a kempom. Prístupovka k bouldrom na hrebeni sa nakoniec ukázala ako celkom výzva. Predieranie sa s matracmi a filmárskou technikou cez skalnaté terasy a husté kríky si vyžiadalo aj nejakú tú obeť a krv. Škoda že moju. Stačilo stúpiť do prázdna a už som bol celý medzi kameňmi, s poriadnym lišajom na nohe aj ruke. Odniesli si to našťastie len mäkké časti a tak som zostal funkčný a bojaschopný. Kým bol ešte úrazový adrenalín činný, onsajtol som si double-dyno boulder za 7A s názvom Like a squirel a chíľu na to aj Jaws za 7C. Deň sa začal zle, ale pomaly sa zlepšuje. Čeľusťami sa po mne prehnal aj Rasťo prvým pokusom, tak sme začali polemizovať o obťažnosti. Po kontrole prelezov na 8a.nu sme ale skonštatovali, že sme len takí super a dobre a rýchlo sme to vymysleli. Katka si Jaws opäť započala ako projekt. Po mnohých pokusoch a pri posledných lúčoch slnka sa jej to však podarilo prebiť, a tak už o obťažnosti nemohlo byť pochýb. Kým Katka visela z Čeľustí, s Rasťom sme sa pustili do vedľajšieho skvostu Gliding through the waves like dolphins za 8A. Vznášali sme sa s Rasťom dlho, odierali si stehná, kolená a lýtka a členky ani napriek sľubným pokusom sa nám táto krása nepodarila dobiť. No a čo, týždeň za nami, 5 pred nami...

Tomaso Greksák